Najväčším hlavolamom eurozóny nie je aktuálny spor o to, či jej členské štáty majú mať spoločný dlhopis, teda zdieľaný dlh. Aj keď sa to ťažko počúva, kľúčovým problémom menovej únie je jej samotná existencia.

Eurozóna a jej DNA

Eurozóna možno prežije túto recesiu, respektíve depresiu. S istotou však môžeme povedať, že európska menová únia je z dlhodobého hľadiska neudržateľná. Prinajmenšom nie v súčasnej podobe a najmä nie v tomto zložení. A to je kľúčová myšlienka, od ktorej by sme mali odvíjať všetky ďalšie úvahy o tom, akou stratégiou ekonomického a geopolitického prežitia by sa malo Slovensko riadiť v dekáde 2020 – 2030.

Ešte nevieme, či to, čo sa na zemeguľu práve valí, je len cyklická a z ekonomického hľadiska aj ozdravná recesia alebo zraňujúca a životy celej generácie drviaca depresia. Vieme len jedno. Vírus SARS-CoV-2 spôsobujúci ochorenie COVID-19 toho nie je príčinou, aj keď dlhodobo očakávané udalosti urýchlil a zrejme aj prehĺbil. Všetky veľké svetové ekonomiky majú štrukturálne kazy a všetky vedeli, že sa v plnej nahote prejavia pri najbližšej kontrakcii či dlhovej kríze. Najväčšími nedostatkami eurozóny, teda menovej únie krajín používajúcich euro, je okolnosť, že združuje nekompatibilné ekonomiky a je prakticky nemožné, aby bola previazaná aj úniou fiškálnou (rozpočtovou). Prekonaním gréckej dlhovej krízy sa problémy a systémové nedostatky eurozóny neodstránili. Ostali nevyriešené, pretože sú súčasťou jej DNA. Každým novým otrasom budú zreteľnejšie a čoraz menej udržateľné.

Zmysel menovej únie

Zmyslom každej menovej únie je odstrániť náklady spojené s kurzovými rozdielmi medzi obchodujúcimi krajinami. Ak majú krajiny používajúce spoločnú menu porovnateľné ekonomiky a ak ich vnútorné hospodárske výkyvy nie sú také veľké, aby ohrozovali ostatné členské štáty, menová únia je skvelým nástrojom podpory voľného obchodu a finančnej stability. Keďže drobné alpské kniežatstvo je hlboko hospodársky prepojené so Švajčiarskom, má veľmi podobnú štruktúru ekonomiky a s ohľadom na dlhodobú fiškálnu stabilitu je prakticky vylúčené, aby Vaduz žiadal od Bernu záchranné finančné balíčky, je prirodzené a zo všetkých hľadísk odôvodnené, že Lichtenštajnsko je so svojím susedom spoza rieky Rýn v menovej únii. Lichtenštajnskou oficiálnou menou je švajčiarsky frank, aj keď v kaviarňach a reštauráciách akceptujú aj euro.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že menová únia švajčiarskeho franku je aplikovateľná aj na členské štátu Európskej únie. Lenže nie je. Jednak Lichtenštajnsko je drobučká krajinka s 38,58 tisíc obyvateľmi s omračujúcim HDP na obyvateľa vo výške 143 400 dolárov, a jednak akokoľvek veľký otras v kniežatstve by mal len minimálny dopad na Švajčiarsko a blahobyt jeho daňových poplatníkov. Confoederatio Helvetica a Fürstenland majú navyše porovnateľné a veľmi stabilné bankové systémy, čo je pre existenciu menovej únie mimoriadne podstatná okolnosť.

Eurozóna je oveľa komplikovanejšia. Tvoria ju neporovnateľné ekonomiky, s rozdielnymi národnými prioritami a potrebami. Kondícia bankových systémov jednotlivých členských štátov variuje, nie je homogénna. A hlavne akýkoľvek závažnejší finančný alebo dlhový problém v jednej z členských krajín menovej únie sa dotýka zvyšku. Ak by napríklad krachovalo Poľsko, ktoré nie je členom eurozóny, ale je súčasťou EÚ, a teda jednotného trhu, úniu to nijako neohrozí a jednotný trh ostane prakticky nedotknutý. Na vlastnej koži sme však zažili, ako dlhová kríza, nápor na banky a neskôr dokonca aj kapitálové kontroly v Grécku otriasli celou eurozónou. Nemecké a francúzske banky vlastnili obrovskú časť gréckeho verejného aj súkromného dlhu. Ak by sa krajina neriadeným spôsobom odtrhla od eurozóny, bol by to pre zvyšok menovej únie finančný holokaust. Grécko má pritom HDP len okolo 220 miliárd dolárov.

