Prehrmenej politickej kríze dominovali štyri faktory. Prezident, Smer, opozícia a ulica. Vo vypätých chvíľach sú viditeľné silné, ale predovšetkým slabé stránky ich aktérov. Uplynulý mesiac potvrdil, že ešte viac ako slušnosť Slovensko potrebuje zmysel pre realitu. Bez tejto schopnosti je aj slušnosť iba slovom, ktoré sa používa ako kyjak na oponenta.

Faktor prezident

Prezident národu sľúbil, že ho prevedie politickou krízou. Použil príhodný slovesný tvar, pretože jeho konanie nebolo vyvedením z krízy. Andrej Kiska zohrával len úlohu sprievodcu, ktorý navyše krízu viacerými vyhláseniami a činmi prehlboval.

Ultimatívna požiadavka v štýle buď nová vláda, ktorá nebude polarizovať spoločnosť, alebo predčasné voľby, odporovala ústavným a republikánskym tradíciám, prispela k prehĺbeniu krízy a navyše vytvárala ilúziu, že je na Zemi možné zostaviť exekutívu nepochádzajúcu z toho sveta. Spoločnosť polarizuje každá vláda, v atmosfére vybičovaných emócií obzvlášť. V Božom štáte svätého Augustína to možno funguje inak, ale v štáte pozemskom nie je nič dokonalé. V parlamentnej republike navyše nie je úlohou prezidenta volať ani po zmene či rekonštrukcii vlády, ani po predčasných voľbách, najmä ak v zákonodarnom zbore pôsobí efektívna väčšina. Ústava presne popisuje, akým spôsobom môže byť rozpustený parlament. Takzvaný ústavný zákon o skrátení volebného obdobia ním nie je.

Problematické bolo aj rozhodnutie Andreja Kisku nevymenovať vládu Petra Pellegriniho na prvý pokus. O čo bol Jozef Ráž horším kandidátom na ministra vnútra ako Tomáš Drucker, respektíve o čo je lepší druhý v porovnaní s prvým? To prezident národu nevysvetlil, ak nemáme brať vážne narážky na politicky irelevantný motorkársky zraz. Naopak, Andrej Kiska na Úrad vlády SR poza chrbát verejnosti odkázal, že za ministra vnútra vymenuje len niekoho z trojice Tomáš Drucker, rektorka Akadémie Policajného zboru Lucia Kurilovská alebo exriaditeľ SIS Ján Valko. Neexistoval žiaden ústavne obhájiteľný dôvod neakceptovať prvé nominácie a prezidentovi to mohlo prejsť len vďaka masívnej a najmä nekritickej podpore médií.

Faktor Smer

Napriek tomu, že Smer ukázal v priebehu krízy veľkú dávku politickej pružnosti a schopnosti ísť v kompromisoch až na dreň, naplno sa odhalili jeho slabiny a zraniteľnosť vo viacerých kritických oblastiach. Milión v hotovosti na stole (mimochodom, ťah odkukaný od Igora Matoviča z roku 2012), kukláč v rohu miestnosti, verbálna vojna s Georgeom Sorosom a nevhodné správanie sa odstupujúceho premiéra Roberta Fica po akte demisie len potvrdzujú, že jeho strana dlhodobo nie je schopná vybudovať si účinnú komunikačnú stratégiu, aj keď pri tendenčnosti a ideologickej predpojatosti slovenských médií je to do veľkej miery nezvládnuteľná úloha.

Smer má oveľa vážnejší problém. Súvisí síce s nevyváženým prístupom médií, ale iba čiastočne. Jozef Brhel, Miroslav Výboh a J&T v pozadí Smeru sú realitou. Novinári si ich nevymysleli, aj keď poriadne zveličujú. Kým v prvých šiestich rokoch účinkovania Smeru vo vláde imidžu strany a Roberta Fica výrazne neškodili, dnes si už nielen voliči opozície, ale aj kriticky uvažujúci priaznivci tohto subjektu kladú viaceré znepokojivé otázky. A preto najvážnejšia otázka z pohľadu Smeru nestojí tak, či vláda vydrží do roku 2020, ale či strana prežije ako relevantná politická sila blížiaci sa odchod svojho predsedu. Len čas ukáže, či takzvaná V4 vnútri Smeru (Peter Pellegrini, Peter Kažimír, Peter Žiga a Martin Glváč) dokáže nájsť na túto hádanku odpoveď.

