clanok

Veľká Británia: O čom je reč, keď sa hovorí o večných a trvalých záujmoch

24.04.2019  I  10:40

Zahraničné komentáre

Británia nemá večných ani trvalých spojencov či nepriateľov, iba večné a trvalé záujmy a povinnosťou vlády Jej veličenstva je ich za každých okolností presadzovať. Tento bonmot znie ako otrepaná fráza, no s blížiacim sa vystúpením Spojeného kráľovstva z Európskej únie sa stáva aktuálnejším, než bol počas niekoľkých uplynulých desaťročí.

V predchádzajúcom článku o takzvanom brexite sme diskutovali prevažne o ekonomických súvislostiach vystúpenia z EÚ. Z tejto perspektívy sa zdá, že je to únia, kto ťahá za dlhší koniec povrazu. Ibaže každá palica má dva konce, a preto aj úvahy o odchode Veľkej Británie z EÚ by sa mali usilovať o komplexnejší obraz. Jeho súčasťou je nepochybne aj zvažovanie relatívnej geografickej izolácie Spojeného kráľovstva od Európy, jej strategického postavenia medzi Atlantikom a Severným morom, Islandom a západným pobrežím Európy a z toho vyplývajúcich geopolitických imperatívov, stáročia určujúcich postup Angličanov/Britov na svetovej šachovnici.

Prvá superveľmoc v dejinách

História Anglicka a neskôr Veľkej Británie je príliš komplikovaná na to, aby sa dala skrátiť do niekoľkých viet a odsekov. Odvíjala sa v niekoľkých rovinách, ktoré sa niekedy prelínali či nasledovali jedna po druhej, inokedy sa odohrávali úplne nezávisle. Úsilie Angličanov mocensky a politicky ovládnuť celé britské súostrovie bolo jednou z nich, venovali mu celý stredovek a niekoľko nasledujúcich storočí. Ďalšou bola historicky a geograficky podmienená obava z toho, že niektorá z kontinentálnych mocností by bola spôsobilá vojensky napadnúť a ovládnuť Britániu. Nemožno vynechať ani budovanie impéria, „nad ktorým slnko nikdy nezapadá“, a s ním súvisiacu nadvládu britskej koruny nad svetovými oceánmi.

Na začiatku 19. storočia bola Veľká Británia prvou (a v danom čase jedinou) superveľmocou v dejinách. Neznamená to, že bola všemocná a že nemala nezanedbateľných konkurentov, avšak žiadna z vtedajších koloniálnych mocností nedisponovala takou námornou silou, akú mala k dispozícii vláda v Londýne. Briti v tom čase pripomínali súčasných Američanov. Boli roztiahnutí na všetkých kontinentoch a angažovali sa vo viacerých vojenských konfliktoch. Prehra vo vojne 1812 – 1815 s Američanmi bola síce nepríjemná, ale v tom čase neznamenala strategickú stratu. Naopak, pre Britov bolo kľúčové ukončenie napoleonských vojen a znemožnenie Francúzom stať sa dominantnou silou na Starom kontinente, čo sa im aj podarilo definitívnym víťazstvom nad Grande Armée pri Waterloo v júni 1815.

Koniec námornej nadvlády

Keď sa Angličania a potom Briti angažovali v konfliktoch v Európe, ich motívom vždy bolo oslabiť narastajúci silu potenciálneho hegemóna na kontinente. Štát alebo aliancia ovládajúca kontinent by mohla ohroziť námornú prevahu Británie, prípadne s ňou viesť vojenský konflikt priamo na jej území. Tomu sa usiloval Londýn vždy zabrániť a podroboval tomu aj svoju zahraničnú politiku. Práve tento imperatív dal život bonmotu lorda Johna Palmerstona o tom, že Anglicko nemá ani večných spojencov, ani trvalých nepriateľov, ale má večné a trvalé záujmy a je povinnosťou každej vlády ich presadzovať.

Nič väčšmi neovplyvnilo rozhodnutie Veľkej Británie angažovať sa v prvej aj druhej svetovej vojne ako túžba za každú cenu zabrániť Nemecku v ovládnutí Európy. Najmä druhý svetový konflikt je toho najlepším príkladom. Predstava, že by malo Nemecko vďaka permanentnej okupácii Francúzska, Holandska a Nórska priamy prístup do Atlantického oceánu a Severného mora a po porážke Sovietskeho zväzu aj neobmedzenú nadvládu nad jeho nerastnými surovinami, bola pre Londýn absolútne neakceptovateľná, pretože tým by sa naplnili stáročné obavy o vzniku kontinentálneho hegemóna. Británia mala v tom čase ešte stále ohromnú vojenskú silu, ale ani zďaleka už nebola superveľmocou. Aj preto sa v rámci zmluvy o pôžičke a prenájme vzdala väčšiny strategických námorných základní vo svetových oceánoch v prospech Spojených štátov. Veľká Británia radšej prišla o námornú hegemóniu a po vojne prijala americký vojenský patronát, akoby dovolila Nemecku ovládať kontinent.

