clanok

Nacizmus nebol príčinou druhej svetovej vojny. Bola ňou geopolitická nerovnováha

02.05.2019  I  19:05

Domáce komentáre

O rok uplynie trištvrte storočia od ukončenia druhej svetovej vojny na európskom kontinente. Aj napriek značnému časovému odstupu neraz posudzujeme geopolitické a historické súvislosti tejto udalosti na základe ideologickej interpretácie dejín. Na vlastnú škodu, pretože nám to bráni jasne vidieť nielen minulosť, ale aj súčasnosť.

Víťazstvo nad fašizmom?

Ôsmy máj, sviatok ukončenia bojov druhej svetovej vojny na Starom kontinente, nesie v slovenskom oficiálnom kalendári názov Deň víťazstva nad fašizmom. Aj keď je namieste pripomínať si podobné udalosti, mali by sme im prisudzovať vhodné mená, pretože používanie adekvátnych slov je výsledkom správneho a logického uvažovania. Nanešťastie, zákonodarca pri tvorbe názvu štátneho sviatku nevychádzal z historických faktov, ale z konvenčných ideologických šablón a terminologického zmätku, zdedeného po oficiálnej propagande bývalého režimu.

To je však menšia časť problému. Tá väčšia spočíva v tom, že nielen zákonodarca, ale veľká časť tvorcov politiky a verejnej mienky si neuvedomovala a dodnes neuvedomuje geopolitické súvislosti vypuknutia druhej svetovej vojny a jej dôsledkov. Tak vznikol mätúci názov Deň víťazstva nad fašizmom a vo verejnej diskusii dlhodobo pretrváva nepresná interpretácia príčin vypuknutia dosiaľ najničivejšieho vojnového konfliktu.

Kedy a kde sa to začalo?

Názov štátneho sviatku evokuje nesprávnu predstavu, že príčinou vypuknutia druhej svetovej vojny bol fašizmus. Tento globálny konflikt totiž nevypukol 1. septembra 1939 napadnutím Poľska Nemeckom, ale v roku 1937 útokom Japonska na Čínu, ktorý bol faktickým pokračovaním invázie cisárskej armády do Mandžuska z roku 1931. Imperiálne Japonsko bolo militaristickým štátom, ale nikdy si neosvojilo ideológiu fašizmu. Ani nemeckého nacizmu a tým sa dostávame k spomínanému terminologickému zmätku.

Keď 8. mája 1945 kapitulovalo Nemecko, oficiálne boli ukončené boje v Európe. V Ázii a Tichomorí pokračovali až do 2. septembra. S pádom Berlína sa v Nemecku skončil aj nacistický režim. Z tohto pohľadu bol teda porazený nacizmus, nie fašizmus. Isteže, fašizmus do veľkej miery nacizmus ovplyvnil a inšpiroval, ale medzi oboma ideológiami existuje niekoľko zásadných rozdielov. Najpodstatnejším je rasizmus, jeden zo základných stavebných kameňov nacizmu, ktorý napríklad vo fašizme talianskeho typu takmer úplne absentuje. Cieľom nacizmu bolo vyhladenie židov/Židov a slovanských národov, čo sa napriek obrovskému „pokroku“ na tomto poli našťastie nepodarilo, a preto je 8. máj skôr víťazstvom nad nacizmom ako fašizmom.

Prečo sa to stalo?

Ani výmena slova fašizmus za nacizmus v názve štátneho sviatku by z pohľadu historickej reality nebola významnou zmenou. Nacizmus totiž nebol príčinou vypuknutia druhej svetovej vojny. Oficiálna propaganda Tretej ríše, odôvodňujúca vojnu, síce vychádzala z nacistickej doktríny, ale skutočné príčiny vypuknutia nového konfliktu vyplývali z nespravodlivého a najmä iracionálneho usporiadania pomerov na kontinente po konflikte predchádzajúcom. Po prvej svetovej vojne presadilo Francúzsko navzdory anglickým a americkým varovaniam ekonomicky, politicky a strategicky neudržateľné podmienky ďalšej existencie Nemecka, zaviazaného platiť absurdne vysoké reparácie, vzdať sa významnej časti územia a priemyslu, takmer zlikvidovať svoju armádu a podobne. Nemci nemohli v takýchto podmienkach dlhodobo existovať. Keď štátu s geograficky zraniteľným postavením, aké má Nemecko, vo Versailles nadiktovali takéto podmienky, bolo len otázkou času, kedy ich prestane rešpektovať a kedy si zoberie naspäť to, čo považuje sa svoje oprávnené nároky.

