clanok

Kauza Cervanová v podaní Petra Tótha pokračuje! Zlyhanie médií a manipulácia v prospech vrahov.

21.11.2016  I  11:10

Ďateľ v médiách

ROZHOVOR Je to jeden z najzložitejších prípadov v dejinách československej, neskôr slovenskej justície. Kauza beštiálneho znásilnenia a kolektívnej vraždy nevinnej mladej medičky dodnes rozdeľuje spoločnosť. V najbližšom čase uzrie svetlo sveta pokračovanie úspešnej knihy Petra Tótha Kauza Cervanová, tentoraz s označením II. Autor knihy pre náš web zhrnul zaujímavé okolnosti pri písaní tohto pokračovania a viac povedal aj o práci slovenských médií či nálepkovaní za konšpirátorov. Vysvetlil tiež, ako sa podľa neho veci majú s „odchodom“ Martina Bútoru od prezidenta Andreja Kisku.


Kniha Kauza Cervanová, prvá časť, je dejovo uzavretá, plnohodnotne popisuje okolnosti únosu, kolektívneho znásilnenia a vraždy nevinnej mladej medičky, ktorá sa udiala v lete 1976. Prečo teda prichádzate s jej pokračovaním? Čo môže čitateľ očakávať?

Keby som neprišiel s pokračovaním, príbeh Ľudmily Cervanovej by nebol plnohodnotne uzavretý. V druhej časti knihy popisujem dve základné línie tohto príbehu. Prvou je priebeh obnoveného súdneho konania, odvolací a dovolací proces a to, ako si Miloš Kocúr a Milan Andrášik ešte museli ísť posedieť do väzenia. Druhou základnou líniou je sledovanie, ako metastázovala mediálna manipulácia v prospech vrahov – jej dvoma vrcholmi boli Večer pod lampou Štefana Hríba a film Kauza Cervanová režiséra Roberta Kirchhoffa. Obe spomínané udalosti boli vrcholmi nestráviteľnej manipulácie. Kniha Kauza Cervanová II. má, samozrejme, oveľa viac dejových línií, verím, že ich čitatelia ocenia.

Kedy uvediete dvojku na trh?

Koncom novembra.

Kniha nesie podtitul Ako bola odhalená najväčšia mediálna manipulácia – tejto téme ste sa už venovali v jednotke, nebudete sa opakovať?

Opakovať sa rozhodne nebudem. V dvojke Kauzy Cervanová napríklad opisujem to, ako sa vrahom mladej študentky podarilo po novembri 1989 zneužiť novonadobudnutú slobodu slova na šírenie svojich obhajobných klamstiev. Ich prvými morálnymi spolupáchateľmi sa stali redaktorky študentského časopisu Zmena. Myslím si, že aj na tieto okolnosti prípadu Ľudmily Cervanovej treba poukazovať.

V prvej časti bola jedným z momentov, ktoré ma najviac zaujali, skutočnosť, že partia okolo Andrášika a Kocúra bola údajne zapletená aj predtým v podobných skutkoch, len jej to prešlo, pretože násilím odvezené dievčatá z bratislavských ulíc ju neudali. Ozvali sa vám po prvej knihe tieto ženy? Pátrali ste po nich? Možno práve tie by mohli pochybovačov presvedčiť...

Ozvalo sa mi niekoľko čitateľov. Vami spomínané dámy však medzi nimi z pochopiteľných dôvodov neboli. Skontaktoval sa so mnou jeden pán, ktorý mi rozpovedal príbeh dievčaťa, ktoré prezývali Placka. Aj ju organizovaná skupina znásilnila. Príbeh Placky sa do knihy síce nedostal, ale budem o ňom informovať na svojej stránke Ďateľ.sk.

Po uvedení jednotky na trh sme boli svedkami očakávaných reakcií. Dá sa povedať, že žiadna iná kniha nevyvolala v poslednom čase taký protipólny ohlas ako práve Kauza Cervanová. S čím ste sa po jej uvedení na trh stretli vy? Prevládali kladné reakcie či negatívne?

V magazíne Týždeň uverejnili asi tri alebo štyri polemické texty. Autorkou jedného z nich bola sestra vraha Milana Andrášika. Zvyšok vyšiel z pera Martina Mojžiša a napospol išlo o argumenty založené na osobných útokoch a vytŕhaní mojich slov, viet a argumentov z kontextu. Zväčša som sa však stretal s pozitívnymi ohlasmi. Išlo o bežných ľudí, ktorým sa protivila demagógia, ktorú o tomto prípade šíria napríklad v Týždni. Ľudia, ktorých som dovtedy nepoznal, mi ďakovali za to, že si konečne mohli prečítať o vražde Ľudmily Cervanovej fakty, ktoré sa opierajú o listinné dôkazy.

Aká silná bola odozva či extrémne reakcie v porovnaní Kauzy Cervanová s vašou poslednou autobiografickou knihou Bežec?

