clanok

Zuzana Čaputová je síce novou tvárou, ale až čas ukáže, či prinesie zmenu

01.04.2019  I  15:00

Domáce komentáre

Mediálna a opozičná interpretácia víťazstva Zuzany Čaputovej je založená na myšlienke, že jej zvolenie za hlavu štátu je prísľubom politickej zmeny. Problém tohto videnia udalostí spočíva v tom, že ide o propagandistickú floskulu, nie reflexiu politickej reality. Videné zo širšej perspektíve je totiž zrejmé, že víťazstvo pani Čaputovej je mierne modifikovaným, ale pred sa len refrénom tej istej pesničky spred piatich rokov.

Faktor Čaputová

Aj keď je Zuzana Čaputová politicky inteligentnejšia, vzdelanejšia a rétoricky nadanejšia ako dosluhujúca hlava štátu Andrej Kiska, jej príchod do prezidentského paláca nemožno automaticky považovať za zásadnú zmenu. Forma výkonu prezidentského úradu bude nepochybne odlišná, ale politický obsah je zatiaľ veľmi podobný, ak nie identický.

Andrej Kiska aj Zuzana Čaputová patria do rovnakého politického tábora a k zvoleniu im dopomohli rovnaké sily a štruktúry. Pred piatimi rokmi vrhli všetko svoje nadanie a prostriedky v prospech zvolenia súčasného prezidenta médiá takzvaného hlavného prúdu, zjednotila sa v jeho prospech liberálna a umiernene konzervatívna opozícia a aktívne sa v jeho kampani angažoval tretí sektor. Presne to isté, len s veľmi malými odchýlkami, sme zažili tento rok. Zuzana Čaputová jednoducho profitovala z obrovskej a neraz neférovej mediálnej presilovky a zo spojenectva veľkej časti parlamentnej i neparlamentnej opozície. Z tohto pohľadu je jej zvolenie do najvyššej ústavnej funkcie potvrdením doterajšieho stavu vecí.

Faktor Smer

Prehra Maroša Šefčoviča je zase ozvenou príbehu Roberta Fica spred piatich rokov a negatívneho vplyvu značky Smer v takom type volieb, v ktorých sa viacerí kandidáti uchádzajú o jednu funkciu. Dnes už síce Smer nemá natoľko dominantnú pozíciu na politickej scéne ako vtedy, no napriek tomu je ešte stále najsilnejšou stranou a podľa niektorých prieskumov ju podporuje takmer dvojnásobok ľudí ako druhý subjekt v poradí. Ani Robertovi Ficovi, ani Marošovi Šefčovičovi to nestačilo na zvolenie, pretože ak spojí sily dostatočný počet trpaslíkov, podarí sa im skoliť neporovnateľne väčšieho Gullivera.

Analógiou tohto princípu sú napríklad výsledky volieb v roku 1998, ktoré síce tesne vyhralo HZDS, ale nebolo schopné zostaviť vládu, pretože s hnutím Vladimíra Mečiara už nikto nechcel vládnuť. To isté sa stalo Smeru v roku 2010. Vyhral voľby, ale vládu zostavila SDKÚ a premiérkou sa na dva roky stala Iveta Radičová. Samozrejme, je pravdou, že tento úkaz sa v slovenskom parlamente vyskytuje preto, lebo máme pomerný volebný systém, avšak jeho implikácie sa prejavujú aj v rámci prezidentských volieb, a to predovšetkým v druhom kole. Tie sú síce postavené na väčšinovom princípe, pretože to inak ani nejde, ale v prospech či neprospech voľby jednotlivých kandidátov vznikajú široké politické, občianske a mediálne koalície. Za Maroša Šefčoviča sa postavila príliš úzka koalícia, navrch mala Zuzana Čaputová, pretože zopakovala scenár využitý pri zvolení jej predchodcu Andreja Kisku.

Faktor médiá

Maroš Šefčovič a ďalší neúspešní kandidáti nie sú jediní porazení prezidentských volieb. Patria k nim aj mnohé médiá a existuje dlhý zoznam dôvodov, prečo si to môžeme myslieť. Zamyslime sa len nad niekoľkými.

Po prvé, množstvo novinárov nekriticky prevzalo skazku o tom, že voľby hlavy štátu sú bojom dobra proti zlu. Takéto videnie politiky je opodstatnené len vo veľmi extrémnych prípadoch, čím výber hlavy štátu v roku 2019 nebol. Naopak, vyhrotenie kampane na základe polarizácie dobro – zlo prehlbuje rozdelenie spoločnosti a podporuje extrémne videnie sveta na všetkých póloch politického spektra.

