Dnes nebudeme diskutovať o tom, či sme za alebo proti potratom. Ani o tom, či sme za alebo proti sobášom lesieb a homosexuálov. Bude reč o tom, ako slovenská spoločnosť diskutuje. Hneď na úvod si povedzme, že katastrofálne. No to nie je najhoršie. Pretože najhoršie je to, že kalamitný stav verejnej diskusie sa dramaticky zhoršuje.

Keď útočia liberáli

Chodiť na Pride je cool, zúčastniť sa Pochodu za život je prejavom tmárstva a fašistickej inklinácie. Približne takú predstavu by si urobil o Slovensku mimozemšťan, ak by vedel (a vládal) čítať slovenské média takzvaného hlavného prúdu.

Odporcovia pro life postojov, teda tí, čo sú pro choice, sa vyjadrujú o organizátoroch a účastníkoch Pochodu za život s neuveriteľným dešpektom. Novinári, politici a aktivisti slovne pľujú na pro-liferov, akoby išlo o najhnusnejší biologický odpad. Vymýšľajú si proti nim neuveriteľne demagogické argumenty, jedným z najpodlejších je skratkovitá téza: Pochod za život je zlý, pretože sa ho zúčastnili kotlebovci. Dopustili sa toho mnohí, dokonca aj takí, čo iných obviňujú z nedostatku kritického myslenia.

Čo je to za malígne uvažovanie? Ako môže byť nejaká myšlienka alebo akcia zlá len preto, lebo sa k nej z takých alebo onakých dôvodov hlásia ľudia s povedzme kontroverzným politickým názorom? Výrok „kruh nie je štvorec a kocka nie je guľa“ je mylný/nesprávny/zlý len preto, že ho vyslovil napríklad Marián Kotleba?

Bez ohľadu na to, či sme alebo nie sme veriaci a bez ohľadu na to, či sa na problém pozeráme z pohľadu nenarodeného plodu alebo optikou potenciálnej matky a potenciálneho otca, jedna vec je viac než istá. Z morálneho a ontologického hľadiska existuje iba veľmi málo problémov, ktorého by boli porovnateľne alebo dokonca viac komplexné, ako je otázka práva na potrat. Redukovať tento problém na spor o účasť straníkov Mariana Kotlebu na pochode je nielen obraz politického primitivizmu, ale aj jedným z mnohých dôkazov zlyhávania médií takzvaného hlavného prúdu. Novinári sa denne oháňajú slovami „zodpovednosť“, „slušnosť“, „morálka“. Keď však príde na lámanie chleba, najmä ich pričinením sa diskusia o mimoriadne delikátnej, komplexnej a závažnej téme zvrhne na nevkusnú, nezodpovednú a morálne plytkú kampaň proti zástancom pro life postojov.

Liberálne médiá túto diskusiu nemoderujú, neanalyzulproblém ako taký, ale ešte viac ho ideologizujú a namiesto racionálneho slovníka znásobujú už aj tak vybičované emócie. City sú presne to, čo tvorí ľahko predajné titulky. A to je celý príspevok slovenských médií (nielen) k tomuto sporu.

Keď útočia konzervatívci

Lenže konflikt medzi liberálmi a konzervatívcami nie je čiernobiely. Nie za všetko môžu médiá takzvaného hlavného prúdu, ktoré sú prevažne liberálne, a rôzne aktivistické skupiny s takrečeno progresívnou inklináciou. Stačí, keď sa otočí garde a na pretras sa dostanú práva, potreby a nároky homosexuálov a lesieb.

Jedna vec je Pride pochod, plný vulgárností a obscénností, ktoré urážajú city a vkus aj mnohých lesieb a homosexuálov. Nikoho predsa nezaujíma, kto používa aký telesný otvor pri uspokojovaní svojich sexuálnych túžob a už vôbec nie je na mieste manifestovať to na verejnom priestranstve. Ak sa kritika Pride obmedzuje na tieto výhrady, je to úplne v poriadku.

