clanok

Európska únia v súčasnej podobe neprežije

23.08.2019  I  12:54

Zahraničné komentáre

Diskusia o Európe je večne živá a čoraz búrlivejšia. Žiaľ, veľmi často je redukovaná na ideologický spor medzi euro- skeptikmi a optimistami. Skutočnosť je oveľa komplexnejšia a najmä budúcnosť je omnoho nejasnejšia, ako si mnohí predstavujú a myslia. Všetko sa to začína a končí a potom znovu začína pri probléme európskej diverzity.

Európsky polostrov

Na západ od pomyselnej línie medzi ruskými mestami Petrohrad a Rostov na Done sa rozprestiera časť Eurázie, ktorú geopolitika označuje ako európsky polostrov. Videné z perspektívy veľkých geologických a geografických celkov Afriky, Severnej a Južnej Ameriky či samotnej Eurázie, európsky polostrov je relatívne malé územie. Jeho dominantnými črtami sú geomorfologická rôznorodosť a z nej vyplývajúca kultúrna, jazyková, národná a národnostná pestrosť.

Európsky polostrov je tvorený okrem pevninského jadra, posypaného horskými masívmi, pohoriami, priesmykmi, rozsiahlymi nížinami a hlavnými splavnými riekami, menšími polostrovmi ako napríklad Škandinávia, Balkán, Apeninský a Pyrenejský polostrov. Do geografického gravitačného poľa tohto komplikovaného útvaru patria britské ostrovy a aj trochu viac excentricky situovaný Island. Medzi portugalským pobrežím na západe a líniou Petrohrad – Rostov na Done na východe, Barentsovým, Nórskym a Baltickým morom na severe a Čiernym a Stredozemným morom na juhu žije množstvo národov a je na ňom doslova natlačených viac ako 30 štátov.

Európska únia

História Európy je príliš spletitá na to, aby sa dala zhrnúť do niekoľkých viet. Neurobíme však chybu, ak si pripomenieme banálny fakt, že práve národná a politická rozmanitosť a rozdielne národné/štátne záujmy, vyplývajúce z ich geografických výhod a obmedzení, boli na našom kontinente pôvodcom mnohých vojen. Z konfliktu medzi rokmi 1939 – 1945 sa Starý kontinent v určitom zmysle spamätáva dodnes. Pokusom predísť opakovaniu podobnej kataklizmy je projekt ekonomickej a politickej integrácie v podobe Európskej únie, v súčasnosti združujúcej 27 krajín, ak nepočítame Veľkú Britániu, stojacu na odchode medzi dverami.

Európska únie je okrem iného pokusom o nadradenie internacionalizmu a technokracie nad nacionalizmus a národné záujmy. Tento pokus takmer bezchybne fungoval od roku 1992 do veľkej krízy z roku 2008. V takzvanom dobrom počasí mohli kontinentálny blok a najmä bruselská byrokracia predstierať, že vízia neustále sa prehlbujúcej integrácie je životaschopným projektom pre budúcnosť Európy. V dôsledku krízy však došlo k nevyhnutnému. Nemci si uvedomili, že nie sú Gréci a naopak. Sever a juh, jadro a periféria únie pochopili, že ich záujmy a potreby pri sanácii dôsledkov krízy sa zásadne rozchádzajú. Všetci však zároveň vedeli, že napriek rozdielnym a niekedy aj protirečivým záujmom by bol rozpad únie a najmä jednotného trhu katastrofou.

Od roku 2008 chcú takmer všetci Európsku úniu opravovať. Niektorí aj zrušiť, ale to sa tak skoro nestane. Problém je v tom, že Nemci majú úplne iné predstavy o reformovanej únii ako Francúzi alebo Taliani. A nielen to. Pobaltskí členovia vidia geopolitické imperatívy Európy a jej kontinentálneho bloku z inej perspektívy, ako napríklad Portugalčania či členské štáty Stredomoria. Poliaci, Litovčania, Lotyši a Estónci sú vydesení ruskou anexiou Krymu, Talianov však oveľa viac trápi ich kolabujúci bankový systém, malá flexibilita pri navyšovaní verejného dlhu a prehlbujúce sa rozdiely medzi severom a juhom krajiny. Francúzi by chceli viac spoločných európskych investícií a jednotný dlhopis pre eurozónu. Nemci by sa predstavám Paríža možno nebránili, keby Francúzi a ostatní používatelia eura súhlasili s jednotnými pravidlami fiškálnej politiky. A Gréci by zase potrebovali, keby Nemci svoj exportný prebytok vyvažovali menším šetrením a vyššou spotrebou.

