clanok

Annus 1989: Od pádu Berlínskeho múru po Bielorusko a novú cenzúru

11.11.2019  I  17:00

Domáce komentáre

Médiami prezentované spomienky na udalosti roku 1989 sú poznačené pátosom a malou schopnosťou vidieť širší kontext udalostí, ktoré z pohľadu národov a bežných ľudí možno označiť za annus mirabilis. Na druhej strane perspektíva geopolitiky ešte nepozná odpoveď na otázku, či nešlo zároveň aj o annus horribilis. Aj keď to znie na prvý pohľad nepravdepodobne, chlieb sa skôr alebo neskôr bude lámať v Bielorusku, krajine šírych rovín a brezových lesov.

Tektonický posun 1989 – 2019

Postupné vytláčanie komunistov z pozícií a nástup občianskej opozície k moci v Poľsku. Doslova rozobratie Berlínskeho múru a následný pád režimu Nemeckej demokratickej republike. Evolučný prerod komunistov na sociálnych demokratov a nástup demokracie v Maďarsku. Nežná revolúcia a organizované odovzdanie moci v Československu. Prevrat a poprava diktátora Nicolaea Ceausescua v Rumunsku a ďalšie dramatické udalosti spred tridsiatich rokov na európskom polostrove sú dnes dôvodom osláv, spomienok a bilancovania.

Sledujúc pri tejto príležitosti slovenské médiá takzvaného hlavného prúdu sa človek nemôže ubrániť dojmu, že krajina intelektuálne zakrpatela, pretože aj tridsať rokov „po“ novinári, publicisti, analytici, politici, aktéri z tribún a koordinačných výborov opakujú tie isté frázy a klišé ako rok, päť, desať či dvadsať od pádu vlády Komunistickej strany Československa. V podstate tri dekády sa hráme na to, že oslavujeme a doslova adorujeme odkaz novembra 1989. Problém však spočíva v tom, že žiaden odkaz neexistuje. Aj keď pre každého z nás individuálne môže znamenať november 1989 veľa (v dobrom či zlom), v skutočnosti ide o oveľa širší obraz, ako je osobná, národná či štátna skúsenosť.

To, čo sa udialo pred tridsiatimi rokmi, bol predovšetkým obrovský geopolitický zlom, jeho kinetické dôsledky pôsobia dodnes a ťažko presne predpovedať, čo všetko so sebou ešte prinesú, aj keď určité tendenciu sú na európskej šachovnici očividné už teraz. Ak teda predsa len existuje niečo ako odkaz jesene a zimy prelomu rokov 1989 - 1990, je to najmä myšlienka, že európsky polostrov sa vtedy, po štyridsiatich rokoch, opäť dostal do pohybu. Výrazne narušil rovnováhu, dosiahnutú po druhej svetovej vojne za cenu obrovských osobných, národných a štátnych obetí. Tento tektonický posun trvá i dnes, v roku 2019, aj keď stratil pôvodnú dynamiku pyroklastického prúdu prvých mesiacov a rokov.

Oslobodenie a nerovnováha

Po revolúciách v strednej a východnej Európe sa rozpadol Sovietsky zväz. Bol to mocenský, ekonomický a ideologický úpadok ZSSR, čo umožnilo, aby v jeho satelitných štátoch prebehli demokratické zmeny. Nielen v strednej a východnej Európe, ale aj v nových samostatných entitách rozpadnutého Sovietskeho zväzu, a teda i v samotnom Rusku, opäť nadobudol pôvodný zmysel pojmu národného štátu. A s návratom národného štátu na európsku scénu tam, kde existoval v dôsledku povojnovej rovnováhy takzvaný východný blok, sa začali formovať nové či presnejšie staronové národné záujmy.

