clanok

Robert Fico nemôže byť donekonečna garantom víťazstiev Smeru

12.10.2018  I  16:50

Domáce komentáre

Sila Smeru je čoraz viac odvodená od slabosti zvyšku politickej scény, a to je najjasnejším príkladom jeho slabosti. Neschopnosť jasne povedať, kto je kandidátom strany na prezidenta, je len príznakom tohto úpadku.

Aura Miroslava Lajčáka je bezpochyby atraktívna. Diplomat rešpektovaný v Bruseli aj v Moskve, v Berlíne i vo Washingtone či dokonca vo vzdialenom Tokiu. Ostrieľaný vyjednávač so skúsenosťami vysokého predstaviteľa EÚ pre Bosnu a Hercegovinu a s ešte stále čerstvou vizitkou predsedu Valného zhromaždenia OSN. Politik, ktorého schopnosti oceňuje nielen Smer a vládna koalícia, ale s rešpektom sa k nemu správa aj nekompromisná opozícia. Takéto postavenie je na značne balkanizovanej slovenskej politickej scéne ojedinelé a mimoriadne. Napriek všetkému nie je Miroslav Lajčák nadšený ponukou Smeru kandidovať na najvyšší úrad v štáte.

Odmietavý Lajčák

Objavil sa zvláštny prieskum verejnej mienky. Agentúra Focus doň zaradila aktuálnych aj potenciálnych kandidátov na prezidenta. Napriek tejto výhrade nemožno obísť fakt, že Miroslav Lajčák v prieskume v rozsahu debakla s 26 percentami porazil kandidátov, ktorí robia nad-linkovú i pod-linkovú kampaň už dlhé mesiace. Napríklad Robert Mistrík nedosiahol ani tretinu a Zuzana Čaputová ani len pätinu preferencií ministra zahraničných vecí.

Miroslav Lajčák na prieskum reagoval slovami, že si váži podporu ľudí, ale o úrad hlavy štátu nejaví záujem, pretože sa chce venovať zahraničnej politike. Trochu záhadne dodal, že kandidatúra na najvyšší úrad ho neláka aj kvôli očakávanej špinavej predvolebnej kampani. Akoby vedel, že jeho protivníci majú naňho čo vytiahnuť a zároveň nepochyboval o tom, že v prípade potreby by to neváhali urobiť.

Vnútrostranícke šachy

Prípadnú kandidatúru ministra Lajčáka ešte stále úplne nemožno vylúčiť, ale to nie je pointa príbehu. Tá spočíva v dlhodobej neschopnosti Smeru, stále s prehľadom najsilnejšej strany na slovenskej politickej scéne, predstaviť verejnosti svojho prezidentského kandidáta. Pôvodné úvahy o Petrovi Kažimírovi sa ukázali ako neschodné, pretože minister financií naozaj túži odísť na pozíciu šéfa Národnej banky Slovenska a z tejto pozície sa zabývať v prestížnej a vplyvnej rade guvernérov Európskej centrálnej banky vo Frankfurte nad Mohanom.

V prezidentských voľbách už raz porazený Robert Fico sa neodváži opakovane postaviť do ringu a v aktuálnej politickej klíme si to ani nemôže dovoliť. Predsedovi Smeru sa nepodarilo vyšachovať stále populárnejšieho premiéra Petra Pellegriniho tým, že by práve jeho postavil do vopred (takmer isto) prehratého zápolenia o prezidentský stolec. Predseda vlády úskok straníckeho šéfa poľahky rozpoznal a nomináciu neprijal. A keďže z úst Miroslava Lajčáka zaznieva neustále „nie“, v Smere sa zrodil jurodivý nápad postaviť do prezidentských volieb vicepremiéra Richarda Rašiho, ktorý má za sebou nepresvedčivé pôsobenie na čele košickej radnice a potupnú prehru v župných voľbách s totálnym politickým amatérom Rastislavom Trnkom.

Éra postficovská

Nech už sa stane prezidentským kandidátom Smeru ktokoľvek, spôsob, akým k tomu dôjde signalizuje slabosť najsilnejšej strany. Tým nie je povedané, že ostatné politické subjekty sú na tom oveľa lepšie, avšak od strany, čo sa chystá vyhrať piate parlamentné voľby v rade, sa oprávnene očakáva oveľa presvedčivejší, priamočiarejší a jednoznačnejší výber kandidáta na prezidenta. Vzhľadom na tieto okolnosti je preto očividné, že sila Smeru je dnes skôr odvodená od slabosti zvyšku politickej scény než od jeho vnútorného potenciálu.

Strana Roberta Fica ešte zďaleka neodchádza do zabudnutia, ale čoraz väčšie trhliny na fasáde sa nedajú prehliadať. Naopak, sú čoraz hlbšie a dlhšie a len budúcnosť ukáže, či strana dokáže zmobilizovať svoje sily tak, aby bola určujúcim politickým subjektom aj v ére postficovskej. Robert Fico totiž nemôže byť garantom volebných víťazstiev donekonečna. Odporuje to tak fyzikálnym, ako aj politickým zákonom a v krátkej politickej histórii od roku 1989 na to existuje niekoľko inštruktážnych príkladov.

Najnovšie články

Keby Zuzana Čaputová vedela, že Viktor Orbán je dedičom osvietenského liberalizmu...

17.07.2019  I  13:00

Domáce komentáre

Rozdávať ponaučenia o liberalizme a liberálnej demokracii v susedných krajinách bez dostatočných vedomostí môže vyznieť trápne. A to aj v prípade, že rozpaky nad výkonom Zuzany Čaputovej prehlušuje nekritický potlesk servilných médií.

Turecká tajná služba zdokumentovala ako tajná služba Saudskej Arábie zavraždila Džamala Chášakdžího

02.07.2019  I  17:00

Zahraničné komentáre

Saudský korunný princ Mohamed Bin Salman Al Saud, jeho najbližší spolupracovníci a ďalší vyššie aj nižšie postavení predstavitelia režimu by mali byť postavení pred medzinárodný trestný súd. Nikdy sa to však nestane, pretože kráľovský dvor hrá v geopolitických záujmoch (nielen) Spojených štátov dôležitú úlohu.

Andrej Kiska: Ani po piatich rokoch vo funkcii nepochopil zmysel republiky

20.06.2019  I  10:50

Domáce komentáre

Andrej Kiska ešte nie je v parlamente, ale už teraz avizuje, že proti vôli ľudu je ochotný postaviť vôľu ulice. A to je veľký problém pre republiku a jej inštitúcie.