clanok

O čo ide v spore medzi Iránom a Spojenými štátmi?

02.05.2018  I  09:00

Zahraničné komentáre

Irán je regionálna mocnosť a tak sa aj správa. Chce si zabezpečiť priamy prístup k Stredozemnému moru, a preto naráža tak na odpor Izraela, ako aj všadeprítomných USA. V stávke je dokonca iránska nukleárna dohoda. Víťazom tejto konfrontácie nemusí byť nikto, no všeobecne prijateľným kompromisom môže byť situácia, v ktorej budú všetci zúčastnení nespokojní rovnakou mierou.

Aj keď americký prezident Donald Trump a izraelský premiér Benjamin Netanjahu rétoricky útočia na Teherán v súvislosti s takzvanou iránskou nukleárnou dohodou, známou pod oficiálnou skratkou JCPOA, o jadrový program Iránu, respektíve o kvalitu spochybňovaného paktu ide v tejto chvíli až v druhom, možno treťom pláne. Z hľadiska záujmov USA, Izraela, ale aj Saudskej Arábie poskytuje uvoľnenie sankcií voči islamskej republike až príliš veľa ekonomického kyslíka, ktorý Iránu umožňuje financovať priame i nepriame angažovanie sa na viacerých scénach: Sýria, Irak, Libanon a Jemen.

Irán a jeho nová vojenská sila

Keďže JCPOA (Joint Comprehensive Plan of Action) umožnil Iránu do veľkej miery vrátiť sa na svetové trhy a predovšetkým vyvážať lacnú ropu, vláda v Teheráne získava dostatok zdrojov na to, aby sa napríklad špeciálne jednotky Zborov islamských revolučných gárd zapájali do bojov v Sýrii alebo finančne podporovala libanonský Hizballáh, ktorý sa taktiež vojensky angažuje na strane prezidenta Bašára al-Asada. Obmedzenie príjmov z obchodu znamená menej peňazí na financovanie podobných aktivít, ešte väčšie prehĺbenie ekonomických ťažkostí doliehajúcich na obyvateľstvo, čo zvyšuje pravdepodobnosť nových prejavov nevôle v podobe masových protestov a prehlbovania konfliktov vnútri iránskej politickej a duchovnej elity. Destabilizácia vnútorných pomerov môže vážne podlomiť sebavedomie Iránu na medzinárodnom poli. Preto prezident Donald Trump avizuje, že po 12. máji nepredĺži účasť Spojených štátov na JCPOA, čím sa skončí aj režim uvoľnenia amerických sankcií voči Iránu.

Ostatní signatári dohody – Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko, Rusko a Čína – deklarujú, že si želajú jej zachovanie. Ak však od JCPOA odstúpi Amerika, Európa bude musieť dôkladne zvažovať, či má pre ňu väčšiu cenu dohoda s Iránom alebo prístup na americký trh. V tomto kontexte dokáže Biely dom na európsku trojku nepríjemne tlačiť napríklad v oblasti exportu produkcie automobilového priemyslu alebo hliníka a ocele, ktoré môžu, ale aj nemusia byť vyňaté z Trumpovho plánu na zavedenie dovozných ciel. Preto, aj keď Európa nemá priamy záujem torpédovať JCPOA a jej priority v oblasti Stredného východu sa neprekrývajú s interesmi americkými, nie je v rozhodovaní sa o tejto komplexnej otázke úplne slobodná. Na druhej strane si musí byť Washington vedomý, že ak nie znepriatelenie, tak aspoň odcudzenie kľúčových európskych spojencov kvôli JCPOA nie je práve najlepším riešením, pretože Spojené štáty majú záujmy nielen na Strednom východe, ale aj tam, kde sa európsky polostrov stretáva s Eurázijskou zemskou masou.

Keď spoločný záujem prestane existovať

Vráťme sa však k motiváciám Spojených štátov, Izraela a Saudskej Arábie. Predovšetkým Bielemu domu spočiatku vyhovovalo intenzívne angažovanie sa Iránu v sýrskom konflikte, pretože tak revolučné gardy, ako aj Hizballáh významnou mierou prispeli k efektívnej eliminácii Islamského štátu. Toto tiché a nikdy nepriznané spojenectvo malo len obmedzené trvanie. Presne do chvíle, kým Islamský štát prestal kontrolovať ucelené územia tak v Sýrii, ako aj Iraku. Do tohto bodu boli ochotné tolerovať iránsku vojenskú prítomnosť v Sýrii aj vlády v Tel Avive a Rijáde.

Strategickým cieľom Teheránu však nie je likvidácia Islamského štátu, ale zabezpečiť si priamy prístup k Stredozemnému moru. K tomu Irán potrebuje bezpečný pozemný koridor, vedúci cez územie Iraku a Sýrie, a preto posilňuje svoju vojenskú prítomnosť v oboch krajinách. A rovnako preto sa zo všetkých síl usiluje podporovať šiítske, Teheránu priaznivo naklonené vlády v Bagdade, udržiavať pri živote al-Asadov režim v Damasku, financovať Hizballáh, svojho zástupcu v Libanone, a dotovať palestínsky Hamas na zadnom dvorčeku Izraela.

