Usmrtenie generála Kásima Sulejmáního sa stalo námetom mnohých – aj hysterických – reakcií. Väčšine chýbalo hlbšie pochopenie geopolitických síl, tvarujúcich končiny Stredného východu.

Kontroverzné rozhodnutie

Rozhodnutie USA zlikvidovať generála Kásima Sulejáního je nepochybne kontroverzné. Sú takí, čo si myslia, že v amerických vojenských dejinách sa nezaradí medzi najmúdrejšie. Opatrnejší naznačujú, že aj keď Spojené štáty dlhé mesiace nereagovali na provokatívne akcie Iránu v širšej oblasti Perzského zálivu, svoju odpoveď mali naplánovať a uskutočniť rozvážnejšie.

A znalci interných procesov prijímania rozhodnutí v aparáte americkej administratívy zase tvrdia, že všetky hodnotenia sú len jalové reči, pretože okrem prezidenta Donalda Trumpa, šéfov spravodajských služieb a niekoľkých náčelníkov ozbrojených síl nikto nevie, na základe akých informácií bolo v takzvanej situačnej miestnosti Bieleho domu prijaté rozhodnutie o akcii proti generálovi Sulejmánímu a niekoľkým veliteľom irackých šiítskych milícií, operujúcich v koordinácii s iránskou vládou v Teheráne.

Spravodajská informácia

Generál Kásim Sulejmání patril k špičke iránskych spravodajských, bezpečnostných a vojenských zborov. Nielen aktivity jemu podriadených bojových a spravodajských zložiek, ale aj jeho každodenný itinerár patril k dôsledne stráženým tajomstvám. Koordinoval pre Irán množstvo životne dôležitých utajených operácií, a preto bola ochrana jeho osoby predmetom dôležitého štátneho záujmu. Napriek tomu sa Spojeným štátom podarilo získať informáciu o tom, že jeho lietadlo odletí z Libanonu, pristane v Iraku a z letiska pôjde motorizovanou kolónou do Bagdadu na stretnutie s lokálnymi spravodajskými špičkami. Práve počas tohto presunu ho americké vzdušné sily usmrtili.

Pokúšať sa z tohto miesta odpovedať na otázku, ako Američania získali presnú spravodajskú informáciu o pohybe generála, by bolo šarlatánstvo na úrovni veštenia z kávovej usadeniny na dne šálky. Je však nepochybné, že iránske spravodajské a bezpečnostné zložky na hľadaní tejto odpovede usilovne pracujú, pretože ešte horšie ako zabitie kľúčového generála je vedomie, že Spojené štáty alebo niekto z ich spojencov na Strednom východe (Izraelčania?) dokázali agentúrne obsadiť spravodajsko-bezpečnostný aparát Iránskej islamskej republiky.

Na udalostiach sprevádzajúcich elimináciu Kásima Sulejmáního je najpodstatnejší práve spravodajský aspekt, nie spory o to, či USA porušili alebo neporušili medzinárodné právo, respektíve či bol alebo nebol zabitý generál nebezpečný terorista. Irán a USA sú už viac ako 40 rokov zapletené do komplikovaných intríg v regióne, zapájajú sa do rôznych regionálnych sporov, vedú proti sebe skrytú vojnu na mnohých zástupných frontoch a na sýrskych bojiskách vo vojne proti Islamskému štátu dokonca stáli na rovnakej strane barikády a v tichosti koordinovali niektoré aktivity. Vitajte na Strednom východe!

Vláda v Teheráne a ajatolláhovia v Rade strážcov dnes musia - viac ako oplakávať smrť Kásima Sulejmáního - premýšľať nad tým, ako sa Američanom podarilo preniknúť do ich uzavretého systému a hľadať zradcu, respektíve zradcov. USA touto operáciou Iránu poslali odkaz: Páni, vieme o vás oveľa viac, ako si pripúšťate, a preto vás dokážeme zraniť nielen mrzačiacimi ekonomickými sankciami, ale aj presne cielenými vojenskými útokmi. A toto poznanie musí byť pre Iráncov skľučujúce.

Strategický Irak

V súvislosti s preberaným incidentom vôbec nie je náhodné, že sa odohral na území Iraku, teda tretej krajiny. Irak je z hľadiska regionálnych hráčov aj svetových mocností kľúčovou krajinou Stredného východu. Susedí s Iránom, Tureckom, Sýriou, Jordánskom, Saudskou Arábiou a Kuvajtom. Vzhľadom na to, že väčšina jeho obyvateľov sa hlási k šiítskej verzii islamu, wahabistická, a teda sunnitská Saudská Arábia je mimoriadne alergická na iránsku prítomnosť v Iraku. Nikto sa netešil viac ako Iránci, keď USA v roku 2003 zaútočili na Irak, pretože šiítskej vláde v Teheráne bolo jasné, že v Bagdade sa konečne skončí režim sunnitskej menšiny Saddáma Husajna. Irán z toho dodnes ťaží a je najväčším beneficientom azda najhlúpejšieho rozhodnutia prezidenta baby Busha.

