clanok

Prežije slovenský národ vlastnú nenávisť a pohŕdanie?

15.06.2019  I  14:25

Domáce komentáre

Byť členom národa znamená milovať iných členov národa bez ohľadu na ich politické presvedčenie. Nie je to romantická predstava z 19. storočia. Byť doslova zamilovaný do príslušníkov svojho národa je totiž vitálnym predpokladom jeho prežitia. A to je v dôsledku veľmi pragmatická myšlienka.

Namiesto úvodu

K zamysleniu sa o schopnosti slovenského národa prežiť nás privádzajú dva zarážajúce výroky mužov, pôsobiacich vo verejnom priestore. Zámerne nespomíname ich mená, pretože nechceme, aby sa prípadné ďalšie úvahy čitateľov venovali konkrétnym osobám, respektíve ideologickým sporom o to, kto z nich dvoch reprezentuje lepšiu tvár Slovenska. Naopak, možno naivne, ale úprimne dúfame, že nasledujúce riadky podnietia aspoň hŕstku ľudí k premýšľaniu o tom, akú budúcnosť má krajina, keď sa ľudia nenávidia a opovrhujú jeden druhým kvôli politickému názoru a ešte sú aj hlboko presvedčení, že na to majú nespochybniteľné morálne oprávnenie.

Citované výroky nie sú to najhoršie, čo v slovenskej politickej debate odznieva. Napriek tomu sa domnievame, že reprezentatívne ilustrujú problém, o ktorom bude reč.

Citát číslo I

„Ľudská tvár Petra Pellegriniho je niečo ako ľudská tvár črevnej chrípky. Nie je skutočná a na jamkách na lícach sa nesmie dať postaviť politická kariéra. Bude na to treba myslieť, aj keď sa po voľbách bude zostavovať koalícia.“

Autorom tohto výroku nie je ani politik, ani novinár, ani aktivista. Je ním človek, ktorý dostáva pravidelne rozsiahly priestor v slovenských médiách hodnotiť politické dianie na Slovensku. Podobných výrokov bez vecného obsahu, prekypujúcich negatívnymi emóciami, prízemným pohŕdaním inými ľuďmi a neadekvátnymi prirovnaniami sa dopúšťa pravidelne. A rovnako pravidelne sú jeho state bez najmenších výhrad publikované. Rovno mohol premiéra Petra Pellegriniho označiť za sračku, ale to by, samozrejme, nebolo politicky korektné. Avšak politická korektnosť nie je liekom proti nenávisti, opovrhovaniu a vedeniu verejnej diskusie bez vecných, logických a produktívnych argumentov.

Kde je v zmienke o črevnej chrípke základná úcta k človeku? Kde je vecný, možno prekvapivý argument? Kde je úsilie vysvetľovať politické dianie bez negatívnych emócií? Kde je aspoň náznak pochopenia pre komplikované spoločenské procesy, akými nielen táto krajina, ale celá Európa prechádza? Kde sa vytratila elementárna snaha vecne popísať proces úpadku strany, čo dve dekády dominovala slovenskej politike?

Citát číslo II

„Dlho som uvažoval nad tým, ako označiť vás, ktorý v podstate nemá vlasť, ktorý nenávidí všetko a všetkých, čo je národné, ktorý nenávidí a útočí na krajinu, kde sa narodil, ktorý nemá úctu k tým, ktorí mu umožnili žiť vo svojej slovenskej vlasti a nenašiel som pre vás správne pomenovanie. Spomenul som si však na hru, ktorú sme hrávali ako deti pod názvom ‚mesto, zviera, vec‘. Mesto asi nebudete. Mesto okrem toho, že je to samosprávna jednotka, je totiž spoločenstvom ľudských bytostí. Vylučujem, aby ste boli zviera. Zviera totiž ako živý tvor bezdôvodne neútočí a neuráža a predovšetkým má rado les, v ktorom sa narodilo. Neostáva mi teda nič iné, Grigorij Mojsejevič, len konštatovať, že ste vec a to je v podstate dobré. Pokiaľ je totiž vec z kovu, dá sa roztaviť a prekuť na vec užitočnú. Pokiaľ je vec v kvapalnom skupenstve, vyparí sa, prípadne zmrzne a je pokoj. Pokiaľ je vec v plynnom skupenstve, vyprchá a nezapácha. Pokiaľ je z plastu, dá sa zrecyklovať. Horšie je však, pokiaľ je vec zo skla. Môže sa rozbiť a zostanú po nej len nepoužiteľné čriepky.“

Na svojom Facebooku tento a s ním súvisiace výroky, nevhodne a podprahovo narážajúce na židovský pôvod politológa, uverejnil novopečený politik. Cítiac sa dotknutý vskutku neadekvátnou poznámkou Grigorija Mesežnikova zrejme nadobudol presvedčenie, že je oprávnený ponižovať ľudskú dôstojnosť (nazvime to) názorového protivníka. To, čo predviedol tento politik, nie je replika, ale iba rozmnožovanie politickej anti-kultúry, na počiatku ktorej bol nepochybne politológov nešťastný výrok.

