Teroristické útoky v Berlíne a Ankare ukazujú dve rôzne tváre toho istého problému. Rastúca nestabilita na euroázijskej pevnine a pokusy USA o narušenie globálnej parity síl čoraz častejšie provokujú extrémne prejavy nesúhlasu s týmto vývojom. Patria k nim aj viac či menej sofistikované a dobre či horšie zorganizované teroristické útoky.

Rozdielny rukopis, rovnaký motív

Berlínsky incident bol kópiou udalostí zo 14. júla 2016 v Nice, čo potvrdzuje, že radikalizovanie a inštruovanie takzvaných osamelých vlkov cez internet je mimoriadne účinnou, ekonomicky, časovo a konšpiratívne efektívnou formou riadenia, vyvinutou al-Káidou a zdokonalenou Islamským štátom. Na druhej strane v Ankare turecký policajt Mevlut Mert Altintas, využijúc svoj služobný preukaz na bezproblémový vstup na akciu, zastrelil ruského veľvyslanca Andreja Gennadjeviča Karlova v štýle klasického politického atentátu.

Aj napriek rozdielnej forme, udalosti v Turecku a Nemecku majú rovnakého menovateľa. Nie preto, že k nim došlo v ten istý deň; ale preto, lebo tak na vianočných trhoch v Berlíne, ako aj na výstave v Ankare sa vraždilo v dôsledku zrážky geopolitických a civilizačných tektonických dosiek.

CSU: Alternatíva nielen pre Bavorsko

Pre Slovensko je dôležitejšie uvažovať o dôsledkoch útoku v Berlíne a treba k nemu pripočítať aj teroristické besnenie z Nice, Paríža, Bruselu a tak ďalej a tak podobne. Po dlhšej historickej prestávke sa opäť zráža islam so západom a juhom Európy a naopak, čo je pre mnohých tvrdá lekcia s experimentom multikulturalizmu v jeho naivnej podobe.

Jasne to pochopili napríklad predstavitelia bavorskej CSU, ktorá vypracovala nový program s príznačným názvom Die Ordnung, teda Poriadok. Nie je to primitívna reakcia na aktuálne problémy v štýle nemeckej AfD alebo francúzskeho Národného frontu, ale veľmi jasné pomenovanie toho, že integrácia osôb z iného civilizačného a náboženského okruhu musí byť založená na akceptovaní kultúry hostiteľskej krajiny. CSU bez obalu odmieta falošnú toleranciu a požaduje od každého, kto sa chce usadiť v Bavorsku a v Nemecku, aby prijal hodnoty, zvyky, tradície a spôsob života, na aký sú Nemci zvyknutí:

Naša kultúrna tradícia a slobodný spôsob života nie sú nikomu vnucované, ale každý, kto u nás žije, musí akceptovať našu kultúru ako súčasť verejného života. Bavorské motto „žiť a nechať žiť“ platí pre všetkých, ale nenecháme si vnucovať, aby sa naša kultúra prispôsobovala.

Berlín a jeho dôsledky pre Slovensko

V roku 2017 budú v Nemecku voľby a je vysoko pravdepodobné, že decentný tón CSU nebude taký hlasný, ako heslá AfD. Bude to pôsobiť na radikalizovanie sa iných strán, čím sa môže nemecká politická debata vyostriť natoľko, až napokon prevážia protieurópske postoje. Mnohí voliči spájajú dôsledky migračnej krízy s európskou integráciou a asociujú si s ňou aj ďalšie krízy, akými sú napríklad grécka dlhová a talianska banková. Za príčinu migračnej vlny mnohí nepovažujú katastrofálnu intervenciu do Iraku v roku 2003, ale zrušenie kontrol na vnútorných hraniciach EÚ.

Veľmi podobne budú vnímať situáciu voliči vo Francúzsku a v Holandsku, kde sa tiež blížia všeobecné voľby a strany mimo hlavného prúdu sú na vzostupe. A nie je vylúčené, že po Renziho hazardérskom referende budú voľby aj v Taliansku, kde naberajú na sile Hnutie piatich hviezd a Liga severu, ktoré majú viac než vyhranené názory na európsky projekt a najmä na spoločnú menu. Aj v týchto krajinách platí, že nesystémové strany budú určovať tón predvolebných diskusií, čo povedie k radikalizovaniu sa strán tradičných.

Ak by voľby v kľúčových európskych krajinách vyniesli k moci vlády, ktoré dostanú mandát na zásadné prehodnotenie EÚ a najmä eurozóny, bude to mať vážne dôsledky aj pre Slovensko a jeho ekonomické a geopolitické záujmy.

Ankara a geopolitický imperatív pre Slovensko

Atentát na ambasádora Karlova síce nebude mať priamy vplyv na politické nálady v Európe a sprostredkovane na Slovensko. Aj tak si zaslúži našu pozornosť.

Keď zredukujeme „posolstvo“ atentátnika Altintasa do pár slov, môžeme povedať, že išlo o protest proti miešaniu sa neveriacich (videné z pohľadu moslimov) do konfliktu v Sýrii. Tento odkaz je síce veľmi zúžený, pretože v Sýrii sa angažujú okrem Ruska, USA či Francúzska aj Saudská Arábia, Katar, ale i samotné Turecko. Napriek tomu však Altintasov výkrik vystihuje podstatu toho, čo motivovalo jeho a mnohých iných k podobným extrémnym činom: Eurázia je od konca studenej vojny čoraz nestabilnejšia a najmä na Strednom východe sa tento pohyb prejavuje zvyšujúcim sa nábožensky a sektársky motivovaným násilím.

Turecko je priamym aktérom týchto procesov v regióne. Angažuje sa v Sýrii aj Iraku po boku sunnitských síl. Usiluje sa blokovať šiítsky Irán, aby nezískal dominantný vplyv v oboch vojnou zmietaných krajinách, zároveň je spojencom i rivalom Saudskej Arábie a hrá komplikovanú partiu s Ruskom na sýrskej scéne. Na dôvažok sa Ankara zo všetkých síl usiluje zabrániť tomu, aby Kurdi na severe Sýrie získali kontrolu nad územím pozdĺž celej hranice s Tureckom, avšak v protiklade s tým kvôli rope veľmi čulo spolupracuje s Kurdmi v Iraku.

Z tohto gulášu geopolitických záujmov vplýva mnoho dôsledkov. Jedným z nich je poznanie, že Turecko, aj keď má mnoho pevných väzieb s Európou, je kultúrne, nábožensky aj geopoliticky zviazané so Stredným východom v miere, aká vylučuje jeho členstvo v EÚ.

Európa má problém integrovať sa sama so sebou. Prijať do kontinentálneho bloku Turecko by znamenalo stať sa súčasťou náboženských a sektárskych konfliktov, v ktorých je Ankara zainteresovaná. To nie je v záujme Európy, a preto nepodporiť členstvo Turecka v EÚ je jedným z geopolitických imperatívov nielen kontinentálneho bloku, ale aj slovenskej zahraničnej politiky.