clanok

Black Sabbath vydal pred 50 rokmi prvý album: Spomienky na Ozzyho a Dia

04.06.2020  I  20:30

Zahraničné komentáre

Pred polstoročím sa zrodil Black Sabbath a s ním údajne aj heavy metal. Komunisti, katolícka cirkev, ale ani poniektorí západní ideológovia z nich radosť nemali. Hudba Black Sabbath však robila a dodnes robí radosť mnohým. Aj vďaka tomu možno označiť vznik kapely za kultúrnu udalosť a príspevok k dedičstvu ľudstva na poli hudby.

Inteligentný Rock and Roll

V roku 1970 vydala britská kapela Black Sabbath dva albumy. Debutový vo februári s názvom Black Sabbath a v septembri druhý pod titulom Paranoid. Traduje sa, že s príchodom kapely na hudobnú scénu sa zrodil aj hudobný žáner heavy metal. Do veľkej miery ide o zjednodušenie, pretože pred Black Sabbath už úspešne tvorili a vydávali albumy napríklad Led Zeppelin alebo Deep Purple. Nepochybné je však to, že pojem heavy metal sa začal spájať až s kvartetom „čierneho sabatu“ John „Ozzy“ Osbourne, Tony Iommi, Terence „Geezer“ Butler a Bill Ward.

V súvislosti s Black Sabbath sa tradovala ešte jedna historka. Kritici tvrdili, že kým Osbourne a Iommi hrali Heavy Metal, Butler a Ward do toho miešali džez a spolu to ladilo fantasticky. Podľa mojej mienky je to síce obstojný bonmot, avšak pravda je trochu iná. V Black Sabbath produkovali všetci heavy metal a robili to inteligentne, preto sa niekomu mohlo zdať, že v pozadí počujú okrem iného aj džez.

Ozzy verzus Dio

Od vydania prvých dvoch albumov už uplynulo 50 rokov. Metal za ten čas prešiel mnohými premenami, vyvinuli sa v rámci neho rôzne odvodené žánre, je súčasťou hudobnej rodiny pod širokou strechou s označením Rock and Roll a stal sa cennou súčasťou svetového kultúrneho dedičstva.

Ak by som mal zostaviť subjektívny rebríček mojich najobľúbenejších gitaristov Rock and Roll, prvé miesto by celkom určite obsadil Brian May z Queen, aj keď táto kapela sa od klasického rocku postupom premenila na legendu sofistikovaného popu. Mr. Brian May síce nie je technicky najvyspelejší hráč na svete, no jeho kompozície a harmónie oplývajú takou inteligenciou a takým vtipom, že si ho dovoľujem považovať za Einsteina rocku.

Hneď na druhom mieste za Brianom Mayom by v jednom rade vedľa seba stáli Ritchie Blackmore z Deep Purple, Jimmy Page z Led Zeppelin, Eddie Van Halen a spolu s nimi práve Tony Iommi z Black Sabbath. Veľmi podobne by to dopadlo s basgitaristami. Len s tým rozdielom, že prvé miesto by som rozdelil medzi Rogera Glovera (Deep Purple), Johna Paula Jonesa (Led Zeppelin) a Geezera Butlera (Black Sabbath). Moji najobľúbenejší bubeníci – Ian Paice, John Bonham, Bill Ward – pochádzajú takisto z týchto troch kapiel.

Ak však mám hovoriť o mojich obľúbených spevákoch, musím preskočiť celé desaťročie k albumu Black Sabbath z roku 1980 s názvom Heaven & Hell. Vtedy vystriedal Ozzyho Osbournea na pozícii speváka Ronnie James Dio, ktorý krátko predtým, po vydaní famózneho albumu Long Live Rock ‚n‘ Roll, odišiel z nového projektu Ritchieho Blackmorea (po nezhodách vyhodeného z Deep Purple) s názvom Rainbow.

Chápem, že pre ortodoxných vyznávačov Black Sabbath to môže znieť ako rúhanie, ale Dio je vo sférach Rock and Rollu a predovšetkým heavy metalu čosi ako Stvoriteľ v knihe Genezis. Je bez akéhokoľvek sporu, že Ozzy Osbourne nebol len spevákom, ale tvorivým duchom hudby a textov prvých ôsmich albumov kapely. Bez jeho umeleckého nadania, schopnosti v krátkych, jednoduchých veršoch vyjadriť postoj k zložitým otázkam života a smrti a charakteristického plačlivého hlasu by Black Sabbath nebol sabatom. Aj nasledujúca Ozzyho sólová kariéra je hodná úcty a vysokého ocenenia.