Kde má koniec špirála nenávistných, pohŕdavých výrokov a nenávistných, pohŕdavých odpovedí na nenávistné, pohŕdavé výroky a nenávistných, pohŕdavých reakcií na nenávistné, pohŕdavé odpovede a tak ďalej? Alebo má vôbec koniec? Isteže je pravdou, že politika je konflikt, len treba dodať, že názorový. To, čoho sme dnes svedkami v slovenskom verejnom diškurze však nie je názorový stret, sú to orgie nenávisti, urážok a pohŕdania. A pritom každý účastník tohto šialenstva sa nazdáva, že má na svoje počínanie nespochybniteľné morálne oprávnenie. Niekedy by však stačilo menej mávať nad hlavou morálkou ako obuškom a trochu viac zaťažovať mozgové bunky poctivým myslením.

Láska k národu (?)

Účelom tejto úvahy ani zďaleka nie je rozdávať morálne pokarhania za katastrofálnu úroveň politickej kultúry. Naopak, čím menej sa zaoberáme morálkou iných, tým je väčšia nádej, že si postriehneme na vlastnú. K tejto úvahe nás vedú veľmi praktické a pragmatické dôvody. Ide totiž o to, že národ rozdelený ako ten slovenský sa sám zbavuje mnohých vitálnych schopností. Rozdelený národ sa dokáže iba veľmi ťažko na niečom zjednotiť, a to aj vtedy, ak ide o jeho existenčné záujmy.

Príslušnosť k národu, rovnako ako k rodine, si nevyberáme. Stávame sa jeho a jej členmi narodením. Z prirodzených dôvodov svojich rodinných príslušníkov milujeme. Isteže, v rodinách sa vyskytuje aj nenávisť, lenže jej príčinami sú veľmi často práve zranené city lásky.

Národ síce nie je rodina a vzťahy medzi jeho príslušníkmi nie sú také intímne ako rodinné väzby. Napriek tomu byť členom národa znamená mať rád alebo dokonca milovať ostatných ľudí, zdieľajúcich rovnaký jazyk, históriu, tradície, kultúru a územie. Na prvý pohľad to môže vyznieť naivne, romanticky či dokonca bláznivo. Láska k národu však môže mať veľmi praktické formy a prejavy s neraz drastickými dôsledkami pri jednotlivca a jeho rodinu. Ultimátnym prejavom lásky k ostatným členom národa je v čase vojny obliecť si uniformu, chrániť spoločné územie a zdieľanú kultúru a v boji položiť život. V takom prípade sa láska k členom národa stáva niečím veľmi osobným.

Extrém je skúškou prežitia

Predstavme si hypotetickú situáciu. Jedného veľmi skorého rána sa cez Východoslovenskú nížinu začnú na naše územie valiť pancierové divízie maďarskej armády. Pozemné vojská obsadzujú Čiernu nad Tisou, Kráľovský Chlmec, Vojany, Michaľany, Slovenské Nové Mesto a ďalšie mestečká a dediny. Košice, Michalovce, Sobrance a Trebišov sú pod tlakom maďarských vzdušných síl a do 72 hodín je celý juhovýchod Slovenska pod správou okupačnej armády.

Koľko bratislavských kaviarenských intelektuálov by sa dobrovoľne išlo prihlásiť na najbližšiu posádku Ozbrojených síl SR, pretože by chceli bojovať za územnú celistvosť štátu a riskovať svoje životy za oslobodenie svojich východoslovenských spoluobčanov, ktorí v 90. rokoch volili Mečiara a neskôr si trikrát za premiéra vybrali Fica?

A platí to aj obrátene. Koľko voličov Smeru alebo ĽSNS by chcelo riskovať svoje životy, keby sa maďarskej armáde podarilo bez odporu prekročiť Dunaj a Podunajskou nížinou by sa valila na hlavné mesto? Koľkí z nich by si povedali, že kvôli tej bratislavskej slniečkarskej chamradi ani len prstom nepohne?

Koľko čitateľov denníkov SME a N by položilo vo vojne životy za čitateľov Hlavných správ či poslucháčov Infovojny a vice versa?