Európska diverzita

Ak by sme považovali Európsku úniu za jednotný štát, tak by bola s HDP v hodnote 18,8 bilióna dolárov druhou najväčšou ekonomikou na svete po USA s HDP 19,39 bilióna dolárov. Najväčšou ekonomikou EÚ (a štvrtou svetovou) so 4 biliónmi USD je Nemecko. Odchádzajúca Británia má o 1,2 a tretie Francúzsko o 1,3 bilióna dolárov menšiu ekonomiku ako Nemecko. Štvrté Taliansko je v závese o takmer dva bilióny.

Nemecko prevádzkovalo napríklad v roku 2017 obrovský prebytok na bežnom účte platobnej bilancie v hodnote presahujúcej 296 miliárd dolárov. To znamená, že o túto sumu exportovalo viac ako importovalo. Lenže keď je niekde prebytok, inde musí byť deficit alebo len minimálny prebytok. V tom istom roku malo napríklad Francúzsko na bežnom účte platobnej bilancie deficit takmer 37 miliárd dolárov a Veľká Británia si „nahonobila“ deficit v hodnote dosahujúci skoro 107 miliárd dolárov. Tieto čísla znamenajú pre každú krajinu niečo iné, no zároveň naznačujú, že majú rozdielne ekonomické a obchodné priority.

Už niekoľkokrát sme upozorňovali na to, že napríklad Slovensko tvorí viac ako 90 percent svojho HDP exportom. Napriek tomu sa priemerný deficit na bežnom účte platobnej bilancie pohybuje okolo 200 miliárd dolárov. Nemecko tvorí takmer 50 percent svojho HDP exportom a Slovensko je nielen výrazne exportne exponované vo vzťahu k tejto krajine, ale vyváža nezanedbateľné množstvo tovarov do ekonomík, tvoriacich nemeckú dodávateľskú sieť. Z toho je veľmi ľahké odvodiť, aké ekonomické a obchodné záujmy má Slovensko a aké sú jeho geopolitické výhody a obmedzenia. (Mimochodom, naša závislosť od exportu z nás robí veľmi zraniteľnú ekonomiku.)

V podobnom porovnávaní by sme mohli pokračovať veľmi dlho, ale nie je to potrebné, pretože aj z uvedených náznakov je viac ako zrejmé, že napriek jednotnému trhu neexistuje niečo ako „národný“ európsky záujem. Isteže, zrejme všetky členské štáty Európskej únie profitujú z voľného pohybu osôb, kapitálu, tovarov a služieb a z jednotného trhu, no kým Nemci by boli radi, keby Taliani viac sporili, Taliani (a nielen oni) by boli radšej, keby Nemci menej šetrili, menej exportovali alebo aspoň viac spotrebúvali. Oba národy na to majú svoje dôvody a ťažko im to môžeme mať za zlé. Či sa nám to páči alebo nie a či je to dobré alebo zlé, Maastrichtská zmluva nezrušila nacionalizmus, národné záujmy a národné štáty. Žiadna zmluva a ani žiadna vznešená alebo nevznešená myšlienka totiž nemôžu zmeniť prirodzený svet.

Prakticky celá Európska únia je natlačená na pomerne malom európskom polostrove. Na tak geograficky, národne, kultúrne, ekonomicky a politicky rôznorodom mieste, že je takmer nemožné definovať jej konkrétny spoločný záujem. Ak taký existuje, je veľmi všeobecný. Obvyklým argumentom je, že okrem spoločných obchodných pravidiel, ktoré sú naozaj všeobecné, aj keď prinášajú veľmi konkrétne výsledky, je jedným zo spoločných záujmov všetkých Európanov udržanie mieru na kontinente (polostrove). To je pravda a treba povedať, že ekonomická a politická integrácia umožnila uzmierenie Nemecka s Francúzskom, čo predstavuje základ mieru v Európe. Lenže práve predstavy oboch krajín o budúcnosti únie sa v mnohom zásadne rozchádzajú a vlády v Berlíne a Paríži na to majú svoje racionálne dôvody. A to hovoríme len o Nemcoch a Francúzoch, nie o ďalších 25 krajinách kontinentálneho bloku a o správaní sa Británie k Európe po tom, čo prestane byť jeho členom.