A teraz si predstavme, že aktuálne najviac sužované Taliansko s takmer desaťnásobným hrubým domácim produktom 2,008 bilióna USD, vládnym dlhom, ktorý tento rok pravdepodobne dosiahne 155 percent HDP, a s problematickým bankovým systémom sa dostane do podobnej situácie ako Grécko v roku 2009. Eurozóna nemá žiadne právne a fiškálne nástroje na to, aby takýto nápor dokázala zvládnuť. Muselo by ísť o bolestivé politické rozhodnutie znárodniť talianske dlhy, čo v preklade znamená, že za dlhy Apeninského polostrova by platili všetky členské štáty eurozóny. Niečo také je nepredstaviteľné a ak by s tým dokonca aj vlády členských krajín eurozóny súhlasili, ich národy by sa vzbúrili a celá menová únia by sa ocitla v stave politického rozvratu.

Sever proti juhu?

Problém eurozóny nie je taký jednoduchý, ako ho maľujú ideológovia rôzneho zafarbenia. Nie je to pracovitý sever a lenivý juh. Nie je to ani rozpočtovo zodpovedný sever a márnotratný juh. A nie je to ani vykorisťovateľský vzťah severu k juhu. Nepochybne je niečo pravdy na tom, že kultúra a étos severu a juhu sú odlišné, ale to platí aj v prípade, ak navzájom porovnávame jednotlivé krajiny severu. Nemecko nie je Holandsko, aj keď obe krajiny zastávajú v aktuálnom spore veľmi podobné pozície. Lenže ani Taliansko nie je Grécko a Španielsko nie je Portugalsko. Francúzsko sa geograficky dotýka juhu i severu, ekonomicky sa ocitlo skôr po boku Talianska ako Nemecka, avšak jeho situácia je oveľa komplexnejšia, takže šírenie zjednodušených predstáv o delení krajín eurozóny podľa rovnobežiek neponúka uspokojivé vysvetlenia. Navyše je očividné, že ak v jednej časti eurozóny evidujú prebytok na účte obchodnej bilancie, na opačnej strane vzniká schodok a tak nastávajú v rámci menovej únie nerovnováhy.

Írsko ani zďaleka nemožno považovať za južanskú krajinu a napriek tomu zastáva podobné pozície, ako Taliansko, Francúzsko či Španielsko. Írska republika sa geograficky nachádza na periférii eurozóny, jej ekonomika nie je ani zďaleka taká zraniteľná ako napríklad talianska, no aj napriek tomu podporuje spoločný európsky dlhopis, čo je pre Nemcov, Holanďanov a Fínov finančné kacírstvo. Írov nemožno považovať za lenivých. Pijú rovnako, možno aj viac, ako Slováci, ale príčiny ich problémov jednoducho nemožno zahrnúť do žiadnej zo škatuliek bežne ponúkaných vysvetlení.

Krátky pohľad na opačný koniec Eurázie. Popri jej východnom okraji sa zo severu na juh ťahá japonské súostrovie, ktoré je hostiteľom tretej najväčšej ekonomiky sveta. Japonci sú všetko, len nie leniví. Ich ekonomika je všetko, len nie zaostalá. Napriek tomu je krajina hlboko zadlžená (ku koncu tohto roka zrejme dosiahne dlh Japonska 250 percent HDP) a krivka rastu hrubého domáceho produktu je dve desaťročia neutešene plochá. Samozrejme, štrukturálne problémy Japonska sú iné ako trampoty eurozóny a jej členských štátov. Príklad krajiny vychádzajúceho slnka však dokumentuje, že aj mimoriadne rozvinuté krajiny pred sebou tlačia obrovský dlh, pretože štruktúra ekonomík ich k tomu jednoducho núti. Nemecko až do času COVID-19 malo rozpočtové prebytky a mierny vládny dlh na úrovni 62 percent HDP. Avšak Nemecko tvorí 50 percent svojho HDP exportom a Japonsko zase tvorí až 55 HDP vnútornou spotrebou. Na druhej strane je očividné, že Taliansko by potrebovalo viac exportovať, avšak silné euro jeho vývoz mimoriadne predražuje. Slovom pre Talianov je euro nevýhodné a to isté platí aj pre Španielov, Grékov, Portugalčanov a do veľkej miery aj Francúzov.