O knihe Krycie meno Bežec, ale aj o mojej druhej knihe Komando 52 sa v médiách písalo oveľa viac. Kniha Kauza Cervanová vypovedá okrem iného aj o zlyhaní mnohých médií, a preto sa ju usilovali pred verejnosťou zamlčať. Som vďačný Parlamentným listom, že sa na tejto zvláštnej forme cenzúry nepodieľajú a dávate mi priestor vyjadriť sa. Veľmi si to cením.

Ako prijala knihu pani Cervanová, mama nebohej?

Pani Margaréta Cervanová mi povedala slová, po ktorých sa mi zarosili oči: „Peter, po štyridsiatich rokoch, počas ktorých som v sebe nosila toto bremeno, ste ho zo mňa konečne sňali. Konečne zaznela pravda o vražde mojej Ľudky a ja sa cítim zbavená tohto bremena.“

Spolupracovala s vami na dvojke?

S pani Cervanovou som sa stretol niekoľko dní po odovzdaní rukopisu Kauza Cervanová I. Odvtedy sme sa nevideli a uvidíme sa znova na krste Kauzy Cervanová II. Pani Margaréta bude krstnou mamou.

Prvý diel bol výsledkom spolupráce so sudcom Jurajom Klimentom. Kto vám pomáhal teraz?

Mojím hlavným spolupracovníkom aj na druhej časti knihy bol pán doktor Kliment, veľmi zapálený a čestný muž.

Koľko času ste venovali písaniu pokračovania?

Práce na oboch častiach knihy mi trvali tri roky. So štúdiom spisov a iných materiálov som začal už počas písania Komanda 52. Kauzu Cervanová II. som písal približne rok.

Koľko kusov jednotky ste predali?

To by ste sa museli opýtať mojej vydavateľky Nataše Ďuričovej, šéfky vydavateľstva Dixit, ktoré exkluzívne vydáva moje knihy a stará sa o všetky záležitosti vrátane predaja.

Pomáha vám písanie v nejakej vnútornej katarzii?

Mňa písanie predovšetkým unavuje. A práca na Kauze Cervanová I. a II. ma vyčerpala ako ešte žiadna iná činnosť. Nehovoril by som o katarzii. Písanie mi však nepochybne prináša pocit vnútorného uspokojenia.

Čo hovoríte na to, že mnohí publicisti, ktorí všetky odlišnosti hádžu do kategórie konšpiračné, čiže zlé a nesprávne, spochybňujú závery súdu, vyšetrovania oficiálnych orgánov, ktoré boli potvrdené aj po revolúcii?

Pokiaľ ide o ideologické predsudky médií hlavného prúdu, som z nich znechutený. To, čo ponúkajú verejnosti, nemá s realitou nič spoločné. Naopak, realita sa v ich podaní stratila za odrazom obrazov krivých zrkadiel, ktoré denne servírujú verejnosti. A každého, kto kritizuje ich pokrivené videnie sveta, označujú za konšpirátora. Tak sa ľahko stane, že človeka so schopnosťou takzvaného out of box thinking hodia do jedného vreca so šarlatánom typu Davida Icka.

Štefan Hríb sa v mene médií ospravedlňoval siedmim Nitranom za to, že sa ich prípadom nezaoberali dôslednejšie. Čo hovoríte na to, že publicista, ktorý informuje o kauze, si nenecháva väčší odstup?

To je výborná otázka, ale bolo by dobré, keby na ňu odpovedal Štefan Hríb. Samozrejme, aj vami spomínaným sentimentálnym gýčom sa zaoberám v knihe Kauza Cervanová II. Jeho konanie hodnotím ako morálne spolupáchateľstvo na vražde mladého bezbranného dievčaťa.

Začiatkom deväťdesiatych rokov ste tvorili názorovú úderku s Ľubou Lesnou či Róbertom Kotianom. Stretávate sa s nimi ešte? Alebo vás, nebodaj, neskôr pre prácu v SIS zavrhli?

Nemyslím si, že sme boli názorová úderka. Časy, ktoré spomínate, boli turbulentné a všetci traja sme zastávali kritické stanovisko k spôsobu vládnutia Vladimíra Mečiara a k praktikám vtedajšieho riaditeľa SIS Ivana Lexu. Aj vtedy sme však mali každý vlastný pohľad na vec. S Robom Kotianom sme občas v styku dodnes. Ani on síce nie je stotožnený s tým, že som bol príslušníkom SIS, ale ani zďaleka ma farizejsky neodsudzuje ako iní novinári. Za seba môžem povedať, že sme ostali priateľmi, aj keď sa vídame zriedka. Ľubu Lesnú som roky nevidel, len som zaznamenal, že pred časom napísala mierne slaboduchý blog, v ktorom na moju adresu namiesto argumentov používala osobné útoky.

Čo vo svojej pracovnej minulosti ľutujete?

Mnohí by si asi priali, keby som povedal, že ľutujem svoju prácu v spravodajskej službe. Ale nepoteším ich. Sú však iné veci, ktoré ľutujem. Napríklad to, že som nebol múdrejší, predvídavejší, vzdelanejší. A pokornejší. Mohol som ako novinár aj ako spravodajský dôstojník pracovať lepšie a užitočnejšie.