Pobaltie, stredná Európa a Rumunsko s Bulharskom na brehoch Čierneho mora sa pomerne rýchlo stali členmi Európskej únie a NATO. Predovšetkým rozšírenie aliancie na východ definitívne rozložilo povojnovú rovnováhu na Starom kontinente. Rozdelené Nemecko a sovietske satelity od Pobaltia a Čierneho mora až po Berlínsky múr neboli ani ideálnym, ani prirodzeným usporiadaním. Potláčanie občianskych a ľudských práv, prenasledovanie politického a náboženského disentu, absencia plnohodnotného právneho štátu, ekonomický dirigizmus a ďalšie excesy komunistických režimov boli z pohľadu obyvateľov takzvaného východného bloku naozaj vysokou daňou za strategickú rovnováhu, a teda aj mier v Európe. Z pohľadu národných a individuálnych záujmov ľudí žijúcich vo sfére vplyvu ZSSR bol pád železnej opony nepochybne oslobodzujúcim historickým momentom. O tom niet najmenších pochýb. Komplikácia však tkvie v tom, že na pozadí oslobodzujúceho procesu sa najmä rozširovaním NATO začala v Európe vytvárať mocenská nerovnováha. Inými slovami iba málokto v „starej“ alebo „novej“ Európe, vo Washingtone už vôbec nie, premýšľal o novej forme geopolitickej rovnováhy.

Prekliate a požehnané nížiny

Usporiadanie pomeru síl po druhej svetovej vojne bolo pokusom vyriešiť starý historický problém, spôsobený európskou geografiou. Všetky významné konflikty modernej histórie sa v Európe odohrávali najmä na jej severných a východných nížinách. Presnejšie, práve tieto rozsiahle rovinaté priestranstvá boli príčinou týchto konfliktov, nech už bola zámienka na ich rozpútanie akákoľvek. Poliaci a Rusi, Švédi a Rusi, Francúzi (Napoleon) a Rusi, Nemci (Hohenzollernovci) a Rusi, potom zase Poliaci a Rusi a znova Nemci (Hitler) a Rusi tu bojovali preto, lebo európske nížiny sú pre napadnutého prekliatím a z pohľadu útočníka požehnaním.

Nedostatok prirodzených geografických bariér v podobe veľkých riek a vysokých pohorí umožňujú útočníkovi poľahky preniknúť do srdca napadnutého štátu. Systém riek Odra, Visla, Bug, Nemen, Daugava a Dneper je ľahko prekonateľný, útočiace vojská sa im dokonca môžu veľmi ľahko vyhnúť. Pomerne široký pás medzi Daugavou a Dneprom tvorí takzvanú smolenskú bránu, vojenskú diaľnicu vedúcu priamo k Moskve alebo naopak k Varšave. Karpatský oblúk je zase príliš južne na to, aby si s ním invázne jednotky robili starosti, keď sa pohnú na východ alebo západ.

Poľsko-litovská únia (1385 – 1569) vyriešila tento problém takmer na dvesto rokov. Samozrejme, na úkor Ruska, pretože okrem historických území Poľska a Litvy zaberala veľkú časť súčasného Bieloruska a Ukrajiny (kolísky pôvodnej Rusi) a bola takrečeno na dostrel od Moskvy. Tento štátny útvar sa stal funkčným nárazníkom medzi východom a západom Európy, no nevydržal naveky. A všetky neskoršie delenia Poľska boli pokusom troch európskych monarchií eliminovať neriešiteľný problém. Kľúčové bitky prvej a druhej svetovej vojny sa takisto odohrali na týchto nížinách. Aj keď boli boje v prvom konflikte dávno ukončené a medzi prvými opatreniami, ktoré podnikol Lenin po nastolení vlády boľševikov v roku 1917, bolo vydanie dekrétu o mieri, nový sovietsky štát ešte dlho viedol vojnu s Poľskom. Nemalo to nič spoločné s ideológiou. Podstatou konfliktu bol strach jednej i druhej strany zo zraniteľnosti v dôsledku ľahkého útoku po severných rovinách. Čím viac z nich kontrolovala jedna strana, tým širšia bola jej strategická hĺbka v prípade budúceho konfliktu.