Po druhé, práve v dôsledku neschopnosti/neochoty pochopiť, že dobro a zlo sa bije v každom jednotlivcovi (neo)liberálne médiá, komerčné stanice i bulvár znemožňovali férovú politickú súťaž. Napríklad zo vzdelaného, škandálmi nedotknutého a štátnicky kompetentného Maroša Šefčoviča urobili lokaja Roberta Fica a reprezentanta „neslušnej“ časti slovenskej spoločnosti. Avšak ani k Štefanovi Harabinovi, voči ktorému sú oprávnené viaceré výhrady, sa médiá jednoducho nesprávali korektne. Ich práca (žiaľ, neplatí to len o prezidentských voľbách) bola zredukovaná na propagandistické kampane a verbálne lynčovanie konkurentov Zuzany Čaputovej.

Po tretie, devótny predklon, aký médiá pred vyše piatimi rokmi zaujali voči Andrejovi Kiskovi, pootočili o niekoľko stupňov doľava na horizontálnej a o poriadny kus hlbšie na osi vertikálnej vo vzťahu k novozvolenej prezidentke Zuzane Čaputovej. Spôsob, akým oslavovali a oslavujú jej víťazstvo, nemá nič spoločné so žurnalistikou a toľko v ústach premieľaným, ale rozumom nepraktizovaným kritickým myslením.

Faktor čas

Doterajšie politické skúsenosti Zuzany Čaputovej sú obmedzené na veľmi krátke pôsobenie v neparlamentnom subjekte Progresívne Slovensko. Z tohto pohľadu vyvoláva jej zvolenie oprávnené rozpaky. Na druhej strane je nutné povedať, že mandát novej hlavy štátu je nespochybniteľný a jej politický príbeh sa len začína písať. Napriek tomu, že svoju účasť v politickom zápase nešťastne a nevhodne prezentovala ako boj dobra proti zlu, jej vyjadrenie, že chce byť prezidentkou všetkých občanov, môže byť predzvesťou nádeje na čiastočné upokojenie situácie a zastavenie prehlbovania politických priepastí.

Pri pohľade na súčasné rozloženie síl v parlamente a pri perspektíve, aká zostava môže zaplniť poslanecké lavice v roku 2020, si bude vytváranie rozumnej a stabilnej vlády vyžadovať nemalú dávku politickej kreativity. V tomto procese môže zohrať hlava štátu významnú úlohu. Buď pozitívnu, alebo negatívnu. Andrej Kiska v úsilí byť prezidentom všetkých občanov veľmi neus[idepel, pretože jeho pôsobenie v úrade s pribúdajúcim časom čoraz viac pripomínalo verbálne baranidlo opozície. Prezident nemá ísť „na ruku“ vláde, ale ani opozícii. Prezident má byť rozumným a inšpiratívnym hlasom a ak si to situácia vyžaduje, aj moderátorom produktívnej politickej diskusie. Ako si s týmito úlohami poradí Zuzana Čaputová a či sa naozaj stane nositeľkou politickej zmeny, ukáže čas.

Dovtedy treba dúfať v najlepšie a byť pripravený na najhoršie. Táto zásada je univerzálna, pomáha nepodliehať ilúziám a vyrovnávať sa so sklamaniami. Netýka sa len novozvolenej hlavy štátu, ale každého politika, každej strany a každej politickej situácie.

Najnovšie články

Andrej Kiska: Ani po piatich rokoch vo funkcii nepochopil zmysel republiky

20.06.2019  I  10:50

Domáce komentáre

Andrej Kiska ešte nie je v parlamente, ale už teraz avizuje, že proti vôli ľudu je ochotný postaviť vôľu ulice. A to je veľký problém pre republiku a jej inštitúcie.

Prežije slovenský národ vlastnú nenávisť a pohŕdanie?

15.06.2019  I  14:25

Domáce komentáre

Byť členom národa znamená milovať iných členov národa bez ohľadu na ich politické presvedčenie. Nie je to romantická predstava z 19. storočia. Byť doslova zamilovaný do príslušníkov svojho národa je totiž vitálnym predpokladom jeho prežitia. A to je v dôsledku veľmi pragmatická myšlienka.

Viceprezident Finančnej správy Dušan Pátek: Pomohol Ladislavovi Bašternákovi a možno aj Marianovi Kočnerovi

04.06.2019  I  12:00

Domáce komentáre

Prezidentka Finančnej správy Lenka Wittembergerová používa dva metre. Jeden je nástrojom na skrotenie hysterických médií. Druhý na ochranu podozrivo konajúcich funkcionárov úradu, akým je napríklad viceprezident Finančnej správy Dušan Pátek.