Mediálna manipulácia môže mať rôzne podoby a môže slúžiť rôznym účelom. Na Slovensku zväčša propagandistickým. Mnoho nasvedčuje tomu, že aj hystéria okolo Gorily je jednou z foriem informačnej a emocionálnej manipulácie. Ďateľ.sk na podporu tohto tvrdenia ponúka niekoľko argumentov.

Kočnerov scenár

Pochopiť zmysel aktuálnej iterácie odrhovačky zvanej Gorila znamená uvedomiť si aj jasne artikulovať, ako sa stala mediálnym hitom jesene 2019. Zvukový záznam tejto starej spravodajskej operácie Slovenskej informačnej služby, uložený na USB kľúči, ktorý bol ostentatívne vystavený na ľahko prístupnom mieste písacieho stola, sa našiel počas domovej prehliadky v rodinnom sídle Mariana Kočnera. Všetko nasvedčuje tomu, že bývalý obyvateľ nehnuteľnosti si dal veľmi záležať na tom, aby polícia USB kľúč s nahrávkou našla a toto podujatie možno iba ťažko považovať za úsilie pomáhať orgánom činným v trestnom konaní pri odhaľovaní nezákonných aktivít. Práve naopak, účelom vystavenia nahrávky bolo pomstiť sa každému, koho Marian Kočner nemohol alebo nestihol stiahnuť so sebou do močiara slovenských žalárov.

O tom, kto v skutočnosti médiám poslal anonymný mail s linkou na stiahnutie nahrávky vo formáte MP3, môžeme len špekulovať. Mohla to byť osoba konajúca v prospech Mariana Kočnera, ale aj nemusela. Mohli to byť sily, usilujúce sa o zmeny v strane Smer, ale aj nemuseli. A takisto to mohol byť, ale aj nemusel niekto, kto tak alebo onak profituje z pozdvihnutia, vyvolaného Gorilou.

Isté je len jedno, ktokoľvek sa postaral o únik zvukového záznamu Gorily z vyšetrovacieho spisu, vedome či nevedome uvádza do pohybu scenár Mariana Kočnera. A to isté v rovnakej miere platí o všetkých, ktorí tento záznam zverejňujú. Novinári sa môžu aj zadusiť slovami o verejnom záujme, na konci dňa si nikto nemädlí ruky s takou škodoradosťou ako Marian Kočner. On už totiž nemá čo stratiť. A aj keď si ctíme zásadu prezumpcie neviny, realistický pohľad na vývoj hlavného pojednávania v kauze zmeniek televízie Markíza dovoľuje odhadovať, že ho dvojciferný trest neminie, a to sa v jeho veku prakticky rovná doživotiu. Ak zoberieme do úvahy blížiace sa súdne pojednávanie vo veci vraždy Jána Kuciaka, pravdepodobnosť doživotného pobytu za mrežami sa zvyšuje ešte viac. Takže čo ešte môže Marian Kočner stratiť? Nič. Avšak môže sa pozabávať a pomstiť. A zverejnenie zvukového záznamu Gorily do tohto scenára perfektne zapadá.

Vedľajší produkt

Gorila je však oveľa komplexnejší prípad. Na jeho počiatku bolo náhodné pozorovanie príslušníka SIS Petra Holúbka. Videl, že do bytu na Vazovovej ulici v Bratislave v rovnakom čase chodia minister hospodárstva Jirko Malchárek a finančník Jaroslav Haščák. Príslušník spísal o udalostiach úradný záznam a jeho nadriadení rozhodli o tom, že do blízkosti domu bude umiestnená kamuflovaná kamera. Tá naozaj zachytila pohyb menovaných osôb, ale aj prítomnosť Zoltána Vargu a Jána Rejdu, bývalého príslušníka spravodajského útvaru úradu boja proti korupcii. Ján Rejda bol zapojený do vtedy prebiehajúceho vnútorného zápasu v SIS medzi riaditeľom sekcie vnútorného spravodajstva Ľubomírom Arpášom a riaditeľom inšpekcie Antonom Rázgom na strane druhého menovaného funkcionára spravodajskej služby. Zrejme to bol jeden z dôvodov, prečo sekcia pána Arpáša na základe zistení zo záznamov kamuflovanej kamery požiadala súd o vydanie súhlasu na použitie informačno-technického prostriedku s poukazom na podozrenie, že páni Varga a Rejda sa dopúšťajú nekalých finančných a obchodných aktivít, a nie v súvislosti s možným korupčným konaním ministra Jirka Malchárka.

