Pred sto rokmi zavládla éra zlatých dvadsiatych rokov 20. storočia. Išlo o dekádu nasledujúcu po pustošivej prvej svetovej vojne. Svet sa chcel po útrapách vojny oddať radostiam pokojného, luxusného a bezstarostného života. Aj sa to, prinajmenšom poniektorým, podarilo. Až kým v auguste 1929 neudrela veľká depresia a po nej druhá svetová vojna, z ktorej sa svet začal spamätávať až okolo roku 1955.

Dlhá revolúcia

Minulý rok uplynuli tri dekády od začiatku geopolitického zlomu v Európe a zásadných politických zmien v bývalom Československu. Tieto udalosti dostali okrem iného aj pomenovanie nežná revolúcia, čo je trochu protirečenie v prívlastku. Revolúcie z povahy veci nebývajú ani nežné, ani nekrvavé. Pozrime sa len do Anglicka, respektíve na britské ostrovy 17. storočia; do Francúzska a Ameriky 18. storočia; do Ruska z počiatku storočia dvadsiateho.

Z tohto pohľadu neboli udalosti zo sklonku roku 1989 revolučné. Neznamená to však, že premeny, ktoré sa vtedy začali, už dospeli k svojmu koncu, a že to bolo pokojné obdobie. Naopak, aj tri desaťročia po žijeme turbulentné časy a zdá sa, že na počiatku štvrtej dekády stojíme pred neistotami, porovnateľnými s tým spred tridsiatich rokov. A preto z tejto perspektívy sa revolúcia ešte neskončila, iba pokračuje novými formami.

Tridsať rokov je v individuálnom živote človeka nezanedbateľný časový úsek. V dejinách národa je necelá tretina storočia zlomkom kolektívneho života. Slovensko ešte ani zďaleka neprešlo transformačnou etapou svojej existencie. Je síce pravda, že od roku 1989 sa krajina, ľudia a spoločnosť zásadne zmenili. Lenže spolu so Slovenskom sa menil aj celý svet a kým sme prispôsobovali naše inštitúcie novému usporiadaniu, aj svet, ktorému sme sa chceli a museli pripodobniť (ak sme chceli prežiť), dospel do bodu nového zlomu: liberalizmus a liberálna demokracia narazili na hranice svojich možností a Slovensko, Európska únia a veľká časť sveta hľadajú novú cestu ďalšieho vývoja a vzájomnej koexistencie.

1989 – 1999: rovnými nohami do kapitalizmu

Prvá ponovembrová dekáda priniesla množstvo prevratných zmien. Od vlády jednej strany sme prešli k pluralitnej demokracii. Prakticky zo dňa na deň riadené hospodárstvo vystriedali kapitalistickou výmenou tovarov a služieb. Bez toho, aby sme mali dostatočnú legislatívu. Inými slovami realita výrazne predbiehala právny rámec, z čoho vyplývali rôzne, neraz nepríjemné, dôsledky. Vláda rozbehla malú a kupónovú privatizáciu, teda začal sa proces zmeny vlastníckych vzťahov.

Na pozadí týchto udalosti sa nepodarilo uspokojivo vyriešiť vzťah Slovákov a Čechov. Rozpadol sa československý štát a založili sme si 1. januára 1993 nový. Vznik Slovenskej republiky bol sprevádzaný obrovským vnútorným politickým napätím a ideologickým rozkolom v celej spoločnosti. Prakticky celá prvá dekáda, no najmä jej druhá polovica boli poznačené hlbokým rozdelením krajiny pomyselnou barikádou Mečiar verzus zvyšok Slovenska. Vzorec rozdvojenia spoločnosti sa opakoval aj v nasledujúcich desaťročiach, aj keď mal iné politické a ideologické kontúry. Začali sa objavovať zárodky takzvaných štandardných politických strán, ale politická scéna bola v neustálom vývoji a jednotlivé subjekty podliehali takmer nepretržitým premenám.

Pre deväťdesiate roky minulého storočia boli takisto typické také úkazy, ako inštitucionálna kríza na linke vláda – prezident; takzvaná divoká privatizácia; začiatok veľkej korupcie na najvyšších miestach politiky a ústavných a štátnych inštitúcií; zatiahnutie tajnej služby do politického zápasu; rozmach organizovaného zločinu.

Mnohé z týchto udalostí a úkazov boli neodvratné a nevyhnutné. Poniektoré sme si mohli odpustiť. To všetko je, nepochybne, na diskusiu. Isté je len to, že taká transformácia spoločnosti, na akú sme sa podujali, nikdy neprebieha bezbolestne, hladko, rýchlo a bez problémov.

