Zem obýva okolo 7,5 miliardy ľudí. Svetová zdravotnícka organizácia evidovala k 29. marcu 2020 celkovo 634 835 laboratórne potvrdených prípadov nákazy novým vírusom, z toho 63 159 so smrteľným koncom. Kým bude lekárska veda schopná poskytnúť odpovede na otázky o ochorení COVID-19, ľudstvo musí naďalej existovať a prijímať mnohé komplexné rozhodnutia.

Strach a jeho podoby

Napriek tomu, že sme denne bombardovaní množstvom informácií o COVID-19, ohľadom ochorenia, jeho povahy, ale aj života „po“ odznení hlavného prívalu nákazy existuje viac otázok ako odpovedí. Ak by sme mali opísať existenciálne rozpoloženie väčšiny ľudí v čase nového vírusu iba jediným slovom, bol by to strach. Uvažovanie sa nám však mierne komplikuje, keď sa zaoberáme štruktúrou strachu, pretože nie všetci sa bojíme rovnako a nie všetci máme rovnaké dôvody na úzkosť.

Samozrejme, primárnym dôvodom strachu sú obavy zo smrti spôsobenej novým, neznámym vírusom. Z neznámeho máme často strach, pretože nie sme na jeho existenciu/prítomnosť zvyknutí. Aj keď je chrípka každoročne príčinou úmrtia v nemalom počte prípadov, sme na ňu zvyknutí. Preto v sezóne chrípky neprepadávame panike a nežiadame od vlád, aby uzamykali hranice, rušili letovú prevádzku a obmedzovali či dokonca pozastavovali obchodnú aktivitu. Niektorí sa pred chrípkou chránia očkovaním, čo v prípade nového vírusu nie je aktuálne. Aj preto je strach pochopiteľný.

Ľudia si zvykli žiť aj s inými hrozbami a dokonca sa im dobrovoľne vystavujú. Mnohí si napríklad denne kupujú cigarety, aj keď vedia, že fajčenie spôsobuje rakovinu a rakovina smrť. Potešenie z pôžitku a z neho vyplývajúca závislosť je pre fajčiarov silnejšia ako strach zo smrti. Zvykli si na riziko a dúfajú, ba dokonca veria, že sa nestanú súčasťou štatistík. Hrozbu smrti jednoducho vytesnili. Na COVID-19 sme si ešte nezvykli, a preto sa ho bojíme.

Ochorenie a ním spôsobená prípadná smrť však nie sú jediným zdrojom aktuálne pociťovaného strachu. Mnohí z nás sa boja nielen o zdravie a životy seba a svojich blízkych, ale aj o ekonomické prežitie. Tento typ strachu zatiaľ nemusí prevažovať, no čím bude dlhšie pretrvávať vynútená spoločenská izolácia a z nej vyplývajúce obmedzenie ekonomickej aktivity, tým väčšmi sa budú ľudia obávať o to, ako dokážu zabezpečiť existenciu rodín. A nielen to. Spoločenská izolácia je neprirodzená a môže mať aj vážne psychologické následky. Kým bude strach z ochorenia väčší ako obavy z ekonomicko-sociálneho strádania, ľudia budú ochotní znášať vládami uvalené obmedzenia. Situácia sa môže otočiť vo chvíli, keď sa zmenia akcenty ľudského strachu.

Za každú cenu

V reči politikov a mediálnom naratíve sa aspoň nateraz udomácnila psychológia what ever it takes, teda myslenie založenom na princípe, že zabrániť šíreniu nákazy musíme za každú cenu. Dôvodom takéhoto – do veľkej miery pochopiteľného – uvažovania je morálny imperatív zachrániť toľko životov, koľko je možné. Proti tomu ťažko niečo namietať, najmä ak vlády uplatňujú princíp what ever it takes aj na ekonomickú a sociálnu pomoc tým, čo sú najviac postihnutí utlmenou ekonomickou aktivitou. Realita je však oveľa komplikovanejšia, ak si uvedomíme, že v tomto psychologickom nastavení sa dá fungovať len obmedzený čas. Veľmi obmedzený čas, pretože človek je nielen ekonomický, ale predovšetkým spoločenský tvor.