Hlavní spojenci Spojených štátov v regióne, Izrael a Saudská Arábia, nechcú a nemôžu pripustiť, aby Iránu táto stratégia vyšla. Z tohto dôvodu už izraelské vzdušné sily udreli na iránske pozície v Sýrii a urobia to znova, keď to budú považovať za potrebné, pretože v súčasnosti nik, okrem Iránu v spojenectve s Hizballáhom, nedokáže ohroziť izraelské pozície na strategicky dôležitých Golanských výšinách.

Saudská Arábia, ktorej Irán prikuruje v Jemene, tiež s nevôľou sleduje zvýšenú asertivitu Teheránu v regióne. Rijád preto využíva všetky diplomatické páky, aby mobilizoval proti Teheránu Washington a na jednotlivých frontoch, predovšetkým však v Sýrii, podporuje sunnitské militantné skupiny, bojujúce proti jednotkám prezidenta Bašára al-Asada.

Samotné Spojené štáty nemajú v oblasti také naliehavé životné záujmy ako Irán, Izrael a Saudská Arábia. (Do tejto rovnice patrí aj Turecko, ale v súvislosti s JCPOA nie je dominantným hráčom.) USA už nie sú čistým importérom, ale čistým exportérom ropy, a preto tak oblasť Stredného východu, ako aj špecifického regiónu Perzského zálivu nezohrávajú v jej strategických úvahách prioritné postavenie. Na druhej strane si je americká administratíva vedomá, že v budúcnosti sa môžu americké priority opäť zmeniť a to je dôvod, prečo diplomaticky i vojensky (dodávkami zbraní) podporuje lokálnych spojencov a uisťuje tak Izrael, ako aj saudský panovnícky dvor, že sa iránskej rozpínavosti nebude nečinne prizerať.

Zamotané klbko a nevyspytateľný Trump

Stredný východ je klbko prepletených a protirečivých záujmov. Krajiny, ktoré pri jednej príležitosti zdieľajú rovnaký taktický záujem (ako napríklad spoločné úsilie al-Asada, Rusov, Iráncov, Američanov a Kurdov vytlačiť Islamský štát), majú v strategických cieľoch úplne protirečivé perspektívy, čo sa zreteľne zrkadlí na príklade ekonomicky a vojensky sa vzmáhajúceho Iránu a z toho prameniaceho úsilia USA jeho novo nadobudnutú silu podkopať, aj za cenu suspendovania 12 rokov sa rodiacej JCPOA.

Pri tejto príležitosti je potrebné zvýrazniť, že prezident Donald Trump často impulzívne hovorí alebo píše na Twitter, no vzápätí v rozpore s tým koná vcelku uvážene. Táto skúsenosť nás oprávňuje prinajmenšom pripustiť, že slová a skutky pána Bieleho domu ani v tomto prípade nebudú v úplnej zhode. Európska veľká trojka pozostávajúca z Veľkej Británie, Nemecka a Francúzska dáva najavo, že si želá pokračovanie JCPOA. Británia je pritom najbližším a najvernejším spojencom Washingtonu v Európe, čo USA nemôžu ignorovať.

Aj to je dôvod domnievať sa, že v hre o iránsku nukleárnu dohodu sa nikto nestane jasným víťazom, ale všetci zainteresovaní aspoň ostanú rovnako nespokojní. Šachová partia na Strednom východe je nekonečná a JCPOA je len jednou z mnohých peripetií.

Najnovšie články

Aj opozícia a Monika Tódová sú v spojení s mafiou

08.12.2018  I  12:30

Domáce komentáre

Niet pochýb o tom, že oligarchia v pozadí Smeru, reprezentovaná podnikateľmi Jozefom Brhelom či Miroslavom Výbohom, je frustrujúcim príkladom korupcie. Oveľa menej, a pritom nezaslúžene, sa hovorí o mafii a jej kvitnúcich väzbách s opozičnými politikmi a novinármi. Prečítajte si dlhý a spletitý príbeh o tom, ako sa Monika Tódová stala povoľným nástrojom v rukách Petra Kočša, Vladimíra Pčolinského a ich ad hoc spojenca Daniela Lipšica.

Gorila v podaní médií: Politická pornografia na slovenský spôsob

05.12.2018  I  16:50

Domáce komentáre

Nikto nevie, čo a či polícia našla v nehnuteľnostiach Mariana Kočnera. Krákanie bielych vrán má takú silu, že dokáže postaviť celé Slovensko na nohy. Aké sú však fakty o zvukovom zázname spravodajskej operácie Gorila?

Kauza únos Vietnamca: Monika Tódová usvedčená z mediálnej manipulácie

01.12.2018  I  18:30

Domáce komentáre

Mená Vladimír Pčolinský a Peter Košč nie sú v mediálnych správach frekventované, no je vysoko pravdepodobné, že stoja za niektorými „bombami“ Moniky Tódovej a jej kolegov.