Z uvedeného je zrejmé, že to, čím sa Gorila stala neskôr, v priebehu spravodajskej operácie, bol len vedľajší produkt spravodajského rozpracovania policajta Jána Rejdu a Zoltána Vargu, bezpečnostného pracovníka finančnej skupiny Penta. Z tohto pohľadu majú páni z Digital Parku pravdu, keď namietajú, že všetko, čo sa netýkalo podozrení vzťahujúcich sa na Jána Rejdu a Zoltána Vargu, je z trestno-procesného hľadiska nepoužiteľné a irelevantné.

Zmysel spravodajskej operácie

Druhou stranou mince je okolnosť, že Gorila bola spravodajskou operáciou, a tak je potrebné k nej pristupovať. Akékoľvek výstupy z nej mohli mať a aj mali ďalšie spravodajské využitie. Preto nie sú náreky bývalého príslušníka SIS Petra Holúbka na mieste.

Prvoradou úlohou spravodajskej služby nie je postaviť ľudí pred súd, to je úlohou orgánov činných v trestnom konaní. Spravodajská služba má za úlohu získavať, sústreďovať, vyhodnocovať a odstupovať zo zákona oprávneným príjemcom informácie, ktoré pomáhajú vláde prijímať správne rozhodnutia v strategických otázkach bezpečnosti, zahraničnej politiky, hospodárskych záujmov štátu a podobne. Nepochybne, nastanú aj také prípady, keď zistenia spravodajskej služby môžu viesť k trestnému konaniu, avšak iba v špecifických prípadoch, a tým mohla byť aj Gorila, prípadne jej časť. Lenže o tom nemajú rozhodovať ani, politici, ani novinári, ale príslušné orgány.

A presne tento účel Gorila splnila, aj keď o tom médiá buď z nevedomosti, alebo zámerne mlčia. V byte na Vazovovej ulici sa diskutovalo a kadečom, a to, čo malo strategický význam, bolo príslušným spravodajským cyklom pretavené do spravodajskej informácie, určenej predovšetkým pre predsedu vlády. V danom období ním bol Mikuláš Dzurinda. Dnes nie je populárne zastávať sa bývalého dvojnásobného premiéra, ale poslaním každej zmysluplnej žurnalistiky je popisovať realitu, nie šíriť propagandu.

Keby sa novinári nehrali na analytikov, ale nimi skutočne boli, prvá otázka, akú mali v súvislosti s Gorilou vysloviť, by znela takto: Kedy, koľko a aké informácie dostal predseda vlády od SIS, spracované na základe operácie Gorila? Odpoveď by znela, že mnoho. A či sa to niekomu páči alebo nepáči, vo viacerých prípadoch premiér Dzurinda konal. Napríklad tak, že mnohé body rokovania vlády, ktoré mali byť predtým preberané na Vazovovej ulici, jednoducho stiahol z rokovania. V takom prípade spravodajská operácia Gorila splnila účel.

Nie je našou úlohou posudzovať, či je, alebo nie je na mieste vyvodzovať v súvislosti s Gorilou trestnoprávnu zodpovednosť voči konkrétnym osobám. Na to sú v civilizovanej spoločnosti orgány činné v trestnom konaní a súdy. Faktom však je, že aktuálne šírenie Gorily je len ďalším vydaním politickej pornografie; o jej škodlivosti sme písali prednedávnom. S verejným záujmom to má pramálo spoločné. Už len preto, lebo novinári síce tárajú o tom, že uvádzajú informácie do kontextu, no žiaden neponúkajú. Opakujú len starú propagandu z prelomu rokov 2011 – 2012, kým Marian Kočner sa kráľovsky zabáva.

Presne taká je hodnota súčasného The Gorila Revival.