Žiadna vláda na svete nerobí to, čo si v straníckych centrálach vysnívali a počas volebnej kampane nasľubovali jej členovia. Každá vláda robí predovšetkým to, čo musí, pretože jej to diktuje realita. Výnimkou nebude ani kabinet Igora Matoviča. A ak sa o výnimočnosť tohto druhu pokúsi, nevydrží dlho a rozpadne sa.

Hodža, Husák a Matovič

Vláda Igora Matoviča je, ak nie najexotickejšia, tak nepochybne jedna z najkurióznejších exekutívnych zostáv od roku 1918. Isteže, nájdu sa v nej aj prekvapivo osvietené nominácie, akými sú bez najmenších výhrad ministerka spravodlivosti Mária Kolíková, minister zahraničných vecí Ivan Korčok či minister pôdohospodárstva Ján Mičovský.

Pozrime sa však na samotného premiéra a porovnajme jeho intelektuálne a osobnostné predpoklady napríklad s ministerským predsedom Milanom Hodžom, predsedom zboru povereníkov Gustávom Husákom, predsedom vlády Petrom Colotkom alebo ktorýmkoľvek ponovembrovým šéfom vlády. Môžeme mať morálne, ideologické a politické výhrady ku každému z nich. No napriek tomu Igor Matovič v tomto hodnotení vyznieva ako nezrelá ľudská bytosť a tomu bude zodpovedať aj štýl riadenia vládnych záležitostí.

Aj celková zostava novej vlády do veľkej miery odráža nestálu, povrchnú a prchkú povahu Igora Matoviča. Predseda OĽaNO má vo svojom tíme bývalého vojaka a niekdajšieho šéfa vojenskej rozviedky Romana Mikulca a má k dispozícii dlhoročného policajta a toť, ešte donedávna, vyšetrovateľa NAKA Lukáša Kyselicu, no úplne v rozpore s logikou veci druhého nechá na subalternej pozícii štátneho tajomíka, z prvého urobí ministra vnútra a za ministra obrany nechá pasovať atlantického propagandistu a štábneho teoretika Jaroslava Naďa. Lukáš Kyselica ako štátny tajomník na ministerstve vnútra nebude mať určujúce slovo, hlavnou postavou rezortu bude minister, bývalý vojak.

Nominačné anomálie

Niežeby večne tekajúce oči, podivné poťahovanie nosom a ideologická strnulosť Richarda Sulíka vzbudzovali dôveru, avšak jeho skúsenosti s prácou na ministerstve financií by mohli byť užitočné v čase, keď bude musieť vláda v dôsledku COVID-19 a postupne sa rozmáhajúcej recesie prijímať mnohé zložité fiškálne opatrenia. Navyše predseda SaS strávil predchádzajúce volebné obdobie v Bruseli, a preto má celkom solídnu predstavu o tom, ako to vyzerá, keď sa ministri financií EÚ a Euroskupiny (štátov platiacich eurom) dohadujú na spoločných opatreniach. Nie, Igor Matovič si za šéfa štátnej kasy vybral neskúseného Eduarda Hegera a Richarda Sulíka posadil na ministerstvo hospodárstva, kde sa síce dajú prehadzovať peniaze a lukratívne pozície v podnikoch s majetkovou účasťou štátu vidlami, no z hľadiska strategických rozhodnutí ide o druhotriedne zaradenie.

Medzi ministerskými nomináciami je anomálií ako maku a nie je na mieste zaoberať sa každou z nich, no predsa len je potrebné aspoň v krátkosti zmieniť sa o novej ministerke kultúry. Natália Milanová je úprimná a oduševnená osoba. Tí, ktorí ju poznajú, vedia, že má dobré srdce. Avšak systémové myslenie a schopnosť vidieť širší obraz súvislostí jej absolútne chýbajú, a to sú základné predpoklady na to, aby mohol človek riadiť akýkoľvek vládny rezort. Nehovoriac o tom, že jednotliví ministri neriadia iba im zverené úrady, ale na rokovaniach kabinetu hlasovaním rozhodujú o zásadných opatreniach, akých bude musieť vláda v nadchádzajúcich zložitých časoch prijímať desiatky a možno aj stovky.

