clanok

Duchovní liliputáni a "odkaz" 17. novembra

18.11.2020  I  15:35

Domáce komentáre

Keď duchovní liliputáni kádrujú spoločnosť, dejiny majú dôvod pousmiať sa.

O trápnosti výjavu

Hádam najtrápnejšou časťou spomienok na 17. november 1989 boli úvahy poniektorých chudobných duchom o tom, komu patrí/nepatrí, respektíve kto je/nie je nositeľom jeho odkazu. Ani nie preto, že časy, keď sme museli povinne písať slohové práce o odkaze VOSR, Víťazného februára a podobne, sú už, dúfajme, nenávratne preč. Trápnosť tohto výjavu spočíva predovšetkým v neschopnosti autorov slaboduchých výrokov chápať dejiny a sily, ktoré ovplyvňujú ich priebeh.

Hovoriť o nositeľovi odkazu 17. novembra je rovnaký nezmysel ako označiť niekoho za majiteľa zákonov mechaniky a gravitácie. Isaac Newton ich síce matematicky popísal, ale nie je ani ich nositeľom, ani vlastníkom. Gravitácia a mechanika boli vo vesmíre pred sirom Newtonom, sú tu aj po ňom a budú pôsobiť, kým nezanikne časopriestor nášho univerza.

O lídroch v dejinách

Sily, čo hýbu dejinami, nie sú také isté, aké sú zákony pohybu nebeských telies alebo záhady kvantovej mechaniky. Analógia však platí v tom zmysle, že procesy, ktoré umožnili 17. november 1989 a následné udalosti v bývalej Československej socialistickej republike, boli poháňané oveľa mocnejšími silami, ako sú možnosti jednotlivcov či dokonca celých národov. V Európe sa zmenila geopolitická realita. Bez ohľadu na Gustáva Husáka alebo Václava Havla.

Dejiny sa síce neriadia železnými zákonitosťami, ako ich postuloval zvulgarizovaný marxizmus, avšak nepanuje v nich ani úplný chaos. Spoločnosti, národy a štáty podliehajú mnohým neosobným silám, je ich možné identifikovať a dokonca na základe toho vytvoriť aj určitý model vývoja udalostí. Tieto sily a z nich vyplývajúce udalosti však nikdy nevytvárajú jednotlivci. Naopak, udalosti takpovediac vytvárajú lídrov, s ktorými sa neskôr tieto, s prepáčením, míľniky spájajú.

O geopolitickej realite

Alebo ešte inak. Zmena režimu by sa v Československu odohrala aj bez Václava Havla, Jiřího Dienstbiera, Petra Pitharta, Jána Budaja, Fedora Gála, Jána Čarnogurského, Františka Mikloška a ďalších. (Takisto dnešné Slovensko by bolo hlboko rozdelenou krajinou aj bez pojašeného premiéra.) Už niekoľko rokov pred pádom československých komunistov, ovládaných neostalinskou klikou okolo Miloša Jakeša, prebiehala v bývalom Sovietskom zväze oveľa otvorenejšia a slobodnejšia spoločenská diskusia ako u nás. V Poľsku už mali nekomunistického premiéra, Maďari púšťali východných Nemcov cez svoje hranice do Rakúska. Skôr ako neskôr to muselo padnúť aj u nás. No nielen to. Na rade zákonite boli Nemecká demokratická republika (tá predovšetkým), Rumunsko a Bulharsko. A keď Rusi nezakročili po páde Berlínskeho múru, bolo zrejmé, že pojem revolúcia je príliš úzky na to, aby ním bolo možné opísať udalosti, čo sa práve valili Európou.

Sovietsky zväz nemal politické, ekonomické a v dôsledku toho ani konvenčné vojenské sily na to, aby si uchoval nárazníkového pásmo siahajúce od Berlína po Leningrad (Petrohrad). Tento prostý, no vo svojej podstate zásadný geopolitický fakt umožnil predovšetkým zjednotenie Nemecka. Lepšie povedané znovu-zjednotenie, pretože prvý jednotný štát Nemcov vznikol v roku 1871 a po dvoch svetových vojnách sa víťazné mocnosti dohodli na vyriešení historického nemeckého problému jeho rozdelením. Takže druhé zjednotenie Nemecka vytvorilo v Európe novú geopolitickú realitu. Krátko nato nasledoval rozpad Sovietskeho zväzu a ešte výraznejšie zúženie strategickej hĺbky Ruska.

O pousmiatí sa dejín

Vedľajším a treba povedať aj pozitívnym produktom popísaných pohybov bolo odstránenie vedúcej úlohy jednej strany, vytvorenie nového, pluralitného politického systému a prijatie demokratickej ústavy. Bez toho, aby sme na to mali zásadnejší vplyv, sa v Európe dali do pohybu sily, nad ktorými sme jednoducho nemali kontrolu. Dokonca ani Michail Gorbačov nemohol sily dejín a geopolitiky ovládať. Ťaživá rovnováha síl v Európe sa vychýlila, čo umožnilo urobiť v krajinách bývalého sovietskeho bloku zásadné politické zmeny. Chvalabohu za to, no nikto na tom nemá väčšiu alebo menšiu zásluhu. Skôr povestný a v tomto prípade aj pomyselný motýľ, mávnutie krídiel ktorého uviedlo do pohybu neočakávané udalosti, mal s dejinnými udalosťami prelomu rokov 1989 – 1990 viac dočinenia, ako mal a mohol mať ktokoľvek z nás.

Preto je mimoriadne trápny pohľad na duchovných liliputánov, ako sa nadrapujú pri rétorickom rozdeľovaní občanov na hodných a nehodných hlásiť sa k „večnému odkazu“ 17. novembra 1989. Títo ťulpasi alebo ich duchovní dedičia, keď zase raz bude Európa v pohybe, sa budú hlásiť k novým odkazom, budú o nich písať zanietené slohové cvičenia, vyvesovať nástenky, organizovať pamätné podujatia, vymýšľať priliehavé heslá a kádrovať tých, čo si nezaslúžia byť súčasťou spoločnosti. Keby boli dejiny živou bytosťou, tak sa nad ich malosťou môžu len neveriacky pousmiať a pobavene mávnuť rukou.

Najnovšie články

Mareček Vagovič má veľkú šancu urobiť kariéru po boku Igora Matoviča

14.04.2021  I  16:35

Domáce komentáre

Opäť nadišiel čas prehrýzť sa argumentačnými plytčinami Marečka Vagoviča. Tentoraz písal o niečom, čomu rozumie najmenej: právu a spravodlivosti. Nemyslím si, že s hlúposťou sa dá bojovať. A už vôbec sa nedá nad hlúposťou zvíťaziť. Považujem však za zábavné intelektuálne suchoty obnažovať.

Obvinenie Vladimíra Pčolinského dokazuje, že mafia nikam neodchádza

31.03.2021  I  12:00

Domáce komentáre

Ak niekto z nepochopiteľného dôvodu uveril propagande Matovičovho režimu o boji proti mafii a korupcii, uznesenie o obvinení riaditeľa SIS Vladimíra Pčolinského musí byť pre každú politickú naivku nepríjemným vytriezvením.

SIS nezdevastovali Pčolinský, Košč a spol., ale tí, čo im od nej dali kľúče

27.03.2021  I  13:00

Domáce komentáre

Opäť sa stalo moderným hovoriť o tom, že SIS je potrebné zrušiť. Vyhlasujú to okrem iných takí, čo sami prispeli k jej úpadku. Sú dokonca takí obmedzení, že nechápu, ako primitívne zamieňajú príčinu s následkom a naopak.