Otázka teda nestála tak, či vypukne v Európe ďalšia vojna, ale kedy sa to stane. Preto nie nacizmus, ale krátkozraké strategické úvahy spojencov vytvorili podmienky na rozpútanie ďalšieho pekla. Nanešťastie, vojna vypukla, keď boli v Nemecku pri moci nacisti, a to je dôvod, prečo bol tento konflikt taký surový a brutálny. Nacisti síce nevynašli koncentračné tábory, ale zaviedli v nich nový prvok. Plynové komory a priemyselné vraždenie ľudí. A tak premenili viaceré koncentračné tábory na vyhladzovacie.

Avšak neboli to len RSHA, zvláštne oddiely SS a ďalšie súčasti represívneho aparátu Tretej ríše, kto sa počas druhej svetovej vojny dopúšťal zverstiev a krutostí. Páchali ich Sovieti, Japonci i spojenecké mocnosti. Po útoku na Pearl Harbor aj v USA vznikli koncentračné tábory, kde boli internovaní americkí občania japonského pôvodu aj Japonci bez občianstva, žijúci na území Spojených štátov. V táboroch sa tak teda ocitli aj americkí Japonci druhej a tretej generácie. Nenávisťou živená brutalita bola všadeprítomná, aj keď nie všade rovnaká, ale netvorila príčinu a esenciu globálneho vojnového konfliktu.

Čo je nová rovnováha síl?

Príčinou Japonského ťaženia v severovýchodnej Ázii a v západnom a južnom Tichomorí a napadnutia Poľska a neskôr Francúzska nacistickým Nemeckom bola geopolitická nerovnováha. Japonsko i Nemecko katastrofálne prehrali a paradoxne na ich ruinách vznikla nová rovnováha. Japonsko prijalo pacifistickú ústavu a vojensko-ekonomické tútorstvo Spojených štátov. Amerika sa zaviazala poskytnúť bezpečnostný dáždnik Japonsku a svojou námornou prevahou garantovala jeho obchodným lodiam prístup k nerastnému bohatstvu. Nemecko bolo rozdelené na východné a západné a nebolo viac hrozbou. Rozdeleným mestom sa stal aj Berlín. Z bývalých spojencov, USA a ZSSR, sa čoskoro stali nezmieriteľní ideologickí aj geopolitickí rivali. Napriek tomu v Európe zavládla strategická rovnováha, pretože nové usporiadanie na kontinente vychádzalo z rešpektovania takzvaných sfér vplyvu. Nemecko viac nebolo hrozbou, západná časť Európy prijala vojenský patronát Spojených štátov a začala sa ekonomicky a politicky integrovať. Východná a stredná Európa sa stala dlho hľadaným nárazníkovým pásmom (alebo strategickou hĺbkou) Sovietskeho zväzu, čo pre obyvateľov dotknutých štátov znamenalo desaťročia politickej neslobody, ale nová rovnováha síl vylučovala rozpútanie nového fatálneho konfliktu.

Z pohľadu mikrokozmu obyvateľa Československej socialistickej republiky bol november 1989 koncom politickej neslobody, avšak z geopolitického hľadiska znamenali udalosti medzi rokmi 1988 – 1991 narušenie rovnováhy. Sovietsky zväz nemal silu ani ochotu vojensky potlačiť politické zmeny v satelitných štátoch, a preto sa postupne začala zmenšovať jeho strategická hĺbka. Zjednotilo sa Nemecko. A napokon sa Sovietsky zväz rozpadol. Západ Európy postupne ekonomicky a politicky integroval stred a východ kontinentu. Spojené štáty presadili svižné rozšírenie NATO, súčasťou ktorého sa okrem satelitov ZSSR stali aj jeho tri bývalé republiky – Estónsko, Lotyšsko a Litva. Z pôvodného západného nárazníku Ruska ostalo Bielorusko, aj to však čoraz viac prejavuje náznaky autonómnej zahraničnej politiky. Ukrajina je politicky, kultúrne a ekonomicky rozdelený štát, Rusko a NATO na jej území vedú takzvanú proxy war (vojna zástupcov).

Čo je európske rozkolísanie?

Napriek tomuto rozkolísaniu Európa nie je zrelá na vojnu. Žiadna európska mocnosť nemá chuť ani bezprostredný dôvod na vojnu s Ruskom a naopak. Američania sa tiež nechystajú bojovať s Rusmi kvôli Ukrajincom. Naopak, zmrazený a miestami prihrievaný konflikt na Donbase vyhovuje nielen Moskve, ale aj Washingtonu. Pre mier v Európe je však oveľa podstatnejšie že Nemecko stále nepredstavuje pre kontinent hrozbu. Necíti sa ohrozené ani Francúzskom, ani Ruskom. Berlín a Paríž tvoria chrbtovú kosť európskej ekonomickej a politickej integrácie a Nemecko sa aj napriek nedorozumeniam kvôli Ukrajine usiluje udržiavať ekonomické/energetické vzťahy s Ruskom.