Neznamená to však, že Irán má v Iraku ustlané na ružiach. V krajine už týždne prebiehajú protesty irackých nacionalistov, ktorí sa dožadujú ukončenia iránskeho zasahovania do vnútorných záležitostí Iraku. Ľuďom prekáža, že šiítske milície podporované Teheránom sa správajú ako štát v štáte, nikomu sa nezodpovedajú a nenesú zodpovednosť za porušenia zákona. A k tomu všetkému aj viacerí poprední irackí šiítski duchovní spochybňujú autoritu iránskych ajatolláhov. Napriek všetkému má Irán v susednom Iraku, ba dokonca na najvyšších vládnych úrovniach, silné pozície a nechce sa ich len tak vzdať. Aj preto pricestoval na osudnú návštevu do krajiny generál Sulejmání a Američanom, ktorí takisto investovali do Iraku množstvo úsilia a preliali tam veľa krvi, sa to z pochopiteľných dôvodov nepáčilo.

Môžeme síce teoretizovať o tom, že nikto nemá právo hazardovať s irackým osudom a odsudzovať tak Američanov, ako aj Iráncov, ale to nijako nezmení geopolitickú realitu regiónu. Ako nedávno poznamenal George Friedman, ak chceme pochopiť to, čo sa dnes deje v Iraku, mohli by sme začať úvahami o príčinách perzsko-babylonských vojen. A trafil klinec po hlavičke, pretože to, čo sa dnes deje v Iraku, je len variáciou toho, čím si v minulosti prechádzali Babylon a Perzia.

Generálove jednotky

Elitné jednotky Kuds Zborov islamských revolučných gárd, na čele ktorých stál práve generál Sulejmání, plnia mnohé špeciálne bojové úlohy mimo územia Iránu. Kuds školia, zbroja a bojujú po boku prorežimných šiítskych a alavitksých oddielov v Sýrii; úzko koordinujú svoje úsilie s libanonským Hizballáhom; cvičia a podporujú činnosť šiítskych milícií v Iraku - Chatab Hizballáh či šiítske Ľudové mobilizačné jednotky; dodávajú zbrane a poskytujú všemocnú pomoc Husíom v občianskej vojne v Jemene.

Napriek tomu, že palestínsky Hamas sa hlási k sunnitskému islamu, prijíma finančnú a materiálnu pomoc od šiítskeho Iránu, pretože majú spoločného nepriateľa: Izrael. Aj keď to nie je preukázané, z logiky vecí vyplýva, že okrem iránskych spravodajských služieb udržiavajú styky s Hamasom práve ľudia z Kuds.

Podľa dostupných informácií jednotky Kuds stáli tak za zadržaním niektorých ropných tankerov, ako aj za prekvapivými útokmi „prílepkovými“ bombami na nákladné lode v priestore Hormuzsej úžiny, vstupnej brány do strategicky dôležitého Perzského zálivu. Rovnako je vysoko pravdepodobné, že práve sily Kuds nedávno zostrelili nad Perzským zálivom americký dron v hodnote 200 miliónov dolárov a uskutočnili raketové útoky na ropné ťažné zariadenia v Saudskej Arábii. Irán to všetko nerobil z dlhej chvíle alebo preto, že by bol darebáckym štátom, ako to zjednodušene papagájujú poniektorí horlivci. Teherán podnikol tieto kroky ako odvetu za kruté ekonomické sankcie USA drviace iránsku ekonomiku.

Hormuzskou úžinou denne prechádza 90 percent ropy produkovanej v oblasti Perzského zálivu, čo reprezentuje približne 20 percent celkových svetových dodávok. Po tom, čo USA odstúpili od takzvanej jadrovej dohody s Iránom, známej pod skratkou JCPOA, a uvalili na Teherán sankcie, vláda islamskej republiky sa rozhodla Bielemu domu pripomenúť, že cesta do a z Perzského zálivu je úzka a práve jednotky Kuds dostali pokyn tento zámer uskutočniť. Zablokovanie Hormuzskej úžiny by síce neohrozilo dodávky ropy do USA, ale nepochybne by viedlo k celosvetovému zvýšeniu cien ropných produktov, čo by sa negatívne dotklo aj amerických spotrebiteľov a tí by za to, pochopiteľne, vinili vládu vo Washingtone. Slovom Kuds v mnohých ohľadoch narážali na záujmy Spojených štátov v regióne Stredného východu a generál Kásim Sulejmání na ich čele viedol dobrodružný a nebezpečný život. Slúžil svojej vlasti, bojoval na vonkajšom fronte Iránu a aj na ňom zahynul.