1999 – 2009: exportný hospodársky model

Veľkej časti druhej porevolučnej dekády dominoval spor podľa predchádzajúceho vzoru. Politická dynamika sa zmenila na spor Dzurinda verzus zvyšok Slovenska, aj keď nový premiér nemal nikdy taký vysoký osobný rating ako jeho predchodca. Ideologické hranice a priepasti však boli rovnako ostré a hlboké ako v predchádzajúcom desaťročí, a to aj poznačilo úroveň slovenského politického diškurzu. Politická scéna sa na jednej strane štandardizovala, no na strane druhej aj naďalej pokračovala vnútorná nestabilita jednotlivých subjektov, čo do veľkej miery prispievalo k neustálemu preskupovaniu síl a vzniku nových „značiek“.

Krajina a ekonomika podstúpili množstvo potrebných, ale často nevyvážených a niekedy aj mimoriadne necitlivých ekonomických a sociálnych reforiem. Slovensko sa stalo členom Európskej únie a NATO. Predovšetkým členstvo v únii malo mimoriadne vysokú podporu obyvateľstva a aj dnes, keď je kritika kontinentálneho bloku oveľa výraznejšia ako vtedy, medzi ľuďmi panuje presvedčenie, že predovšetkým ekonomická integrácia na európskej úrovni je pre krajinu prospešná.

Veľkou témou a predmetom mnohej kritiky bola privatizácia energetických monopolov, telekomunikácií a bánk. V krajine sa rozvinula systémová korupcia a vznikli zárodky stranícko-klientelistickej kontroly jednotlivých sektorov verejného obstarávania.

Slovensko nebolo a nie je osamoteným ostrovom, a preto bolo prirodzené, že pociťovalo pozitívne i negatívne účinky rozmachu globalizácie. V dôsledku tohto trendu sa podarilo do krajiny prilákať väčšie množstvo zahraničných investorov, čo malo kladný vplyv na znižovanie miery nezamestnanosti. Na strane druhej sa Slovensko stalo vo významnej miere závislé od automobilového priemyslu, exportu a predovšetkým obchodných vzťahov s úzkym okruhom krajín, ktorým dominujú Nemecko, Česko, Poľsko, Francúzsko a Maďarsko. Obmedzenia tohto hospodárskeho modelu krajina výrazne pocítila počas krízy v roku 2009 a bude im čeliť aj v priebehu aktuálne prebiehajúcej recesie, kontúry a dôsledky ktorej sa ešte len rysujú.

V tejto fáze Slovensko pocítilo aj prvé známky ekonomickej prosperity, ale aj výraznejšej sociálnej nerovnosti spôsobenej najmä zásadnými regionálnymi rozdielmi. Ďalším zreteľa hodným úkazom bol nárast vplyvu médií nielen na formovanie verejnej mienky, ale aj rozhodovanie politikov.

2009 – 2019: oslabovanie republikánskych inštitúcií

Tretie desaťročie po revolúcii sa zažalo svetovou finančnou a dlhovou krízou. Udalosti s ňou spojené otriasli nielen slovenskou ekonomikou a politikou, ale podlomili dôveru významnej časti spoločnosti v maastrichtský model Európskej únie. Finančná a neskôr aj utečenecká kríza sa stali katalyzátorom nového ideologického rozštiepenia spoločnosti. Spolu s týmto rozkolom sa podľa predchádzajúceho vzorca dostalo Slovensko do stavu permanentného politického sporu stelesneného novým premiérom Ficom.

Hospodársky model krajiny ostal prakticky nezmenený. Slovensko bolo a dodnes ostalo mimoriadne závislé od exportu, vyvíja minimum inovácií a jeho štrukturálny rozvoj by bol bez kohéznych fondov Európskej únie prakticky neexistujúci. Napriek tomu, že v predchádzajúcej dekáde bola premena ekonomiky na takzvanú montážnu dielňu predmetom nemalej kritiky, aj nová politická reprezentácia prispela k prehĺbeniu závislosti hospodárstva od automobilového priemyslu.

Od korupcie spojenej predovšetkým s privatizáciou sa tento negatívny jav presunul ku klientelistickej kontrole verejného obstarávania. V tomto ohľade zapustila systémová korupcia ešte hlbšie korene ako v predchádzajúcom období. Na druhej strane je potrebné pripustiť, že vtedajšie opozičné politické sily a médiá takzvaného hlavného prúdu mieru korupcie v rozpore s realitou zveličovali.