Bielorusko: sud s pušným prachom

Varšava, ale aj Londýn a Washington boli z týchto dôvodov medzi prvými, kto podporoval zmenu kurzu v Kyjeve. Ukrajina odpútaná z ruskej orbity je potenciálnym rozšírením strategickej hĺbky Poľska v užšom a NATO v širšom zmysle. Lenže perspektíva rozsiahlejšej strategickej hĺbky pre jednu stranu automaticky znamená užšiu nárazníkovú zónu pre Rusko, a preto je logické, že Moskva na tieto udalosti reaguje nielen citlivo a podráždene, ale aj agresívne. Anexia Krymu a viac otvorená ako skrytá podpora konfliktu na Donbase môžu byť z pohľadu medzinárodného práva otázkami mnohých sporov, avšak z geopolitického hľadiska išlo o logický krok. Žiadneho triezvo uvažujúceho stratéga vo Varšave alebo v centrále NATO nemohlo prekvapiť, že Rusi, ktorí od roku 1989 prišli o viac ako 1000 kilometrov širokú strategickú hĺbku, zareagovali agresívne na miešanie sa západu do ukrajinského vnútropolitického zápasu.

Na druhej strane nielen Rusi majú svoje historické skúsenosti. Majú ich aj Poliaci. Jedni aj druhí sú vydesení starými krivdami a krutosťami. Rusi z mnohých dôvodov oprávnene nedôverujú Poliakom, Nemcom a, samozrejme, Britom a Američanom. Avšak rovnako oprávnene nedôverujú Poliaci, Estónci, Lotyši, Litovčania a ďalší Rusom, pretože ich spoločné dejiny boli všetkým, len nie selankou. Na pomedzí východu a západu sa toho v dejinách udialo ešte oveľa viac a málokedy sa tu hralo v rukavičkách. Národy si v týchto končinách oprávnene nedôverujú. Otázne však je, či majú správne sformulované stratégie ďalšieho prežitia a ako zareagujú na dôsledky novej nerovnováhy, ktorej sme už tridsať rokov svedkami a ktorá sa ešte stále vychyľuje v neprospech Ruska.

Jeseň a zima roku 1989 sa zďaleka neskončili. Po Ukrajine Európa skôr či neskôr zakopne o problém zvaný Bielorusko. Nie kvôli prezidentovi Alexandrovi Lukašenkovi a jeho režimu. Naopak, v Moskve, Varšave, Berlíne, Bruseli, Londýne a Washingtone by sa mali modliť za jeho dobré zdravie a dlhý život. Je to totiž paradoxne Alexander Lukašenko, kto je aspoň zatiaľ garantom vyváženého postoja Bieloruska tak k Európskej únii a NATO na jednej strane, ako aj Rusku na strane druhej. V Minsku si veľmi dobre uvedomujú, akú má z vojenského hľadiska strategickú polohu Bielorusko. Táto krajina brezových lesov a rozsiahlych rovín je takpovediac predsieňou spomínanej smolenskej brány medzi riekami Daugava a Dneper.

Alexander Lukašenko raz odíde zo scény. Môže sa stať, že opraty po ňom prevezme ním vybraný a pripravený nástupca, ktorý bude pokračovať vo vyvažovaní vzťahov tak na východ, ako aj na západ. Avšak keď sa raz rozkolíše režim v Minsku tak, že sa k moci dostane liberálne orientovaná vláda, Rusko aj západ budú musieť veľmi opatrne zvažovať, ako sa k nemu postavia. Vývoj udalostí môžu skomplikovať napríklad Poliaci, ak zacítia príležitosť aspoň na úrovni politického a ekonomického vplyvu obnoviť úniu z 15. a 16. storočia. Nuž a ak by sa nebodaj pokúsili svoje ambície vystužiť aj povedzme obmedzenou vojenskou akciou na podporu nového režimu, Európa by sa neodvratne vrhla do ďalšieho konfliktu.

Nikto nechce maľovať čerta na stenu. Napriek tomu je potrebné vnímať, že so slobodou na kontinent prišla aj nerovnováha a nikto si zatiaľ veľmi nelámal hlavu nad tým, ako kyvadlo aspoň pribrzdiť, ak nie dostať do vyváženej polohy. Bielorusko bude povestným lakmusovým papierikom.