Quo vadis Slovensko?

Lídri, ktorí stáli pri zrode eura, očividne viac mysleli na históriu než na budúcnosť. Chceli definitívne spečatiť pripútanie Nemecka k Európe a zabrániť ďalšiemu konfliktu s Francúzskom. Je príznačné, že Jacques Delorse, predseda Európskej komisie v čase zavedenia eura, bol Francúz. Francúzi chceli eurom vyriešiť odveký problém s Nemeckom a vytvorili nový, pretože európska mena je v podstate nadhodnotená marka a ako-tak funguje len v dobrých časoch, no predovšetkým pomáha expanzii nemeckej priemyselnej produkcie, respektíve nadprodukcie.

Otcovia eura nepomysleli na to, že spoločnou menou nevyriešia starý problém: geograficky zraniteľné Nemecko s masívnou industriálnou základňou a vzhľadom na veľkosť ekonomiky nízkou internou spotrebou. Tiež nemysleli na to, že v časoch cyklických kontrakcií ekonomiky a v prípade hlbších dlhových kríz vnútri menovej únie nevyhnutne vzniknú obrovské finančné a politické tlaky, na riešenie ktorých neexistujú žiadne právne a fiškálne nástroje.

Myšlienka menovej únie pritom vôbec nie je márna. Napríklad Nemecko a Rakúsko by mohli tvoriť základ zmysluplného monetárneho celku. Pridružiť by sa k nemu mohli aj ďalšie ekonomiky, ale nie na základe nezmyselného ustanovenia Maastrichtskej zmluvy zaväzujúcej všetky členské štáty Európskej únie (okrem odchádzajúcej Británie a zotrvávajúceho Dánska) prijať euro. Účasť v menovej únii musí napĺňať jej prvoradý zmysel – znižovanie nákladov odstránením kurzových rozdielov medzi obchodujúcimi krajinami. Zároveň by však používanie jednotnej meny nemalo poškodzovať obchodovanie jej členských štátov s ekonomikami mimo jej rámca, a to je kameňom úrazu mnohých, čo dnes platia eurom, respektíve prijímajú platby za svoj export v tejto mene.

Dnes ešte nikto nevie, čo sa stane s eurozónou o rok alebo o dva. Isté je len to, že vnútorné protirečivé sily budú čoraz viac zvýrazňovať neprekonateľné štrukturálne rozdiely medzi jej členskými štátmi. Záujmom všetkých, čo používajú euro, je usporiadané vyriešenie týchto nerovnováh. To znamená, že na základe zmluvnej dohody a evolučným spôsobom by mali menovú úniu opustiť tie krajiny, ktorých ekonomiku používanie eura poškodzuje, a ostať by v nej mali iba tí, ktorým by návrat k národným menám, naopak, priniesol viac nevýhod.

A to je aj námet na vážne úvahy o tom, aké postavenie by malo mať Slovensko v Európe na začiatku roku 2030. Odpoveď na túto otázku nie je vôbec jednoduchá a bude mimoriadne komplexná. Isté je, že Slovenská republika je hlboko ekonomicky previazaná s ekonomickým jadrom únie i eurozóny. Vyplýva to tak z našej geografickej polohy, ako aj celkovej štruktúry hospodárstva. Geografia sa nedá zmeniť vôbec. Štruktúra ekonomiky možno áno. No nie zo dňa na deň ani z roka na rok. Ba pravdepodobne ani do roku 2030.

Zatiaľ ostáva záhadou, či a ako sa načrtnutými rizikami zaoberá súčasné politické vedenie krajiny, respektíve či ich vôbec vníma. Európskym a atlantickým krasorečnením troch najvyšších ústavných činiteľov sa k odpovediam očividne nedopracujeme. Nádejou pre Slovensko je však okolnosť, že neúprosná realita si skôr alebo neskôr vynúti pozornosť aj toho najväčšieho ignoranta. Či už odporkyne skládky z Pezinka, veksláka z bratislavského prašiaka alebo nevyspytateľného zberateľa skalpov z Trnavy.