V mediálnej ére prežije len ten politik, čo si dokáže získať pozornosť novinárov. Ján Budaj a ďalší poslanci OĽaNO vsadili na triednu nenávisť honbou na eštebákov.

Vodca Nežnej revolúcie Ján Budaj spolu s ďalšími poslancami OĽaNO presadzujú zákon, podľa ktorého by mali byť výsluhové dôchodky bývalých príslušníkov Štátnej bezpečnosti (ŠtB) plošne zdanené 50 percentami. Zároveň požadujú, aby dostali politickí väzni (alebo ich vdovy/vdovci) jednorazové odškodné vo výške 1000 euro.

Táto iniciatíva by sa dala odbiť konštatovaním, že ide o politický marketing. Bude užitočné, hlbšie sa zamyslieť nad Budajovým zdanlivo humánnym návrhom zákona. Ak by prešiel, nenapravil by žiadne krivdy, ale spôsobil nové. Mimochodom, skrytým zmyslom zákona nie je, aby prešiel, ale aby jeho odmietnutie vytvorilo živnú pôdu pre vyvolávanie škodlivých politických vášní.

Triedna nenávisť

Návrh Jána Budaja a ďalších poslancov OĽaNO je založený na triednej nenávisti veľmi podobnej, akú hlásali komunistické strany od Pekingu, cez Moskvu, až po hlavné mestá sovietskych satelitov v strednej a východnej Európe. Komunisti vyhlásili v mene robotníckej triedy triednu vojnu buržoázii a intelektuálom. Poslanec Budaj a jeho kolegovia usporiadali v mene politických väzňov sociálno-ekonomický hon na bývalých príslušníkov ŠtB. Komunistom aj obyčajným ľuďom úplne postačuje, že niekto patrí k istej triede, aby ho označili za verejného nepriateľa. Takto sa rodí triedna nenávisť a prisudzuje kolektívna vina.

Aby nedošlo k nedorozumeniu, musíme zdôrazniť, že právo, ale aj morálnu autoritu majú na svojej strane utláčaní, nie utláčatelia. Vina však musí byť vždy individuálna a za konkrétne skutky. A presne tieto princípy Budajov zákon ignoruje.

Historické (bez)vedomie

Poslanci OĽaNO v odôvodnení svojho zákonodarného počinu uvádzajú: „Hlavným účelom návrhu zákona je ukončiť po 27 rokoch od Nežnej revolúcie nespravodlivý a neúctivý stav v demokratickej spoločnosti, kde tí, čo roky boli utláčateľmi a prenasledovali osoby, mučili ich a popierali základné ľudské práva, hlavne slobodu slova, poberajú vysoké výsluhové dôchodky a tí, čo rukami týchto osôb trpeli, majú nízke starobné dôchodky.“

Pristavme sa najprv pri slovese „mučili“. Bolo historicky nevyvrátiteľne preukázané, že v 50. rokoch ŠtB svoje obete naozaj mučila. Fyzicky i psychicky, najčastejšie kombinovane. Napriek nevyberaným praktikám v nasledujúcich desaťročiach (ktoré sa zároveň čoraz viac zmierňovali) po krvavých skúsenostiach z prvej povojnovej dekády sa takéto excesy neopakovali. A preto by mali Ján Budaj a jeho kolegovia odpovedať na zásadnú otázku: Koľkí z bývalých mučiteľov ŠtB sú dodnes nažive a poberajú výsluhové dôchodky?

Ďateľ odhaduje, že nie je taký ani jeden, pretože po zverejnení výsledkov práce takzvanej barnabitskej komisie boli v 60. rokoch eštebáci tohto typu prepustení zo služobného pomeru. Ak poslanci píšu, že poberateľmi výsluhových dôchodkov sú aj bývalí mučitelia, musíme pochybovať o ich historickom vedomí.

Čo s eštebákmi?

Štátna bezpečnosť bola tak spravodajskou službou, ako aj politickou políciou. Dopúšťala sa aj porušovania a obmedzovania základných ľudských práv. O tom niet pochýb. Avšak vždy išlo o individuálne prípady s individuálnou mierou zavinenia jednotlivých príslušníkov. Také prípady je (alebo skôr bolo) potrebné vyšetriť a potrestať.

Štátna bezpečnosť mala aj bežné spravodajské súčasti, aké má každý štát. Aj demokratický právny štát a má ich aj Slovensko. Všetci, ktorí po roku 1989 prešli previerkami občianskych komisií, lojálne a kvalifikovane slúžili vo federálnych a neskôr v slovenských spravodajských službách. Až kým politici ako Vladimír Palko a Ladislav Pittner v roku 2004 (takmer 15 rokov po revolúcii) presadili čistku, z ktorej sa najmä SIS dodnes nespamätala.

Týchto ľudí, ktorí sa nikdy na nikom neprevinili a ktorí 15 rokov slúžili demokratickému štátu, chcú dnes Ján Budaj a kolegovia pripraviť o 50 percent výsluhového dôchodku.

A čo s politickými väzňami

Treba len súhlasiť s tým, že politickí väzni alebo ich pozostalí životní partneri neraz žijú v nedôstojných sociálnych podmienkach. Tento spoločenský a morálny dlh sa nedá splatiť jednou tisíckou. Rozumným opatrením by bolo priznanie dôstojného dôchodku každému, kto vie (napríklad rehabilitačným rozhodnutím) preukázať, že bol väznený z politických dôvodov.

 Riešením nie je stavať obete bývalého režimu proti tým, ktorí im nikdy neublížili. Je to zaručená cesta do pekla triednej nenávisti. A to je privysoká daň za chvíľkové mediálne zviditeľnenie sa Jána Budaja a niekoľkých ďalších obyčajných poslancov.