Čomu sa v súčasnosti venujete okrem písania?

Pracujem v jednej súkromnej firme, spolupracujem s reklamnou agentúrou a vediem portál Ďateľ.sk.

Chceli by ste sa vrátiť do médií? Chýba vám ten redakčný život?

Redakčný život mi nechýba a do médií by som sa už nevrátil. Úprimne povedané, nikto ma tam ani nevolá a mňa to k nim zase vôbec neláka.

O čom bude ďalšia kniha? Máte už predstavu?

Potrebujem si po troch knihách v rade, z toho tretia má dva diely, trochu oddýchnuť. Nevylučujem však, že ďalšia kniha bude z prostredia politiky a možno aj spravodajských služieb. Je to však predčasná a asi aj veľmi unavená úvaha.

Prečo ste spustili portál Ďateľ.sk?

Dovolím si tvrdiť, že som pred webom Ďateľ.sk. V tom zmysle, že som jeho tvárou a považujem ho za svoje dieťa. Už roky ma frustruje, že na Slovensku sa píše o politike s ideologickými predsudkami, na základe emócií a nezriadených vášní. Chcel som skúsiť písať o politike vecne, bez ideológie a emócií. A tiež priniesť informácie, o ktorých sa inde nepíše. Baví ma skúmať zákulisie politiky a myslím si, že to môže byť pre ľudí užitočné. Rovnako, ako je pre les užitočný ďateľ.

Prinášate zaujímavé informácie. K prípadu odchodu Martina Bútoru a Sergeja Michaliča ste ale neboli úplne presný. Ako je to s ich spoluprácou s Kanceláriou prezidenta SR? Ak sú v externej spolupráci, stojíte si za svojím tvrdením, že „obaja poradcovia boli nútení opustiť prezidentskú kanceláriu okrem iného aj preto, že boli dlhodobo v názorovom konflikte so zvyškom Kiskovho tímu a v otázkach domácej i zahraničnej politiky presadzovali riešenia a postoje, s ktorými nebol prezident stotožnený“?

Za týmto výrokom si stojím a viem, prečo si za ním stojím. Pripúšťam, že moje informácie o dianí v prezidentskej kancelárii nemusia byť komplexné, a preto mohol mať spomínaný článok nedostatky. Na druhej strane však vidíme reakcie prezidentovej kancelárie a pána Bútoru. Ide o veľmi nesúrodé a nepresvedčivé vyjadrenia, ktoré naznačujú, že prezidentov tím prešiel a možno aj prechádza turbulenciami. Fakt je, že páni Bútora a Michalič už nie sú interní zamestnanci prezidentskej kancelárie, ale sú externí poradcovia. Z hľadiska významu, aký sa obom prisudzoval, ide o významný posun.

Článok, o ktorom je tu reč, však bol nielen o pohybe medzi poradcami, naznačoval dve ďalšie skutočnosti: prezidentovu neskúsenosť v otázkach zahraničnej politiky a koketovanie Andreja Kisku s účasťou v parlamentných voľbách 2020.

A ešte jedna poznámka k poradcom. Nie som si tým celkom istý, ale keby Sergej Michalič a Martin Bútora stratili dôveru Andreja Kisku v dôsledku zamlčania istých významných skutočností, nebol by som prekvapený. Ak sa mi podarí zistiť viac, možno o tom opäť napíšem na Ďateľ.sk.


Rozhovor o knihe Kauza Cervanová II. vyšiel na stránkach Parlamentné Listy





Najnovšie články

Keby Zuzana Čaputová vedela, že Viktor Orbán je dedičom osvietenského liberalizmu...

17.07.2019  I  13:00

Domáce komentáre

Rozdávať ponaučenia o liberalizme a liberálnej demokracii v susedných krajinách bez dostatočných vedomostí môže vyznieť trápne. A to aj v prípade, že rozpaky nad výkonom Zuzany Čaputovej prehlušuje nekritický potlesk servilných médií.

Turecká tajná služba zdokumentovala ako tajná služba Saudskej Arábie zavraždila Džamala Chášakdžího

02.07.2019  I  17:00

Zahraničné komentáre

Saudský korunný princ Mohamed Bin Salman Al Saud, jeho najbližší spolupracovníci a ďalší vyššie aj nižšie postavení predstavitelia režimu by mali byť postavení pred medzinárodný trestný súd. Nikdy sa to však nestane, pretože kráľovský dvor hrá v geopolitických záujmoch (nielen) Spojených štátov dôležitú úlohu.

Andrej Kiska: Ani po piatich rokoch vo funkcii nepochopil zmysel republiky

20.06.2019  I  10:50

Domáce komentáre

Andrej Kiska ešte nie je v parlamente, ale už teraz avizuje, že proti vôli ľudu je ochotný postaviť vôľu ulice. A to je veľký problém pre republiku a jej inštitúcie.