Od geopolitiky na Slovensko

Rok 1989 nebol len štartom geopolitických zmien. Pochopiteľne, pre väčšinu z nás znamenal nádej na nový a lepší začiatok. Spravodlivejšiu spoločnosť a výkonnejšiu ekonomiku. Veľa sme si toho nasľubovali a ešte viac vysnívali. Realita však naše sľuby a sny prevalcovala, pretože sme na ňu neboli ani nemohli byť pripravení.

Je úplne prirodzené, že pred tridsiatimi rokmi sme rozsiahle zmeny v Československu a v celej strednej a východnej Európe vnímali predovšetkým ako koniec vlády jednej strany; obnovenie základných občianskych, náboženských a politických slobôd; a ukončenie mocenskej a ideologickej dominancie Sovietskeho zväzu nad územím na východ od železnej opony. Každá zmena historických rozmerov má svojich víťazov i porazených. Prinajmenšom na počiatku sa zdalo, že tých, ktorí mali prospech z pádu mocenského monopolu jednej strany v Československu, bolo viac ako porazených. Avšak ani tábor víťazov nebol monolitný, pretože pre rôzne skupiny obyvateľstva znamenalo dobrovoľné a pokojné odovzdanie moci v Prahe a Bratislave niečo iné. Niekto v dramatických zmenách videl predovšetkým možnosť slobodne podnikať alebo voľne cestovať; pre iného to bola príležitosť aktívne sa zapájať do otvorenej politickej súťaže; ďalší sa konečne dočkal úplnej náboženskej slobody; mnohí Slováci, ale aj juhoslovenskí Maďari vnímali novembrové udalosti ako príležitosť riešiť národnú, respektíve národnostnú otázku; najmä humanitní vedci sa zase zbavili ideologickej záťaže povinnej marxisticko-leninskej interpretácie a tak ďalej a tak podobne. Slovom dlho očakávaná zmena bola väčšinou populácie vnímaná priaznivo, avšak každý od nej očakával čosi iné, respektíve priority sa výrazne rôznili.

Samozrejme, takmer univerzálne akceptovanou hodnotou sa stala demokracia. Veľmi skoro však vyšlo najavo, že názory na to, ako by mala vyzerať, sú rozdielne. Výrazne rozdielne. Ukázalo sa, že so slobodou a demokraciou prichádzajú k slovu aj osobné a skupinové záujmy. Legitímne, sporné i úplne nelegitímne. S nimi pomerne zavčasu prišli aj prvé spoločenské a politické konflikty. A spôsob, akým krajina tieto konflikty zvládala a zvláda, je priamo úmerný jej politickej kultúre. Pokojné, priam zamatové rozdelenie Československa zvádzalo k presvedčeniu, že spory a konflikty dokážeme zvládať civilizovane a kultúrne. Avšak vývoj od januára 1993 dodnes naznačuje, že pokojný rozchod Slovákov s Čechmi bola skôr výnimkou ako pravidlom. Odvtedy riešime spoločenské a politické spory na nízkej kultúrnej úrovni. Podiel na tom majú všetky vládne reprezentácie, ale aj opozičné garnitúry. A nielen oni a ony, ale aj médiá. Oveľa znepokojujúcejšia je však okolnosť, že naša schopnosť riešiť politické, záujmové či iné spory upadá. Stačí sa pozrieť do parlamentu, na Facebook alebo sledovať médiá. Slovensko sa ocitlo v stave kultúrnej vojny.

Cenzúra vtedy a dnes...

Nie sme jedinou krajinou zmietanou toxickou atmosférou verejnej diskusie, ale slovenský prípad je naozaj extrémny. V jadre aktuálneho politického sporu nie je vecný problém. Je ním predovšetkým ideológia a neschopnosť/neochota diskutujúcich logicky a rozumne argumentovať. Tento konflikt by sa dal v krátkosti opísať ako zápas liberálov s konzervatívcami. Opticky majú navrch liberáli, pretože ovládajú kľúčové médiá vrátane verejnoprávnych. Liberálnu ideológiu alebo aspoň liberálny naratív si dokonca osvojili aj niektorí reprezentanti predpokladaných konzervatívnych strán. To všetko by bolo v poriadku, keby médiá a viacerí politici, hlavu štátu nevynímajúc, nepranierovali ľudí s neliberálnym náhľadom na svet, akoby boli postihnutí morálnou leprou. Poniektoré konzervatívne kruhy nemajú ďaleko od toho, aby im oplácali rovnakou mincou, ale keďže vďaka mediálnej presile je liberálov viacej počuť, vzniká dojem, akoby osvojenie si ich svetonáhľadu bolo súčasťou dobrého bontónu.

