Po rozpade Sovietskeho zväzu Kuba nepredstavuje pre USA žiadnu strategickú hrozbu. Napriek tomu vo vzťahu Washingtonu a Havany prevládajú škodlivé reflexy, ktoré tak skoro nedokáže vykoreniť ani smrť legendárneho vodcu Fidela Castra.

So smrťou Fidela Castra sa spájajú úvahy o tom, aká bude Kuba po jeho odchode na večnosť. Podobné špekulácie sa objavili, keď El Comandante v roku 2008 odovzdal prezidentský úrad svojmu bratovi Raúlovi. Väčšinou sa týkali otázok politickej slobody, ľudských práv a návratu voľného trhu do kubánskej ekonomiky. Takýto pohľad je príliš zúžený. Príbeh Kuby má nielen vnútropolitický, ale aj geopolitický rozmer.

Fidel, miláčik bežných Američanov

Keď po občianskej vojne či revolúcii prevzal Fidel Castro v roku 1959 vládu nad Kubou, bolo síce jasné, že na ostrove kapitalizmu odzvonilo, no ani zďaleka nemal v úmysle zatiahnuť ostrov do konfliktu so Spojenými štátmi. Castro bol po nástupe k moci miláčikom prostých Američanov. Privítanie, aké mu bežní ľudia pripravili v uliciach New Yorku a Washingtonu, keď prišiel na oficiálnu návštevu ich krajiny, nemalo a dodnes nemá obdobu. Už menej boli z El Comandanteho nadšené americké politické elity. Tento fakt najlepšie charakterizuje okolnosť, že prezident Dwight Eisenhower sa zámerne vyhol stretnutiu s Castrom a na schôdzku s ním poslal viceprezidenta Richarda Nixona, ktorý sa neskôr stal 37. siedmym prezidentom USA.

Boli to práve predsudky washingtonskej politickej elity, čo zahnalo Fidela Castra do kúta a následne priviedlo do náruče Sovietskeho zväzu. Stupňujúca sa ekonomická izolácia Havany zo strany Spojených štátov viedli na Kube k radikálnym riešeniam, akými bolo zoštátnenie mnohých amerických firiem. Po následnom embargu sa ocitla Kuba v slepej uličke, z ktorej viedla cesta von len cez Moskvu. Sovietsky režim využil krátkozrakosť americkej administratívy. Začal vo veľkom odoberať kubánsky cukor a dodávať Havane pohonné látky.

Prečo bola Kuba dôležitá

V priebehu kubánskej raketovej krízy v roku 1962, keď sa svet dostal na pokraj jadrového konfliktu, sa prejavil nedostatok strategického myslenia vo Washingtone v plnej nahote. Kuba je síce malý, takmer bezvýznamný ostrov. Avšak ten, kto kontroluje Kubu, vojensky aj obchodne ovláda Mexický záliv – strategické „podbruško“ Spojených štátov amerických. Americkí vodcovia si toho boli vedomí od chvíle, ako sa USA rozrástli o Texas, Louisianu a, samozrejme, Floridu. A podľa toho sa aj správali. Avšak s príchodom radikálneho ľavičiara, revolucionára a podmanivého rečníka Fidela Castra akoby stratili zmysel pre realitu a v ich uvažovaní prevážila ideológia nad strategickou kalkuláciou.

Keby sa USA správali ku Castrovmu režimu pragmaticky, nikdy by nezdegeneroval do súčasnej podoby. Isteže, nezodpovedal by americkým štandardom, ale ani absolútnej väčšine Kubáncov nevyhovoval režim Flugencia Batistu, s ktorým si USA rozumeli oveľa lepšie než s Fidelom Castrom.

Po milovanom vodcovi...

Fakt, že El Comandante je dodnes milovaný generáciami Kubáncov, nie je dôkazom ich fanatizmu a hlúposti, ako to majú vo zvyku tvrdiť západní neoliberáli. Castro, napriek všetkým nespochybniteľným nedostatkom svojho režimu, dal národu to, čo nie je v mnohých končinách latinskej Ameriky dodnes bežné: kvalitné vzdelanie a zdravotnú starostlivosť. A ešte čosi. Bez ohľadu na ideológiu a mnohé opodstatnené výhrady treba uznať, že Fidel Castro je symbolom neuveriteľne náročného, ale v konečnom dôsledku predsa len úspešného odolávania malého národa svetovej veľmoci. A to mnohých Kubáncov napĺňa pocitom hrdosti. Aj preto možno usudzovať, že nielen po Fidelovi Castrovi, ale aj po odchode jeho brata Raúla a prípadnom zavedení zastupiteľskej demokracie si pôjde Kuba aj naďalej svojou cestou. A ak sa tak stane, treba to rešpektovať.

Emocionálny problém ostáva

Keď dáme svetonázorové polemiky bokom, Kuba pre USA už veľmi dlho nepredstavuje žiadnu vážnu hrozbu. Prinajmenšom od roku 1991, keď sa rozpadol Sovietsky zväz. Havana stratila mocného protektora, na území Kuby sa viac nemôžu ocitnúť jadrové zbrane nepriateľa a Mexický záliv je pod plnou vojenskou kontrolou USA.

Kuba však aj naďalej ostáva pre Ameriku emocionálnym a vnútropolitickým problémom. Každý, kto sa uchádza o poslanecký mandát na juhu USA alebo o prezidentský úrad, musí brať do úvahy hlasy početnej kubánskej komunity. Emócie a predsudky sú v politike významným faktorom, a preto (aj keď v roku 2015 obe krajiny obnovili diplomatické styky) úplnej normalizácie vzťahov medzi USA a Kubou sa tak skoro nedočkáme.