Ruka v ruke s frustráciou zo skutočnej i domnelej korupcie išlo sklamanie z takzvanej klasickej politiky. Tak ako v predchádzajúcich dvoch desaťročiach, začali sa formovať netradičné a nesystémové politické strany a zoskupenia, avšak s tým rozdielom, že získali oveľa väčší vplyv na spoločnosť a politické pomery v krajine ako v minulosti. Paralelne začala prejavovať nie bezvýznamná časť verejnosti nesúhlas so sociálnou dynamikou liberálneho kapitalizmu.

V rôznych formách a v rôznych častiach politického spektra sa začal v podstatnej miere prejavovať politický primitivizmus a stal sa súčasťou politického diškurzu hlavného prúdu. Zároveň došlo k masívnemu nárastu vplyvu a takzvanej mäkkej, no v skutočnosti veľmi reálnej moci médií, ba dokonca individuálnych novinárov. Médiá nedokázali udržať svoju silu na uzde, naopak vyžívajú a zneužívajú ju na formovanie, nie popisovanie reality.

V dôsledku oprávneného rozhorčenia obyvateľstva, ale aj nekonštruktívneho politického primitivizmu a často nelegitímneho vplyvu médií došlo v predchádzajúcej dekáde k popieraniu zmyslu republikánskych inštitúcií. Do verejného slovníka sa vkradol pojem verejný tlak a jeho pomocou dochádza k vynucovaniu si rozhodnutí ústavných a štátnych orgánov na uliciach a na stránkach či vo vysielaní médií.

Ideologická rozpoltenosť spoločnosti sa okrem vnútornej politiky začala výrazne prejavovať aj vo vzťahu k Európskej únii, NATO, USA a Rusku. Názorová priepasť je natoľko hlboká, že prerastá až do psychologických predsudkov jednej strany voči druhej, čím sa verejná diskusia stáva ešte viac primitívnejšou a neplodnejšou ako v predchádzajúcich obdobiach. Rovnaké tendencie je možné registrovať v takých otázkach, ako sú potraty, registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia, ale aj vzťah k ideologickým konceptom liberalizmu a konzervativizmu.

2020 – 2030: veľký otáznik

Napriek mnohým politickým, ekonomickým a sociálnym problémom traja najvýraznejší lídri minulosti – Vladimír Mečiar, Mikuláš Dzurinda, Róbert Fico – dokázali každý inak a v rôznej miere na pomerne dlhé obdobie stabilizovať politickú scénu. Prinajmenšom v tom zmysle, že boli schopní zostaviť a udržať stabilnú vládu.

Všetky tri desaťročia boli poznamenané hlbokým ideologickým a politickým rozdelením spoločnosti na v zásade dva nezmieriteľné tábory; tieto rozpory sa časom nezmierňovali, naopak, iba sa prehlbovali, aj keď sa menili ich akcenty. Problém spočíva okrem iného aj v tom, že nielen na Slovensku, ale v celom svete dochádza k podobnému štiepeniu spoločnosti. Ide o globálny trend, a preto neexistuje veľká nádej, že sa priepasti a barikády podarí prekonať. Iba ak by sa našlo na politickej scéne pár osvietených hláv, čo by priviedli celú spoločnosť k určitej miere konsenzu. Zatiaľ tomu nič nenasvedčuje.

Novú dekádu začíname ekonomickým prepadom, aký svet nepamätá od veľkej depresie. To k upokojeniu tak medzi ľuďmi, ako aj medzi politikmi neprispeje. Na scéne sa objavil nový líder, Igor Matovič. Stoja pred ním výzvy, o akých možno ešte ani len netuší, ale to v určitej miere netušili ani jeho predchodcovia. Otázne je, či jeho spôsob vnímania reality a spôsob manažovania politiky mu umožnia obsiahnuť komplexnosť a zložitosť potrebných štrukturálnych zmien tak na domácej, ako aj európskej scéne.

Veľké otázniky visia nielen nad novým premiérom a jeho patchworkovou stranou. Sama občianska spoločnosť si zatiaľ nedostatočne uvedomuje, že ideologické ruptúry, oslabovanie zmyslu republikánskych inštitúcií a nebývalá kontrola médií nad rámcom a tónom verejnej diskusie sú súčasťou širšieho problému. Okrem našich vnútorných ťažkostí navyše situáciu komplikujú neistoty spojené s budúcnosťou európskeho integračného projektu, menovej únie a schopnosťou jednotného trhu pozviechať sa z aktuálneho ekonomického prepadu. Dvadsiate roky 21. storočia sa začínajú poriadnou búrkou a ešte nevieme, čo bude nasledovať po nej.