Druhou vecou je však prístup mnohých predstaviteľov konzervatívnych kruhov k lesbám a homosexuálom ako k ľudským bytostiam a ich záujmom. Ak príde reč na túto tému, väčšina konzervatívnych a alternatívnych médií, kresťanských politikov a aktivistov sa dostane do podobného amoku, ako keď liberáli a médiá takzvaného hlavného prúdu kritizujú pro-liferov a Pochod za život. Z lesieb a homosexuálov sa v ich slovníku stávajú strašidlá mátožiace po európskej civilizácii, označujú ich za hrozbu pre spoločnosť a za ľudí žijúcich v hriechu. Mnohí kresťania sa v týchto diskusiách správajú tak, akoby nikdy nečítali Nový zákon a najmä jeho pasáže o trieskach a brvnách vo vlastných a blížneho očiach; o hádzaní kameňom do prichytenej pobehlice; o odsudzovaní hriechu, nie hriešnika; o milovaní hriešnika a nenávidení hriechu a tak ďalej a tak podobne. O tom, kto (nie)je hriešnik navyše nerozhodujú iní hriešnici, ale to je téma na inú debatu.

Konzervatívne a kresťanské kruhy sa pri diskusii o sexuálnych menšinách správajú vo veľkej miere rovnako netolerantne a hlúpo ako to liberáli robia pri sporoch o potraty. Ponižujú ľudskú dôstojnosť lesieb a homosexuálov, vystavujú ich posmeškom a nenávistným reakciám. Nikto pritom nemá právo o druhom verejne vyhlasovať, že žije v hriechu, pretože každý z nás je sám nedokonalý a z pohľadu kresťanskej náuky hriešny.

Abdikácia kritického myslenia

Spoločnou črtou sporu medzi liberálmi a konzervatívcami je vykresľovanie druhej strany ako démona, hrozby pre spoločnosť, a teda ako verejného nepriateľa. Ich spoločnou črtou je neúcta k ľudskej dôstojnosti oponenta. Keby sa takto medzi sebou častovali iba politici alebo si nadávali poniektorí priveľmi zanietení zástancovia opačných názorov, nebolo by to až také zlé. Ventilovať emócie v primeranej miere je napokon aj z psychologického hľadiska osožné.

Problém však spočíva v tom, že tu nečelíme len ojedinelým excesom. Naopak, celá verejná diskusia dlhodobo upadá, začína pripomínať kanál, ktorý už nie je schopný odvádzať špinu tam, kam patrí, pretože sa upchal neustále sa hromadiacou špinou. Novinári ako moderátori tejto diskusie intelektuálne dramaticky zlyhávajú, pretože si osvojujú slovník nepriateľstva a v nejednom prípade aj nenávisti. Neúcta je chlebom každodenným väčšiny novinárov, aj keď výnimky sa nájdu v každom tábore. Liberálne médiá portrétujú pro-liferov ako spojencov fašistov. Alternatívne weby zase zobrazujú homosexuálov ako hriešnikov. Ani jedna strana (a ak, tak len výnimočne, nie systematicky) sa neusiluje uchopiť jeden či druhý problém bez ideologických predsudkov. Naopak, prehlbujú už aj tak ťažko prekonateľné zákopy a namiesto zmysluplných viet formulujú slogany. Uväznenie v ideológii je abdikáciou kritického myslenia a, preto intelektuálnym zlyhaním, čo je zase z pohľadu poslania médií hotovým fiaskom.

V takejto atmosfére sa nedá rozumne argumentovať. Kto slovne nestrieľa, toho nie je počuť, a teda mediálne neexistuje. Lenže zdravý, chladný rozum nestrieľa, ale uvažuje, nebreše slogany, ale opatrne formuluje. Viac analyzuje ako hovorí a píše. A preto je zdravý rozum pre slovenské médiá v stave nebytia.