Úzke úžiny

Z pohľadu iránskych národných a geopolitických záujmov bol generál Sulejmání hrdinom. Videné optikou napríklad Saudskej Arábie to bol hrozivý nepriateľ a terorista. Perspektíva nezaujatého pozorovateľa v strednej Európe hovorí, že Irán a Saudská Arábia sú regionálnymi rivalmi a vedú medzi sebou niekedy viac inokedy menej skrytú vojnu na rôznych zástupných bojiskách – Sýriou počnúc a Jemenom končiac.

Panovnícky dvor v Rijáde je znepokojený rozširovaním vplyvu Iránu v Iraku a Sýrii a je úplne vydesený predstavou, že by sa Teheránu podarilo podnietiť nepokoje medzi šiítskou menšinou na území Saudskej Arábie. Iránci sa silou-mocou usilujú nielen vytvoriť, ale aj udržať si suchozemský most siahajúci od Teheránu, cez Irak, Sýriu a Libanon až po brehy Stredozemného mora, aby sa vyhli tak Hormuzsej úžine, ako aj prielivu Bab-el-Mandeb na juhu a Suezskému kanálu na severe Červeného mora. Výhodou Saudov je, že ich spojencom sú Spojené štáty. Nielen Teherán, ale aj USA dokážu selektívne zablokovať Hormuz. Američania sa dokážu postarať aj o Bab-el-Mandeb a znemožniť tak iránskym nákladným lodiam doručovať tovary určené na domáci alebo zahraničný trh.

Slabosť a sila Iránu

Aj keď zabitie Kásima Sulejmáního na území Iraku americkými silami vyvolalo medzi miestnym obyvateľstvom obrovskú vlnu nevôle, neznamená to, že Iračania sú automaticky na strane susedného Iránu. Naopak, väčšina rozhnevaných Iračanov sa bojí toho, že územie ich krajiny sa stane bojiskom medzi USA a Iránom. Sunnitský irackí Arabi takmer do nohy nenávidia šiítsky Irán a smrť veliteľa Kuds je im v lepšom prípade ukradnutá. Irackí Kurdi za ním takisto neronia slzy. Toto všetko sa odzrkadlilo aj pri hlasovaní v irackom parlamente, keď prijal rezolúciu o tom, aby bagdadská vláda vypovedala z krajiny americké vojenské sily. Dokument prešiel len veľmi tesnou väčšinou. Kurdi a sunniti sa hlasovania vôbec nezúčastnili.

Situácia v teréne je totiž oveľa zložitejšia, ako sa to javí na základe plytkých úvah politikov a médií. Na jednej strane Bagdad nechce, aby sa územie krajiny stalo bojiskom medzi USA a Iránom, čo sa už čiastočne deje, pretože v odvete za smrť generála Sulejmáního Zbory islamských revolučných gárd raketami atakujú americké vojenské pozície v Iraku. Na druhej strane to bola Iracká vláda, kto požiadal Američanov o asistenciu pri boji proti Islamskému štátu. Táto skupina dnes stratila vplyv aj územie, avšak úplný odchod vojsk USA z Iraku by mohol znamenať obnovenie jej operácií, a to tiež nie je v záujme irackej vlády. Nuž a do tretice Irak je závislý od iránskych dodávok zemného plynu, pretože z neho vyrába podstatnú časť svojej elektrickej energie. Bagdadská vláda preto musí balansovať na veľmi tenkom lane a dôkladne zvažovať každé jedno rozhodnutie.

Ani pozícia Iránu nie je úplne jednoznačná. Teherán síce musí už len kvôli domácemu publiku odpovedať na americký útok, avšak závažnejšiu konfrontáciu so Spojenými štátnymi si tiež nemôže dovoliť. Popri zničujúcich sankciách by prípadné letecké útoky amerických vzdušných síl na vybrané ciele v Iráne mohli režimu spôsobiť ešte vážnejšie problémy, v akých sa už dnes aj tak nachádza. Irán je nepochybne mocný regionálny hráč, ale aj jeho sily sú obmedzené a na priamu konfrontáciu s USA a jeho spojencami v regióne jednoducho nemá dostatok síl a zrejme ani vôľu.