O tom, kde sme boli v roku 1989 a kam sme sa dostali dnes, by sa dalo ešte dlho písať. Ostaňme však pri verejnej diskusii a médiách. Veď sloboda slova, prejavu a tlače boli jednými z prioritných požiadaviek novembra. Minulý režim až do úplného konca uplatňoval cenzúru. Jej zovretie slablo, ale od slobody slova a tlače to malo na svetelné roky ďaleko. Dnes, v roku 2019, síce štát neuplatňuje žiadnu cenzúru, no napriek tomu je v médiách predovšetkým takzvaného hlavného prúdu znovu prítomná. Prejavuje sa tromi spôsobmi.

Po prvé, médiá hlavného prúdu (aj tie verejnoprávne!) sú všetky liberálne, na čo majú predovšetkým tie súkromné absolútne právo. Nedávajú však priestor inému pohľadu na svet a ak, tak len vo veľmi obmedzenej miere. Zakladajúci šéfredaktor denníka SME Karol Ježík bol v zásade liberál, no dnes sa musí v hrobe obracať, pretože netolerantnosť, jednostrannosť a manipulatívne praktiky (nielen) týchto novín sú ohromujúce.

Po druhé, predstavitelia neliberálnych, pritom úplne legitímnych, názorov sú médiami takzvaného hlavného prúdu vykresľovaní ako nebezpečenstvo pre spoločnosť. Pluralita názorov je v podaní liberálnych novinárov len povinným cvičením pier, nie každodennou praxou.

A napokon, no nie v poslednom rade, novinári hlavného prúdu žiarlivo striehnu, či ich kolegovia idú v zaužívanej ideologickej a propagandistickej línii. Každé vybočenie z radu sa končí ostrakizáciou a vynúteným odchodom z médií, čím je (auto)cenzúra dovedená k dokonalosti. Až na to, že všetky médiá (hlavného prúdu) sa podobajú ako vajce vajcu a potom si človek márne kladie otázku, kde sa vlastne podela konkurencia...

Najnovšie články

Trampoty médií s informovaním o lapáliách Jaroslava Naďa

26.11.2019  I  11:45

Domáce komentáre

Prípad tieňového ministra OĽaNO Jaroslava Naďa v plnej nahote odhaľuje biedu slovenského žurnalizmu. Hlavného prúdu aj alternatívy. A tomu zodpovedá aj celková úroveň spoločenskej debaty pred februárovými voľbami.

Komentátor Peter Schutz: Obraz hlbokého úpadku denníka SME

19.11.2019  I  17:45

Domáce komentáre

Slovenské médiá dlhodobo vydávajú propagandu za žurnalistiku. Postihnutý touto nákazou je aj denník SME a imúnny neostal ani jeho prominentný komentátor Peter Schutz.

Šéfredaktor Peter Bárdy: Písanie a myslenie nezvláda, ale manipuluje obstojne

13.11.2019  I  17:10

Domáce komentáre

Bojovať s hlúposťou sa takmer nedá. Bojovať s hlúposťou novinárov je ešte ambicióznejšie a možno aj márnejšie predsavzatie. Napriek tomu sa o to pokúsime a tak ako minule, aj tentoraz sa venujeme tvorbe šéfredaktora Aktualít Petra Bárdyho. Na otázku, prečo to vlastne robíme, odpovedáme jednoducho: Hlúposť, nekompetentnosť a nevzdelanosť slovenských novinárov musí byť pomenovaná a pravidelne dokladaná vecnými dôkazmi. Iba tak existuje aká-taká nádej, že verejnosť si vybuduje imunitu proti manipuláciám.