clanok

O čom hovoríme, keď je reč o 17. novembri 1989

16.11.2017  I  11:30

Domáce komentáre

Prežívame jedno z najpriaznivejších období našej histórie. Nič tu však nie je natrvalo a jasným svedectvom tohto znepokojujúceho faktu je aj sviatok venovaný takzvanej nežnej revolúcii.

Banálny historický fakt

Problémom sviatkov, akým je Deň boja za slobodu a demokraciu, teda spomienka na udalosti zo 17. novembra a nasledujúcich dní roku 1989 je taký, že sú ideologické. A keďže sú ideologické, majú iba málo spoločné s realitou, ktorá napokon umožnila pád komunizmu nielen v Československu a v celom bývalom východnom bloku, ale neskôr aj v Sovietskom zväze, čo malo za následok jeho rýchly rozpad.

Sedemnásty november nám v skutočnosti nepripomína boj za slobodu a demokraciu, ale banálny historický fakt, že všetko má svoj koniec a že štáty, impériá, nadnárodné útvary a ideológie tu nie sú naveky. Neznamená to, že sloboda a demokracia nemajú žiadnu hodnotu a že si ich nemáme vážiť. Naopak, práve preto, že v ľudských dejinách nie je nič garantované, sú pre nás chvíle slobody vzácnou príležitosťou využiť túto možnosť dobre sa pripraviť na horšie časy.

Neschopný vojenského ťaženia

Pád komunizmu v Poľsku, NDR, Maďarsku, Československu, Rumunsku a v Bulharsku bol možný preto, lebo Sovietsky zväz už nemal silu uplatniť vojenskú a politickú moc vo svojich satelitoch. Samozrejme, každý zo spomínaných štátov mal svoje špecifiká, predovšetkým režim rumunského diktátora Nikolaea Ceausecua, ktorý si od konca 60. rokov 20. storočia ako jediný držal výraznejší odstup od Moskvy, ale rovnako bol ako jediný revolučnými silami popravený.

Nehľadiac na to, Sovietsky zväz mal v zime 1989 vo Východnom Nemecku a v Československu dostatok vojsk na to, aby zakročil, ak by chcel a ak by si to mohol dovoliť. Z mnohých dôvodov si to však dovoliť nemohol. Ekonomicky vyčerpaný a afganským ťažením ponížený sovietsky moloch nebol pripravený na ďalšie vojenské ťaženie. Naopak, v Československu dali sovietski generáli domácim komunistom jasne najavo, že ak použijú proti demonštrantom Ľudové milície, Červená armáda sa postaví na ich ochranu. Tak lokálni komunisti stratili mocenskú oporu a s ňou aj vládu nad krajinami strednej a východnej Európy.

Keď sa valia dejiny

Komunizmus sa v Rusku udržal pri moci 74 rokov. Sovietski zväz, ktorý vznikol v roku 1922, vydržal 69 rokov. Strednej a východnej Európe, ako aj východnej časti Nemecka a východnej časti Berlína dominovala sovietska Moskva 44, respektíve 41 rokov. Ľuďom, čo žili na tejto strane železnej opony to pripadalo ako večnosť. Ako nehybná večnosť. Z pohľadu 2000 ročnej histórie Európy však išlo len o krátku epizódu, aj keď poškvrnenú obrovskými obeťami.

Znova sa pozrime na uplynulé storočie. V roku 1917 Európu ovplyvňovali pruská (hohenzollernská), habsburská, osmanská a romanovská monarchia. Všetky štyri po prvej svetovej vojne zanikli. Na ich troskách vyrástli nové štáty strednej a východnej Európy, v Nemecku bola nastolená republika, komunisti založili prvý proletársky štát v Rusku a neskôr vytvorili Sovietsky zväz, začal sa pomaly rysovať Stredný východ, ako ho poznáme dnes. Druhá svetová vojna znova prekreslila geopolitickú mapu Európy. Hranice Ruska sa (síce nie formálne, ale fakticky) posunuli až do Východného Berlína a po ďalších 40 rokoch nastal proces, ktorý poznáme ako nežné revolúcie. Takto rýchlo sa cez Európu za ostatných 100 rokov valili dejiny.

Skľučujúca pravda

Medzi rokmi 1989 – 2017 sa stredná a východná Európa stala ekonomicky, politicky aj vojensky súčasťou západu. Medzi Ruskom a západom už stoja len Ukrajina a Bielorusko, ktoré sa však čoraz viac odpútavajú od orbity svojho východného hegemóna. Vojská NATO sa z Estónska pozerajú na zadný dvorček Ruska.

Medzičasom stihla Európska únia v rokoch 1991 – 2008 zažiť obdobie enormného ekonomického rastu a nevídanej prosperity. Sen o bezkonfliktnej a neustále sa prihlbujúcej jednote členských štátov, medzi ktoré sa stihli zaradiť aj krajiny bývalého východného bloku a dokonca aj tri niekdajšie sovietske republiky, sa na krátku chvíľu materializoval. Prišla však kríza, od roku 2009 je projekt neustále sa prehlbujúcej únie podrobovaný čoraz ťažším skúškam. Vláda v Berlíne stále viac zdôrazňuje, že je zodpovedná za ochranu záujmov Nemcov, nie Grékov, vláda v Aténach v obrátenom garde čelí tej istej realite a rovnako je to všade, kam sa okolo seba pozrieme. Nie je to dôvod na nárek a paniku, ale na zamyslenie sa nad tým, aká dynamika určuje naše dejiny a pritom dúfať v najlepšie a pripravovať sa na najhoršie.

Ak si teda chceme niečo pripomenúť 17. novembra, mala by to byť banálna a možno aj skľučujúca pravda, že nič tu nie je natrvalo.

Najnovšie články

Intelektuálne trampoty Lucie Žitňanskej s drogami

22.02.2018  I  13:25

Domáce komentáre

Ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská vo vláde neuspela s návrhom zákona zmierňujúcim tresty za držanie drog pre vlastnú potrebu. Nedala sa odradiť. Avizuje, že v tomto škodlivom úsilí bude v obmenenej podobe pokračovať. A to aj napriek tomu, že doterajšími postojmi preukázala zarážajúcu neznalosť drogovej problematiky.

Opatrne s ekonomickým optimizmom, pán premiér!

12.02.2018  I  12:00

Domáce komentáre

Slovenská ekonomika je extrémne zraniteľná, aj keď sa premiér Robert Fico a minister Peter Kažimír tešia z optimistických prognóz na najbližšie roky. Z rastu HDP si jeho voliči, žiaľ, veľa neodkroja.

Prezident Kiska oslavoval otvorenie Hríbovej klubovne Pod lampou v spoločnosti vrahov. Ako sa to mohlo stať?

08.02.2018  I  22:15

Domáce komentáre

Štefan Hríb sa tvári, že je priateľom prezidenta Andreja Kisku. Ak je naozaj jeho priateľom, prečo dopustil, aby sa hlava štátu ocitla v jednej miestnosti s vrahmi Ľudmily Cervanovej? Zdá sa, že hlavný strojca prezidentovho kultu osobnosti urobil fatálnu chybu a slovenské médiá robia všetko pre to, aby ju zamlčali.