Dnes krátko a trochu netradične. Nezvykneme rozoberať výroky politikov, no verbálny výkon ministra obrany Jaroslava Naďa obsahuje znepokojujúce posolstvo o jeho neschopnosti chápať skutočný zmysel zodpovednosti za štát. A to stojí za pozornosť.

Odľahčený rozhovor

Redaktor portálu Aktuality.sk Martin Turček urobil rozhovor s novopečeným ministrom obrany Jaroslavom Naďom. Páni si podiškurovali naozaj v uvoľnenej atmosfére:

Začnime trošku nadľahčene – vďačíte za funkciu dnes už bývalému šéfovi Vojenského spravodajstva (VS) Jánovi Balciarovi, ktorý na vás podal trestné oznámenie pre ohrozovanie utajovaných skutočností a jeho úrad vás dokonca odpočúval?

Neviem, či vďačím za funkciu Jánovi Balciarovi, ale určite som vďaka nemu získal množstvo preferenčných krúžkov a dostal som sa medzi šiestich kandidátov s vyše 100-tisíc krúžkami.

Ale odborníkom na obranu som bol aj predtým.

Národná kriminálna agentúra vás dokonca obvinila, aby o pár dní vyšetrovateľ obvinenie zrušil pre údajnú zmenu výpovede hlavného svedka. Aký to bol pocit, keď ste sa po prvý raz stretli s Balciarom ako s podriadeným? 

Mal som iba jednu príležitosť. Hneď v deň ustanovenia do funkcie sme sa stretli, oznámil mi, že je unavený a dal si žiadosť o odchod, ktorú mu podpísal bývalý minister.

Zároveň som sa dozvedel, že podobná vlna únavy postihla ďalších, minimálne ôsmich čelných predstaviteľov VS, ktorí odišli spoločne s ním.

O koho šlo? Boli vo vysokých funkciách?

Takmer všetci boli v manažérskych pozíciách. Menovať ich však nemôžem.

Boli medzi nimi aj rodinní príslušníci Jána Balciara?

Boli medzi nimi niektorí z jeho rodinných príslušníkov. Neodišli však všetci.

It’s Intelligence, Got It?!

Skúsme si prečítať vyššie citované riadky očami predstaviteľov cudzích, nepriateľských spravodajských služieb. Z výrokov pána ministra sa dozvedeli, že vo Vojenskom spravodajstve nielen v minulosti pôsobili, ale dodnes pracujú rodinní príslušníci odchádzajúceho šéfa Jána Balciara. A je úplne jedno, že ich nemenoval konkrétne.

Nie nadarmo majú totiž spravodajské služby v anglickej terminológii pomenovanie intelligence. Tajná služba dokáže veľmi efektívne pracovať aj s kusou informáciou a dostať sa od nej až ku konkrétnym menám príslušníkov inej spravodajskej služby. V tomto prípade je úplne irelevantné, že ide o rodinu generála Balciara. Rodinkárstvo je síce nešvár, ale ak k nemu naozaj došlo (a to môže, ale nemusí byť tak), treba na to reagovať primeranými, zákonnými a bezpečnostné záujmy štátu a individuálnych osôb neohrozujúcimi opatreniami.

Duchovný obzor Igora Matoviča síce dovidí len po marketingovo ľahko uchopiteľnú korisť rodinkárstva, ale v tomto prípade ide o oveľa viac. Jaroslav Naď, roky honosiaci sa visačkou bezpečnostný analytik, by to mal chápať a ak to po vzore svojho straníckeho nadriadeného v celej komplexnosti vnímať nedokáže, nie je spôsobilý vykonávať funkciu ministra obrany.

Vo svete Igora Matoviča

Samozrejme, titulok tohto článku je nadnesený, ale iste obstojí tvrdenie, že Jaroslav Naď povýšil svoje osobné spory s Jánom Balciarom nad záujmy štátu a tým poskytol cudzím, nepriateľským spravodajským službám výhodu. Minister obrany nikdy nemal pripustiť, aby v rozhovore odznela otázka o identite príslušníkov spravodajskej služby. A ak mu ju redaktor položil, mal ho zdvorilo, ale s poukazom na zákon veľmi jasným spôsobom poučiť o tom, že sloboda tlače nemôže ohrozovať bezpečnostné záujmy štátu a ani bezpečnosť či integritu jej príslušníkov, ktorých prinajmenšom potenciálne vystavil riziku. Nehovoriac o tom, že frustrácia dekonšpirovaného príslušníka predstavuje ďalšie potenciálne riziko, ale o tom na tomto mieste radšej ani nebudeme špekulovať. (Túto otázku by si mali s pánom ministrom takrečeno od pľúc vydiskutovať skúsenejší a osvietenejší pracovníci rezortu obrany.)

Výroky Jaroslava Naďa by sa z pochopiteľných dôvodov mohli stať aj predmetom trestnoprávneho posudzovania. Dokonca aj osoby, ktoré umožnili ich publikovanie, by mohli byť brané na zodpovednosť. Aj redaktor Martin Turček a jeho nadriadení, keď už si trúfajú písať o problematike spravodajských služieb, by mali chápať, aké sú limity zákona, bezpečnosti a zdravého rozumu. Nie je naším úmyslom hrať sa na inkvizíciu ani volať po tom, aby bol niekto stíhaný či potrestaný. Len pripomíname, že riadiť štát nie je to isté ako viesť volebnú kampaň. A svet Igora Matoviča, kam sa Jaroslav Naď zaradil, je permanentná kampaň, čo sa, žiaľ, odzrkadľuje na kvalite riadenia štátu.