Je vysoko pravdepodobné, že kým nebude Nemecko mať opäť dôvod na agresiu, mier v Európe pretrvá. Môžeme ju mať radi, aj nemusíme, ale Európska únia je jedným z dôvodov, prečo sa Nemecko necíti ohrozené a prečo aj po rozkolísaní pôvodnej rovnováhy nedošlo na kontinente k väčšej vojenskej konfrontácii. Naopak, napriek rôznym vnútorným napätiam Nemecko sa cíti v únii komfortne a jeho najbližším spojencom v rámci kontinentálneho bloku je bývalý historický rival Francúzsko.

Druhou stranou tejto rovnice je Rusko a jeho vzťahy s Európu, ktoré však či chceme alebo nechceme ovplyvňujú aj Spojené štáty, respektíve NATO. Ako sme už naznačili, západ ani Moskva sa do žiadnej otvorenej vojenskej konfrontácie nehrnú, pretože na ňu zatiaľ neexistuje dôvod, ohrozujúci životné záujmy jednej či druhej strany. Integrácia Ukrajiny a Gruzínska (južný Kaukaz je ďalším neuralgickým bodom ruskej bezpečnosti) či nebodaj Bieloruska do NATO by sa však pre Rusko dôvodom na vojnu stať mohli. Aj preto je mimoriadne dôležité hodnotiť medzinárodné vzťahy a geopolitické súvislosti pragmatickými očami, nie cez prizmu ideologických sloganov, produkovaných médiami a neziskovými organizáciami všetkých prúdov a zafarbení.

Mimochodom, masívny rozmach vojenskej moci čínskej Ľudovej oslobodzovacej armády vedie Japonsko k úvahám o tom, do akej miery sú USA schopné a ochotné garantovať jeho bezpečnosť, a preto vláda v Tokiu jednak posúva hranice interpretácie svojej pacifistickej ústavy, a jednak zvažuje jej prepísanie, pretože je zrejmé, že skôr alebo neskôr bude potrebovať oveľa väčšiu a silnejšiu armádu, ako disponuje dnes. Rozkolísaná je zjavne aj opačná strana Eurázie a to je ďalší dôvod „čítať“ geopolitické siločiary pragmatickými očami.

Ako by sa mal volať 8. máj?

Je pochopiteľné, že štátny sviatok nemôže mať kostrbatý názov ako napríklad Deň novej geopolitickej rovnováhy na Starom kontinente, ale na druhej strane ani túžba vyjadriť vznešenú myšlienku by nemala odporovať realite. Ôsmy májový deň roku 1945 nebol len víťazstvom nad nacizmom v Nemecku. Tento fakt by mali oslavovať predovšetkým Nemci, lebo sa zbavili jedného z najohavnejších režimov v dejinách. V tento deň sa však stalo oveľa viac.

Ukončenie bojov v Európe položilo základy dlhodobého mieru na kontinente. Malo to, samozrejme, aj svoje tienisté stránky, ako napríklad postupné presadenie sa komunizmu v strednej a východnej Európe a na veľkej časti Balkánu. Tento mier (s výnimkou nechutnej juhoslovanskej vojny) vydržal aj po veľkom rozkolísaní Európy, keď sa rozpadal Sovietsky zväz. A tomu by mal aj zodpovedať názov štátneho sviatku, spojeného s 8. májom 1945.

Najnovšie články

Médiá rozdelili ochrankárov na anjelov a diablov. Znova sa však mýlia

10.05.2019  I  20:00

Domáce komentáre

Ochrankár by mal byť nielen dobrý strelec, šikovný bojovník a predvídavý taktik, ale aj diskrétny profesionál. Aspoň taký je ideál. Realita je trochu iná. A rozhodne je oveľa komplikovanejšia, ako to verejnosti líčia tendenčné médiá.

Veľká Británia: O čom je reč, keď sa hovorí o večných a trvalých záujmoch

24.04.2019  I  10:40

Zahraničné komentáre

Británia nemá večných ani trvalých spojencov či nepriateľov, iba večné a trvalé záujmy a povinnosťou vlády Jej veličenstva je ich za každých okolností presadzovať. Tento bonmot znie ako otrepaná fráza, no s blížiacim sa vystúpením Spojeného kráľovstva z Európskej únie sa stáva aktuálnejším, než bol počas niekoľkých uplynulých desaťročí.

Veľká Británia potrebuje EÚ viac ako naopak

21.04.2019  I  09:50

Zahraničné komentáre

Spojené kráľovstvo je piata najväčšia ekonomika na svete. Stále nie dosť silná na to, aby sa zaobišla bez Európskej únie.