Niekto by mohol namietať, že toto sú príliš extrémne a ešte viac hypotetické príklady. Áno, nepochybne sú, avšak ak je reč o Európe preplnenej národmi a ich často protirečivými záujmami, otázka nestojí tak, či znovu prepukne nejaká kríza, ale kedy sa to stane. V najbližších dekádach nám možno nič nehrozí (a možno aj áno), no práve teraz, v tejto zložitej spoločenskej situácii, sa kuje a kalí nielen naša politická kultúra, ale aj schopnosť byť súdržní. Nie stranícka politická kultúra a stranícka súdržnosť, ale občianska politická kultúra a národná súdržnosť. A nevyzerá to s nimi ani trochu dobre.

Kde sú tie časy, keď sme boli rozdelení viac-menej len na dva základné tábory – za a proti Mečiarovi, za a proti Dzurindovi či za a proti Ficovi? (A spoločne sme na hokeji vrieskali Slovenskóóó...) Dnes sme politicky a názorovo rozsekaní na miniatúrne sekty. Liberálne, konzervatívne, národne aj ľavicové tábory sú fragmentované na sekty, ktoré proti sebe bojujú navzájom a potom väčšie ideologické celky medzi sebou vedú doslova studenú občiansku vojnu plnú ohnivých slov. Politická, publicistická i bežná komunikačná rétorika je plná excesov nenávisti, pohŕdania a zaslepeného presvedčenia o neomylnosti vlastných názorových a morálnych pozícií. Vytvorili sme neprehľadnú sieť zákopov a barikád, kde sa strieľa naslepo na všetky strany. Z našej (nielen straníckej!) politickej kultúry sa úplne vytratila diskusia. Ak sa aj niečo tvári ako diskusia, ide len o súťaž urážok, demagogických sloganov a presviedčaní sa o tom, že údajná morálna nadradenosť jednej strany konfliktu ju oprávňuje pohŕdať druhou a naopak. A na tomto mieste treba zopakovať, že sa to netýka len politikov, ale aj občanov a predovšetkým médií.

Čo robiť?

Žijeme v pomerne pokojných časoch. Boli aj pokojnejšie, predovšetkým medzi rokmi 2000 – 2008, ale ostatná ekonomická kríza výrazne narušila dovtedajšiu ekonomickú selanku. Európska únia ešte stále drží pohromade, Nemecko s Francúzskom sa nechystajú viesť ďalšiu vojnu a NATO zatiaľ nie je ochotné bojovať s Ruskom kvôli Ukrajine.

Napriek tomu existuje mnoho náznakov blížiacej sa nestability. Navyše, v najbližších 12 až 18 mesiacoch postihne globálnu ekonomiku nová recesia a jej dôsledkom bude ešte plytší a pomalší rast ako po tej predchádzajúcej. Toto všetko a ešte oveľa viac bude mať vplyv aj na stabilitu Európy a, samozrejme, s mnohými dôsledkami pre Slovensko. Pre krajinu ponorenú v zúrivých vnútorných konfliktoch, a preto nepripravenú akcieschopne čeliť skutočným krízam a naozajstným hrozbám. Dokážeme s tým niečo urobiť?

Najnovšie články

Aj keď ma súd neochránil pred Koščovou klikou v SIS, budem dnes svedčiť

09.09.2019  I  06:00

Domáce komentáre

Konšpiračné teórie, sprevádzajúce moju neúčasť na prvej časti hlavného pojednávania v kauze zmenky televízie Markíza, vyvrcholili festivalom absurdít viacerých držiteľov novinárskych ocenení. Od mediálnej inkvizície sa nedalo nič iné očakávať. Dnes poviem všetko podstatné na súde, no napriek tomu považujem za potrebné čitateľom a fanúšikom Ďatľa adresovať niekoľko slov.

Problém s názvom Nemecko nezmizol, má len inú podobu

01.09.2019  I  18:20

Zahraničné komentáre

Pred 80 rokmi Nemecko napadlo Poľsko, a tak sa stal 1. september v historickom kalendári míľnikom vypuknutia druhej svetovej vojny v Európe. Európania sa vo viacerých ohľadoch z tohto konfliktu a jeho sprievodných javov spamätávajú dodnes. Súčasťou tohto procesu je aj dlhodobé zotrvávanie v omyle, založenom na predstave, že nebyť Adolfa Hitlera a brutálnej ideológie nacistickej strany, druhá svetová vojna by sa Európe vyhla.

Európska únia v súčasnej podobe neprežije

23.08.2019  I  12:54

Zahraničné komentáre

Diskusia o Európe je večne živá a čoraz búrlivejšia. Žiaľ, veľmi často je redukovaná na ideologický spor medzi euro- skeptikmi a optimistami. Skutočnosť je oveľa komplexnejšia a najmä budúcnosť je omnoho nejasnejšia, ako si mnohí predstavujú a myslia. Všetko sa to začína a končí a potom znovu začína pri probléme európskej diverzity.