Úzkosť v srdci

Mimochodom, okrem COVID-19 a blížiacej sa ekonomickej krízy sú na stole mnohé stále živé a nedoriešené problémy. Zoberme si len taký brexit. Ako asi bude vyzerať odborná diskusia o tejto otázke vo vláde, keď budú na návrhy Ivana Korčoka ohľadom slovenskej pozície reagovať premiér Igor Matovič, vicepremiérka Veronika Remišová či ministerka kultúry Natália Milanová? Brexit totiž nie je nejaká vzdialená hádka medzi Bruselom a Londýnom, ale predovšetkým ide o budúce usporiadanie obchodných vzťahov medzi Veľkou Britániou a Európskou úniou.

Slovensko tvorí súčasť takzvanej supply chain (dodávateľského reťazca) Nemecka, najsilnejšie ekonomiky EÚ, a preto je od nej životne závislé. Británia je zase významným obchodným partnerom Nemecka a ďalších krajín únie, s ktorými má Slovensko bohatú obchodnú výmenu. Ide o komplexnú otázku a bolo by dobré, keby na ňu mali ministerky a ministri kompetentný názor. Majú? V prípade väčšiny členov novej vlády o tom musíme s úzkosťou v duši pochybovať. Zdá sa, že situáciu budú musieť v interných diskusiách zachraňovať Ivan Korčok s Richardom Sulíkom, ak na to budú mať dostatok síl a trpezlivosti.

Robiť správne rozhodnutia, neznamená myslieť srdcom. Nie je to ani súťaž v morálke a krásnych predsavzatiach. Správne rozhodnutia sa opierajú o pochopenie reality a vychádzajú z poznania, že národy, štáty a ich vlády robia to, čo musia, pretože ak by robili iba to, čo chcú, znamenalo by to pre nich pohromu. A práve preto, že na čele vlády stojí Igor Matovič, je na mieste už spomínaná úzkosť v srdci z toho, či on a jeho tím (prinajmenšom jeho podstatná časť) budú schopní pochopiť tieto základné zásady reálnej politiky.

Rozpačité preberanie moci

Vládnutie, to nie sú len členovia vlády. Vládnutie je aj otázkou celkovej kvality aktuálnej koalície. Okolnosť, že poslanecký klub OĽaNO je niekoľko desiatok veľkých neznámych, netreba zoširoka rozoberať. Netreba pripomínať ani to, že Boris Kollár na čele parlamentu je rovnaká fraška, ako Ján Ľupták v pozícii podpredsedu tohto zákonodarného telesa. Aj o Sme rodina sa však diskutuje dostatočne intenzívne, aj keď s krížom po funuse.

Nedostatočná pozornosť sa venuje spolku s názvom Za ľudí, ktorý prišiel o pastiera hneď po tom, ako sa ukázalo, že exprezident Andrej Kiska nebude premiérom, pretože jeho strana vo voľbách prepadla. Áno, keď politici odchádzajú zo scény, veľmi často sa to pripisuje zhoršenému zdravotnému stavu. Až na to, že najprominentnejší obyvateľ okresného mesta Poprad v rovnakých zdravotných podmienkach absolvoval celú volebnú kampaň a keď si mal sadnúť do parlamentu ako radový poslanec, spomenul si na svoj srdcový sval. Nuž dobre, uverme, že Andrej Kiska sa naozaj zdravotne necíti v pohode, ale to musel vedieť aj pred tým, ako krasorečnil o tom, že on a jeho strana idú zachraňovať Slovensko.

Vytvorenie novej koalície a zostavenie vlády na jej pôdoryse nie je očakávanou oslavou porážky Smeru a, pardon za výraz, „mafiánskeho štátu“. Je to neočakávane rozpačité preberanie moci a vytriezvenie po zrážke s realitou. Od tejto chvíle si zostava Igora Matoviča nevystačí iba s plamennými rečami, ale musí predviesť dobre odmerané a správne odvážené činy. Odteraz budú musieť zapálení tribúni konať tak, ako im to diktuje realita, nie ich predstavy a srdcia. A budú musieť prijímať aj také rozhodnutia, aké by vo svojich predstavách, plánoch a sľuboch voličom nikdy nepripustili.

Ekonomická realita, neosobné sily geopolitiky a komplexná previazanosť svetových trhov sú totiž silnejšie ako všetky naše plány a sny.