clanok

Aký je rozdiel medzi Igorom Matovičom a Kim Čong-unom? alebo V čom sú si títo páni podobní?

12.05.2017  I  19:23

Domáce komentáre

Krátka odpoveď na otázky z titulku je jednoduchá: Rozdiel je veľký, avšak majú spoločnú jednu črtu, ktorá charakterizuje ich politický marketing.

Rozoberať rozdiely medzi severokórejským diktátorom a vodcom slovenského populistického hnutia je zbytočné, pretože sú očividné a ich vymenovávanie by zabralo príliš veľa času a elektronického priestoru. Hlavný rozdiel však spočíva v tom, že Igor Matovič našťastie nemá také možnosti uplatňovať a zneužívať moc, aké má k dispozícii Kim Čong-un, vnuk legendárneho Kim Ir-sena a syn brutálneho Kim Čong-ila.

Kim ani Matovič nie sú blázni

Nedávne udalosti na slovenskej politickej scéne odhalili, v čom sa páni Matovič a Kim podobajú. Keď sa bežní ľudia, ale aj experti usilujú pochopiť konanie oboch politikov, často spochybňujú ich príčetnosť. Viacerí analytici aj skutočne obyčajní ľudia sa vyjadril v tom zmysle, že predseda OĽaNO by mal zveriť do opatery psychiatrov. Reagovali tak na vyhlásenia Igora Matoviča o tom, že v dôsledku kritiky vládnej koalície temné sily proti nemu spriadajú úklady a dokonca sa usilujú pripraviť ho o život.


Ďateľ.sk sa nazdáva, že problém je oveľa komplikovanejší, než naznačujú vyššie spomínané hlasy. Igor Matovič, ale aj Kim Čong-un, konajú pri plnom vedomí, nie sú šialení, netrpia žiadnou duševnou chorobou a dokonale chápu význam a dôsledky svojho správania. A to je oveľa horšie, ako keby niekto z nich trpel napríklad bipolárnou poruchou osobnosti.

Ak Kim alebo Matovič robia niečo na prvý pohľad šialené, konajú tak zámerne a s určitým cieľom. V oboch prípadoch ide o marketing, aj keď s úplne rozdielnym obsahom a diametrálne odlišnými strategickými cieľmi. Marketing Kim Čong-una je adresovaný publiku na úrovni geopolitickej šachovnice. Predstavenia Igora Matoviča sú určené konzumentom Facebooku, Markízy, JOJ, RTVS a ďalších médií so slovenskou pôsobnosťou.

Soul ako rukojemník Kim Čong-una

Kim Čong-un, rovnako ako kedysi jeho otec Kim Čong-il, robí na prvý pohľad šialené veci. Provokuje vojenských gigantov vývojom jadrovej zbrane a testuje rakety, ktorými by ju dokázal „dopraviť“ do Japonska a neskôr aj do USA. Viacerí odborníci si myslia, že od dosiahnutia tohto cieľa nie je tak ďaleko.

Vytváraním medzinárodného napätia robí na čele vrásky jedinému spriatelenému režimu v susednej Číne, s ktorou Severná Kórea uskutočňuje okolo 90 percent zahraničného obchodu. Robí to aj napriek existencii tvrdých ekonomických sankcií a hrozbe, že budú ešte tvrdšie. Kim nič nedbá ani na zvýšenú vojenskú prítomnosť USA na juhu Kórejského polostrova, ani z presunu okolo 200 tisíc čínskych vojakov do blízkosti hranice s KĽDR, pretože vie, že všetkých drží v dokonalom šachu. Povedzme, že by sa Amerika pokúsila potrestať severokórejského vodcu útokom na jeho jadrové zariadenia a povedzme, že by bol takýto zásah úspešný. Bol by to koniec Kima a jeho režimu? Ani zďaleka.

Jeho armáda by ako odvetu spustila delostreleckú a raketovú paľbu na metropolitnú oblasť juhokórejského Soulu, v ktorej žije približne 25 miliónov ľudí. Soul a jeho okolie sú nanešťastie na dostrel severného suseda. Kapacity artilérie KĽDR sú obrovské a ľudské obete na strane Kórejskej republiky by boli nepredstaviteľné. USA vedia, že odpoveď Kima na ich útok by bola presne takáto. Kim vie, že USA to vedia. Preto sa (pravdepodobne správne) spolieha, že Američania si preventívne zaútočiť netrúfnu.

Kim Čong-una v zásade zaujímajú len dve veci. Udržanie svojho režimu pri moci a dosiahnutie ekonomických ústupkov od svetových mocností. A práve tomu slúži geopolitický marketing, opierajúci sa o predstieranie nevyspytateľnosti a šialenstva. Možno už v tejto chvíli s predstaviteľom jeho vlády rokuje bývalý člen americkej administratívy kdesi na severe Európy o podmienkach zníženia napätia.

Manéž Igora Matoviča

Kimova vysoká hra je veľmi vzdialená slovenskému kocúrkovu a tomu, čo v ňom predvádza Igor Matovič. Metóda je však veľmi podobná. Pánovi poslancovi je srdečne ukradnuté, že väčšina triezvo uvažujúcich ľudí považuje jeho dramatické výstupy za šialené a že sa viac alebo menej nahlas pochybuje o jeho duševnom zdraví. Predseda OĽaNO bojuje o svojich 10 percent voličov, ktorým jeho kuriózne vystupovanie neprekáža či dokonca aj vyhovuje.