COVID-19 nie je len medicínsky problém. Zo širšej perspektívy ide predovšetkým o problém morálny. Komplikovaný morálny problém. Keby išlo iba o záchranu čo najväčšieho počtu ľudí pred smrťou, bolo by to v zásade veľmi jednoduché. Kameňom úrazu však je otázka ceny, ktorú za to všetko platíme. Nielen ekonomickú, ale aj psychologickú a spoločenskú. To, čo sa dnes môže zdať ako ideálne riešenie pre potenciálnu záchranu tisícov, môže ani nie v tak vzdialenej budúcnosti znamenať nenapraviteľné poškodenie životov miliónov iných. Prosím, v predchádzajúcej vete je potrebné zvýrazniť slovo potenciálnu, pretože to, o čo sa dnes usilujú vlády celého sveta, respektíve to, čo sa usilujú opatreniami dosiahnuť, sa iba veľmi ťažko kvantifikuje. Nevieme, koľko ľudských životov sme v skutočnosti zachránili. Možno sa to dozvieme neskôr, keď budeme vedieť viac o povahe ochorenia. Už dnes však môžeme tvrdiť, že za to, čo dnes nevieme, platíme vysokú cenu (nielen ekonomickú!) a mali by sme si byť toho vedomí.

Pozor, nejde o to, či majú najviac zraniteľní právo na ochranu pred šírením nákazy. To nepochybne majú. Ide však o to, že nie je v ľudských silách zabrániť každej smrti spôsobenej ochorením COVID-19. Rovnako nie je v ľudských silách predvídať a zabrániť šíreniu iných ochorení, spôsobených ďalšími novými vírusmi. A preto je dôvod klásť si mnohé závažné otázky.

Stane sa COVID-19 súčasťou planetárnej existencie rovnako ako chrípka a iné ochorenia a zvykneme si naň? Alebo budeme na každé (sezónne?) prepuknutie choroby reagovať rovnako masívnymi obmedzeniami občianskych a ekonomických slobôd ako teraz? Ak sa rozhodneme pre ďalšie uplatňovanie stratégie založenej na princípe what ever it takes, ako sa morálne vysporiadame so zničenými životmi celej generácie ľudí na spodných priečkach sociálno-ekonomického rebríčka? Bude planéta reagovať na každú podobnú udalosť, akou je dnes COVID-19, rovnako drakonickými opatreniami? Ak áno, ako budú vyzerať svet, medziľudské vzťahy, všeobecný psychologický stav planetárnej populácie a globálna ekonomika v roku 2120?

Zrodila sa globálna depresia (?)

Ľudstvo dnes zjavne stojí nielen pred jednoduchou otázkou či zachraňovať životy. Čím dlhšie budeme žiť v izolácii, tým naliehavejšia a aktuálnejšia bude otázka, do akej miery a či máme zachraňovať niektoré ľudské životy na úkor iných ľudských osudov a životov. A aký odkaz tým odovzdávame generáciám, čo prichádzajú po nás. Ak by mal tento globálny výnimočný stav trvať tak dlho, ako si to predstavujú určité kruhy, vyvolalo by to civilizačný kolaps. A táto skľučujúca otázka sa netýka iba COVID-19, ale aj budúceho prístupu ľudstva k ďalším nepredvídaným udalostiam podobného formátu a rozsahu. Ak sa stane globálny výnimočný stav novým normálom a ľudstvo bude reagovať na každú podobnú udalosť takýmto spôsobom, od základu to prepíše dynamiku našich životov. Stojí prinajmenšom za zamyslenie, či to naozaj chceme.