Splendid isolation v rámci klubu

Keď vznikal európsky integračný proces, Charles de Gaulle blokoval účasť Veľkej Británie, pretože dobre poznal historické korene geopolitických imperatívov, ovplyvňujúcich konanie a rozhodovanie sa Londýna. Kľúč k bezpečnosti v Európe dlhodobo spočíva v mierovom súžití Nemecka s Francúzskom a na ňom zakladal novú víziu pre kontinent aj francúzsky prezident. Ekonomické a politické spojenectvo týchto odvekých rivalov mohlo vytvoriť základ novej kontinentálnej aliancie a Británia by podľa neho mohla robiť prekážky. Preto chcel de Gaulle odstrihnúť Londýn. Jeho zámer sa napokon nenaplnil, Británia sa s určitým odstupom stala členom Európskeho hospodárskeho spoločenstva a následne pristúpila aj k zmluve o vytvorení Európskej únie.

Koncepcia Charlesa de Gaullea sa zo spätného pohľadu javí ako nespráva. Je síce pravda, že Londýn mal vždy v únii svojské postavenie a bol do určitej miery predĺženou rukou Washingtonu, avšak Veľká Británia vnútri klubu mala v otázkach zahraničnej a bezpečnostnej politiky menej manévrovacieho priestoru ako mimo neho. Zástupcovia vlády Spojeného kráľovstva vždy sedeli za rokovacím stolom v Bruseli a mohli priamo ovplyvňovať jeho rozhodnutia. Nemuseli rozohrávať mocenské hry a stavať jednu vládu proti druhej. Kým zotrvávala Británia v Európskej únii, bola súčasťou najsilnejšej zóny voľného obchodu na svete a zároveň si užívala geografickú a monetárnu splendid isolation.

Návrat histórie

Proces vystúpenia z kontinentálneho bloku sa ešte neskončil, a preto nevieme, ako budú vyzerať vzťahy Londýna s Európskou úniou. Predpokladajme však, že žiadne druhé referendum, ktoré by navrátilo Britániu do kontinentálneho bloku, nebude a že ostrovná mocnosť sa s úniou dohodne buď na jednotnom trhu, alebo na colnej únii, respektíve na oboch. Spojené kráľovstvo viac nebude pri rokovacom stole, a preto ani nebude rozhodovať o podobe spoločného trhu či colnej únie. A nebude ani pri tom, keď sa bude rozhodovať napríklad o predĺžení sankcií EÚ voči Rusku.

Tak ako potom bude Británia ovplyvňovať dianie na kontinente? S najväčšou pravdepodobnosťou tak, ako to robila celé stáročia pred tým - hľadaním dočasných spojencov, ochotných za poskytnutie iných výhod pomáhať presadzovať jej „večné“ záujmy. Poľsko je jedným z vhodných adeptov. Jeho posadnutosť Ruskom ho predurčuje stať sa britským želiezkom v bruselskom ohni. K spojencom Londýna možno z historického či vojensko-bezpečnostného hľadiska pripočítať Holandsko, Maltu a Cyprus. Londýn však má nádej na úspech aj pri získavaní si priazne Rumunska, ktoré rovnako ako Poľsko má sklon vymeniť užšiu vojenskú kooperáciu s Veľkou Britániou nad rámec NATO za ovplyvňovanie európskych procesov v prospech Londýna.

Predovšetkým Angličania (Škóti, Severní Íri a Walesania už menej) budú drobiť už aj tak naštrbenú jednotu Európanov najmä preto, aby zabránili strategickému spojenectvu únie s Ruskom, prípadne tichej aliancii Berlína s Moskvou. Dôvodom pre takéto konanie sú takzvané večné záujmy Spojeného kráľovstva, kvôli ktorým Angličania/Briti stáročia intervenovali na kontinente.

Úklady Albionu síce nepoložia Európsku úniu na kolená a ani ju nevženú do vojny s Ruskom. Avšak kým bola Británia súčasťou EÚ, musela brať ohľad na to, že je jej členským štátom. Keď ním už nebude, príde síce o možnosť ovplyvňovať úniové záležitosti zvnútra, no ruky sa jej rozviažu, pokiaľ ide o oveľa asertívnejšiu zahraničnú politiku a vytváranie formálnych i neformálnych koalícii s členskými štátmi podľa toho, ako to bude vyhovovať jej eternal and perpetual interests.

Najnovšie články

Médiá rozdelili ochrankárov na anjelov a diablov. Znova sa však mýlia

10.05.2019  I  20:00

Domáce komentáre

Ochrankár by mal byť nielen dobrý strelec, šikovný bojovník a predvídavý taktik, ale aj diskrétny profesionál. Aspoň taký je ideál. Realita je trochu iná. A rozhodne je oveľa komplikovanejšia, ako to verejnosti líčia tendenčné médiá.

Nacizmus nebol príčinou druhej svetovej vojny. Bola ňou geopolitická nerovnováha

02.05.2019  I  19:05

Domáce komentáre

O rok uplynie trištvrte storočia od ukončenia druhej svetovej vojny na európskom kontinente. Aj napriek značnému časovému odstupu neraz posudzujeme geopolitické a historické súvislosti tejto udalosti na základe ideologickej interpretácie dejín. Na vlastnú škodu, pretože nám to bráni jasne vidieť nielen minulosť, ale aj súčasnosť.

Veľká Británia potrebuje EÚ viac ako naopak

21.04.2019  I  09:50

Zahraničné komentáre

Spojené kráľovstvo je piata najväčšia ekonomika na svete. Stále nie dosť silná na to, aby sa zaobišla bez Európskej únie.