Avšak rozsah, sila, farba a doslova až mýtická mágia hlasu malého veľkého muža nosiaceho meno Ronnie James Dio nastavili latku tomu, čomu sa hovorí spievať heavy metal. Dio, ktorý už, žiaľ, nie je medzi nami, pretože zomrel na rakovinu, zatienil vo svojom žánri mnohých a ešte viacerí sa mu ani len nepriblížili. A tých, čo dosiahli jeho úroveň, nebolo veľa.

Black Sabbath je tu s nami

Rock and Roll má, samozrejme, aj ďalšie spevácke ikony. Freddie Mercury (Queen), Ian Gillan (Deep Purple), Roberta Plant (Led Zeppelin) a do tohto istého radu patrí aj Dio, ale Ozzy nie. Osbourne je skvelý autor hudby a textov. Napriek neskrývaným problémom s alkoholizmom a závislosťou od drog je dodnes úspešným umelcom. Bol to však Dio, kto svojím hlasom v roku 1980 na albume Heaven & Hell vytiahol zvuk Black Sabbath do obrazných aj doslovných výšin. Odvtedy pretieklo Dunajom i Temžou nespočetné množstvo vody. Od vydania Heaven & Hell uplynula celá jedna éra. Spomienka na polstoročie od vzniku samotného Black Sabbath je zase náhľadom do praveku metalu a dôvodom na to, aby sme si túto kultúrnu udalosť svojho druhu verejne pripomínali.

Pamätám sa, že keď som bol ešte malým chlapcom, pionierski vedúci, učiteľka občianskej náuky a iní ideologickí pracovníci režimu zatracovali Black Sabbath ako plod upadajúcej a zahnívajúcej kultúry kapitalistického západu. Neskôr, keď som bol uvedený do sveta takzvanej podzemnej cirkvi, viacerí laickí vodcovia kresťanskej mládeže i kňazi považovali heavy metal, Black Sabbath obzvlášť, za dielo Satana. Doslova. Ani jedni, ani druhí nemali pravdu. Black Sabbath svojimi textami ani trochu nešetril sociálne a politické pomery na západe a v Anglicku ako takom. Nebol nástrojom „kapitalistickej“ propagandy, práve naopak. Black Sabbath ani nevzývali Satana. Či už s Ozzym alebo Diom sa ich hudba a myšlienkové posolstvá orientovali predovšetkým na človeka a jeho, neraz neľahký, pobyt na tomto svete. Svojím a svojským spôsobom lámali rôzne tabu, a preto o kapele kolovali rôzne fámy a tendenčné interpretácie ich tvorby. Ohováračské kampane neprežili. Naopak, Black Sabbath prežil a je tu stále s nami.

Najnovšie články

Lukašenkova dilema

16.08.2020  I  13:34

Zahraničné komentáre

Bielorusko sa môže ľahko premeniť na ťažko sužovanú Ukrajinu. Tomu sa Alexander Lukašenko usiluje vyhnúť, no tak Rusko, ako aj západ reprezentujú sily, nad konaním ktorých nemá žiadnu kontrolu.

Kauza Kyselica: Slovensko je otrávená krajina

29.07.2020  I  10:20

Domáce komentáre

Slovensko je krajina otrávená jedom zlomyseľnosti, podlosti, nevedomosti, nekompetentnosti a zhubnej závislosti novinárov a politikov od dopamínových infúzií, vyvolaných instantným prílevom lajkov, šérov a podporných komentárov izolovaného ostrova veriacich v oceáne Facebooku. Ťažko hľadať odpornejší príklad zamorenia zdravého rozumu týmto toxickým mixom, akým je vyzradenie identity spravodajského dôstojníka Lukáša Kyselicu.

Úroveň slovenských médií je rovná niveau diplomovky Borisa Kollára

25.06.2020  I  16:30

Domáce komentáre

Po rigoróznej práci Andreja Danka sa slovenské politické dejiny rýmujú diplomovkou nového predsedu parlamentu a bakalárkou jeho niekdajšej konkubíny. Možno to vyznie prekvapivo, no problém nie je v politikoch, ale v novinároch, pretože nedokážu vnímať priority a naliehavosť reality každodenného života.