Faktor opozícia

V priebehu uplynulého mesiaca bolo Slovensko opakovane konfrontované so znepokojivým politickým faktom. V parlamente, ale ani mimo zákonodarného zboru neexistuje opozícia, ktorej by bolo možné dôverovať, že dokáže riadiť štát. Opozícia zastúpená v parlamente denne dokazovala, že nie je oddaná republikánskej forme demokracie.

Posadnutosťou predčasnými voľbami o sebe prezradila nielen to, že má gargantuovský apetít po moci, ale najmä skutočnosť, že nie je schopná rešpektovať výsledky volieb a z nich vyplývajúce ústavné súvislosti. V tomto ohľade vyniká predovšetkým okruh osôb združených okolo Igora Matoviča. Každodenná manifestácia orgií nezvládnutých emócií a proti-republikánskych nápadov, akým je referendum za predčasné voľby, len potvrdzuje, že OĽaNO nie je nielen odborne, ale ani mentálne spôsobilé chopiť sa výkonnej moci.

Nedá sa poprieť, že téma korupcie je mocnou zbraňou v komunikačnom arzenáli opozície. Skúsenosti však hovoria, že tento problém je v našom regióne endemický. Ak nechceme zachádzať do obdobia pred prvou svetovou vojnou, stačí si pripomenúť, že prvá Československá republika bola svojho času azda najdemokratickejším štátom na Starom kontinente, ale stranícka korupcia tu kvitla rovnako ako dnes. A bude kvitnúť, aj keď sa premiérom stane Richard Sulík, len Jozefa Brhela v pozadí vystrieda Ján Sabol.

Tým nie je povedané, že s korupciu sa treba zmieriť. Umenie chápať politiku spočíva v realizme, a preto je potrebné v prípade korupcie odlišovať jednak propagandu opozície/médií od reality, a jednak vytúžený ideál od skutočných možností smrteľníkov.

Faktor Za slušné Slovensko

Organizátorom protestov svorne vyjadrovali sympatie médiá, prezident, opozícia, veľká časť verejnosti s rešpektom sa k nim stavali aj vládni politici. Bolo by však proti zásadám kritického myslenia chodiť okolo nich po špičkách. Nie je dôležité, nakoľko koordinovali svoje počínanie s prezidentským palácom a akú súčinnosť im poskytovali médiá. Podstatné je zamyslieť sa nad tým, čo vypovedajú nimi sformulované požiadavky o schopnosti chápať komplexnosť politiky a problémov súvisiacich s riadením štátu.

Napríklad proklamácia, že „vražda Jána a Martiny a podozrenia, o ktorých Ján písal, môžu byť vyšetrené len keď Ministerstvo vnútra SR bude riadiť, človek, ktorý je morálne bezúhonný a kariérne skúsený, vyvoláva bezpodmienečnú dôveru verejnosti“ (a tak ďalej), vyvoláva pochybnosti o schopnosti zladiť ideál s realitou. Nikto z tohto sveta si nedokáže získať bezpodmienečnú dôveru verejnosti. V tomto ohľade pripomínajú požiadavky mládeže nerealistické vízie formulované v prezidentskom paláci. Rovnako by sa dalo polemizovať o tom, čo si máme predstavovať pod pojmom „kariérne skúsený“ človek na čele ministerstva vnútra. Má viesť ministerstvo namiesto politika policajt? Ak áno, ktorí? Nehľadiac na to, že s príchodom alebo odchodom ministra sa jednoducho 24 tisíc policajtov nezmení a ani nevymení zo dňa na deň. Bolo by to nielen nereálne, ale predovšetkým škodlivé.

Kým personálna časť požiadaviek vyznieva rozpačito, tie vecné sú tendenčné. „Dôkladné a nezávislé vyšetrenie vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej za spoluúčasti medzinárodných vyšetrovateľov a vyšetrenie všetkých káuz, na ktoré Ján poukázal“, je predsa vykopávaním otvorených dverí. Dozor nad vyšetrovaním vykonáva osobne generálny prokurátor Jaromír Čižnár. Tak na úrovni prokuratúry, ako aj polície je súčinnosť so zahraničím dávno realitou. Neustále pripomínanie tejto už aj tak dávno splnenej požiadavky je preto neopodstatneným a nebezpečným spochybňovaním dôvery v inštitúcie, ktoré pracujú bez ohľadu na politiku, politikov, ale aj bez ohľadu na krik ulice.