V záujme tohto cieľa je ochotný prekročiť mnohé hranice a porušiť nejedno tabu. Napríklad nedávno zneužil tragickú smrť Františka Gauliedera odvolaním sa na ničím nepodložené stretnutie s tajomným neznámym, ktorý mu mal povedať, že aj preňho sa nájde vlak. V tej istej súvislosti vyslovil rovnako neoverené podozrenie, že niekto narušil jeho domovú slobodu. A opakovane sa nahlas vyslovil, že za týmto prenasledovaním vidí predsedu parlamentu Andreja Danka. Keď mu šéf Národnej kriminálnej agentúry Peter Hraško ponúkol policajnú ochranu, Igor Matovič to odmietol. Zdanlivo ide o bláznivé konanie, ale pravda je taká, že je premyslené. Prijatím policajnej ochrany by sa vytratil pracne vytváraný imidž politicky prenasledovaného „disidenta“, a to, vychádzajúc z logiky jeho marketingovej stratégie, nemôže dopustiť.

Veľmi podobným princípom sa Igor Matovič riadi aj v otázke svojho mandátu. Keby ktorýkoľvek iný (predovšetkým vládny) ústavný činiteľ nerešpektoval zákon, stal by sa jeho prvým kritikom. Ak je sám pristihnutý pri nezákonnom konaní, vyhlási, že zákon je hlúpy a trest v podobe odobratia mandátu označuje za politické prenasledovanie a útok na demokraciu.

Čím väčšmi mu hrozí strata poslaneckého kresla, tým viac provokuje predstaviteľov koalície a zároveň sa čo najviac usiluje posilňovať imidž nespravodlivo prenasledovaného ochrancu chudoby. Koalícia je z Igora Matoviča ľudovo povedané na prášky, pretože nevie, čo je horšie. Využiť legálnu príležitosť zbaviť sa ho a vytvoriť tak v parlamente aspoň ako-tak normálnu pracovnú atmosféru, ale zároveň riskovať, že z neho urobí ľudového hrdinu – mučeníka? Alebo nepodľahnúť pokušeniu a dovoliť, aby sa z parlamentu definitívne stala manéž Igora Matoviča?

Nie je to taká desivá predstava ako Kimove delostrelecké granáty a rakety dopadajúce na Soul, ale trochu bystrý človek pochopí, že aj v Matovičovom prípade ide síce o zvrátené, ale dobre premyslené vydieranie.

Extrémne nebezpečná zmes

Okolnosť, že Igor Matovič nie je blázon, ešte neznamená, že je s ním všetko v poriadku. Je nepochybné, že v jeho prípade – a v slovenskej politike ani z ďaleka nie je jediný – ide o problematickú osobnosť s nedostatkom vyšších (nielen morálnych) citov. Iba tak sa dajú vysvetliť niektoré excesy, za všetky spomeňme sypanie injekčných striekačiek na hlavu poslanca Martina Poliačika alebo zámerné parkovanie na priechode pre chodcov, aby upútal pozornosť médií.

Pri troche odvahy je možné konštatovať, že pán Matovič má sklony k sociopatii a narcizmu. Ide o vážne poruchy osobnosti. V kombinácii s jeho pomerne vysokým intelektom vytvárajú zmes, ktorá môže byť nebezpečná. A v prípade zverenia výkonnej moci môže byť nebezpečná extrémne.

Najnovšie články

Aj keď ma súd neochránil pred Koščovou klikou v SIS, budem dnes svedčiť

09.09.2019  I  06:00

Domáce komentáre

Konšpiračné teórie, sprevádzajúce moju neúčasť na prvej časti hlavného pojednávania v kauze zmenky televízie Markíza, vyvrcholili festivalom absurdít viacerých držiteľov novinárskych ocenení. Od mediálnej inkvizície sa nedalo nič iné očakávať. Dnes poviem všetko podstatné na súde, no napriek tomu považujem za potrebné čitateľom a fanúšikom Ďatľa adresovať niekoľko slov.

Problém s názvom Nemecko nezmizol, má len inú podobu

01.09.2019  I  18:20

Zahraničné komentáre

Pred 80 rokmi Nemecko napadlo Poľsko, a tak sa stal 1. september v historickom kalendári míľnikom vypuknutia druhej svetovej vojny v Európe. Európania sa vo viacerých ohľadoch z tohto konfliktu a jeho sprievodných javov spamätávajú dodnes. Súčasťou tohto procesu je aj dlhodobé zotrvávanie v omyle, založenom na predstave, že nebyť Adolfa Hitlera a brutálnej ideológie nacistickej strany, druhá svetová vojna by sa Európe vyhla.

Európska únia v súčasnej podobe neprežije

23.08.2019  I  12:54

Zahraničné komentáre

Diskusia o Európe je večne živá a čoraz búrlivejšia. Žiaľ, veľmi často je redukovaná na ideologický spor medzi euro- skeptikmi a optimistami. Skutočnosť je oveľa komplexnejšia a najmä budúcnosť je omnoho nejasnejšia, ako si mnohí predstavujú a myslia. Všetko sa to začína a končí a potom znovu začína pri probléme európskej diverzity.