Európska nejednoznačnosť

V roku 1914 bol svet ekonomicky globalizovaný podobne ako dnes. Napriek tomu sa vrhol do konfliktu, ktorý bol fakticky ukončený až v roku 1945 po kapitulácii Nemecka a Japonska. Preto je odvážne myslieť si, že viac ekonomickej a politickej integrácie je zárukou mieru. Toto nie je strašenie vojnou, len pripomenutím, že ak nás niečo dejiny naučili, tak je to poznanie, že žiadne mocenské usporiadanie vzťahov medzi národmi a štátmi nie je večné. Lenže pravdu nemajú ani tí, čo by Európsku úniu najradšej rozpustili hneď zajtra. Ak by sa to stalo, straty by boli pre všetkých neporovnateľne vyššie ako prípadné zisky. Aj v dôsledku toho je ďalší osud únie nejasný, pretože jej aktuálna existencia je vnútorne protirečivá. Na jednej strane existuje niekoľko všeobecných spoločných európskych záujmov, no na strane druhej je tu množstvo veľmi konkrétnych národných záujmov, vyplývajúcich z ich geografického a ekonomického postavenia. Ako sa toto protirečenie časom vyrieši (alebo vyhnije), ostáva nateraz nejasné. V Európe (a nielen tu) nie je nič jednoznačné a už vôbec nie trvalé.

Isté je len jedno. Európska únia nikdy nebude jednotným štátom, ako sú napríklad Spojené štáty americké. Ak skrachuje Slovensko, Nemecko ho nebude zachraňovať splácaním jeho dlhov. Ak sa to stane napríklad štátu Maine, ľuďom z Texasu alebo Kalifornie sa to síce možno páčiť nebude, ale nikto sa ich nebude pýtať na názor, pretože washingtonská vláda jednoducho problém vyrieši prostriedkami federálneho rozpočtu. Američania majú totiž jednotný americký záujem, čo sa o Európanoch povedať nedá.

Európsky polostrov je príliš komplikovaný na to, aby sa stal jednotným územím „európskeho“ národa. Európska diverzita je zdrojom jeho obrovského kultúrneho bohatstva, ale aj politického prekliatia. Polostrov sa pokúša ekonomicky a politicky integrovať, no nikdy neprekoná svoje prirodzené vnútorné protirečenia. Akú podobu bude mať výsledok tohto napätia sa predpovedať nedá, no Európska únia, tak ako všetky predchádzajúce pokusy o zjednotenie polostrova, v súčasnej podobe nepretrvá večne.

Otázka preto nestojí tak, či dôjde k zmene, ale kedy a ako sa to stane.

Najnovšie články

Aj keď ma súd neochránil pred Koščovou klikou v SIS, budem dnes svedčiť

09.09.2019  I  06:00

Domáce komentáre

Konšpiračné teórie, sprevádzajúce moju neúčasť na prvej časti hlavného pojednávania v kauze zmenky televízie Markíza, vyvrcholili festivalom absurdít viacerých držiteľov novinárskych ocenení. Od mediálnej inkvizície sa nedalo nič iné očakávať. Dnes poviem všetko podstatné na súde, no napriek tomu považujem za potrebné čitateľom a fanúšikom Ďatľa adresovať niekoľko slov.

Problém s názvom Nemecko nezmizol, má len inú podobu

01.09.2019  I  18:20

Zahraničné komentáre

Pred 80 rokmi Nemecko napadlo Poľsko, a tak sa stal 1. september v historickom kalendári míľnikom vypuknutia druhej svetovej vojny v Európe. Európania sa vo viacerých ohľadoch z tohto konfliktu a jeho sprievodných javov spamätávajú dodnes. Súčasťou tohto procesu je aj dlhodobé zotrvávanie v omyle, založenom na predstave, že nebyť Adolfa Hitlera a brutálnej ideológie nacistickej strany, druhá svetová vojna by sa Európe vyhla.

Prečo dnes nemôžem svedčiť alebo Ako mňa a našu rodinu prenasleduje Koščovi oddaná klika v SIS

31.07.2019  I  06:00

Domáce komentáre

Podľa medializovaných informácií by som mal dnes svedčiť pred senátom Špecializovaného trestného súdu v prípadne známom ako podvodné zmenky televízie Markíza. Neviem, či sú publikované informácie správne, pretože v dôsledku zlej bezpečnostnej situácie sa ukrývam na utajenom mieste, a preto mi prípadné predvolanie nemohlo byť doručené. Ak som bol naozaj súdom predvolaný, touto netradičnou cestou sa za neúčasť ospravedlňujem senátu, predstaviteľom obžaloby i obhajoby a na vysvetlenie pripájam nasledovné stanovisko.