Vráťme sa však aj k prízemnejším veciam, akou je napríklad chlieb náš každodenný. Aby sme si nerobili ilúzie, musíme si otvorene povedať, že na počiatku roku 2020 sme sa ocitli na prahu ekonomickej depresie. Nie cyklickej a pre ozdravenie ekonomiky často prospešnej recesie, ale depresie. Možno veľmi hlbokej depresie. V USA, kde monitorujú úroveň (ne)zamestnanosti veľmi presne a intenzívne, zaznamenali v priebehu jedného týždňa 3,3 milióna nových nezamestnaných. Takmer zo dňa na deň z pôvodného počtu 211 000 (áno, tak málo nezamestnaných bolo len nedávno v Spojených štátoch s 330 miliónmi obyvateľov) je nezamestnaných niekoľko miliónov Američanov. A to sme ešte len na začiatku. Iba ekonomický ignorant nad tým mávne rukou, pretože ak sa do depresie prepadáva najväčšia ekonomika sveta, majú problém aj ostatní.

USA sú najväčší svetový importér. To je na prvý pohľad banálny, no v skutočnosti zásadný ekonomický poznatok súčasnosti. Americká ekonomika je poháňaná predovšetkým vnútornou spotrebou. A ak tento ekonomický ukazovateľ začne prudko klesať, dvaja najväčší svetoví exportéri – Čína a Nemecko – pocítia dôsledky. Menej objednávok z Ameriky znamená menej čínskeho a nemeckého exportu. Nemecko a Čína pritom tvoria 47,5, respektíve 19,5 percenta svojho HDP práve exportom. Nuž a ak sa dramaticky prepadnú aj druhá a štvrtá najväčšia ekonomika (niet pochýb o tom, že aj Japonsko, tretia najväčšia), zrodila sa globálna depresia.

Komplexné zadanie

Po nepeknej finančnej kríze z roku 2008 a približne dvojročnej svetovej recesii nasledovala azda najdlhšia ekonomická expanzia, akú kedy história zaznamenal. Preto nikoho neprekvapovalo, že existovali náznaky blížiacej sa cyklickej recesie v roku 2020, respektíve najneskôr 2021. Ekonómovia a ľudia zaoberajúci sa predpovedaním svetových trendov však nepočítali a ani nemohli počítať s takou premennou, akou je COVID-19. A nejde len o vírus a ním spôsobovanú chorobu, ale všetko, čo tento úkaz sprevádza. V roku 2003 sme tu mali SARS. No nemali sme Facebook, Twitter a vďaka masovo rozšírenému internetu aj globálny 24-hodinový spravodajský mediálny cyklus. A teda sme tu nemali ani globálnu mediálnu hystériu poháňajúcu pochopiteľný ľudský strach a z neho plynúci spoločenský tlak na vlády, aby azda aj zázrakom vyriešili problém s novým vírusom. Ak na konci roka 2019 svet stál pred novou a možno aj veľmi dlhou recesiou, informačná inflácia okolo nového ochorenia prispela k tomu, že ľudstvo si zarobilo na depresiu.

Pochopiteľne, ekonomická apokalypsa sa snáď ešte dá odvrátiť. Vlády a centrálne banky celého sveta chystajú a implementujú masívne fiškálne a monetárne stimuly. Už teraz sa objavujú správy, že viaceré krajiny zvažujú aj uvoľnenie viacerých reštrikcií v oblasti občianskych a ekonomických slobôd, ktoré pomôže obnoviť utlmenú obchodnú aktivitu a aspoň čiastočne oživiť medziľudskú interakciu. Ak však necháme aj naďalej ovládať naše uvažovanie strachom, vlády sa tomu pod tlakom prispôsobia a budú prijímať často aj veľmi iracionálne opatrenia, len aby si nepohnevali verejnosť. Tým nie je povedané, aby sme sa v čase nákazy správali nezodpovedne. Naopak. Avšak konať zodpovedne je často veľmi komplexné zadanie, akému mediálny humbug ani trochu neprospieva.