Prezident Donald Trump oznámil, že USA presťahujú svoje veľvyslanectvo v Izraeli z Tel Avivu do Jeruzalema, čím ešte viac skomplikoval už aj tak zložitú situáciu na Strednom východe. Účet za toto gesto môže byť pre Spojené štáty privysoký.

Čo vedia realisti

Realisti vedia, že na území súčasného Izraela nikdy nevzniknú dva štáty. Presnejšie, kým bude Izrael jednou z popredných vojenských mocností Stredného východu, nikdy to nepripustí. Západný breh Jordánu a pásmo Gazy sú dve nespojité územia. Nie sú od seba veľmi vzdialené, ale rozprestiera sa medzi nimi pás krajiny, ktorý tvorí jadro židovského štátu. Ak by aj teoreticky vznikol štát Palestína na dvoch nesúvislých územiach, bol by to štát nefunkčný a ešte väčšmi zmietaný sektárskymi trenicami, ako sú Pásmo Gazy a Západný breh dnes.

Realisti vedia aj to, že z Izraela sa nikdy nestane federálny štát Židov a Palestínčanov. V oboch populáciách sa nájde dostatok rojkov, ktorí si myslia a budú myslieť, že takéto riešenie je možné, ale politické elity na oboch stranách, teda tie, čo majú skutočnú moc, na židovsko-palestínsku federáciu z mnohých racionálnych aj iracionálnych dôvodov nikdy nepristúpia.

Napriek tomu je veľmi dôležité, aby existovalo to, čomu sa už desaťročia hovorí izraelsko-palestínsky mierový proces. Teda aby sa Židia s Palestínčanmi rozprávali. Realisti totiž chápu aj to, že cieľom sú samotné rokovania. Kým pokračujú, Hamas nevolá po intifáde, Izrael nezasahuje v južnom Libanone, Pásmo Gazy nie je v karanténe. Udržiavanie dialógu medzi Tel Avivom a palestínskou samosprávou umožňuje Izraelu ladiť komplikované diplomatické vzťahy s Jordánskom, Saudskou Arábiou, Egyptom a Tureckom či zmierňovať ťaživú situáciu Palestínčanov v Pásme Gazy. Stredný východ je klbko neprehľadných vzťahov a otázka statusu Jeruzalema je jeho súčasťou.

Pohnuté osudy Jeruzalema

V roku 1948 prebehla izraelsko-arabská vojna. Na jej konci vznikol štát Izrael, ktorý ovládol západnú časť Jeruzalema. Východnú časť mesta, ako aj Západný breh Jordánu malo v správe Jordánsko až do Šesťdňovej vojny v roku 1967. Po nej sa Izrael zmocnil Východného Jeruzalema, Západného brehu, ale aj strategicky dôležitých Golanských výšin na severovýchode krajiny, kde dnes židovský štát hraničí so Sýriou.

Trinásť rokov po Šesťdňovej vojne, v roku 1980, prijal Knesset zákon o meste Jeruzalem, ktorým označil toto mesto za „úplné a jednotné“ a vyhlásil ho za „hlavné mesto Izraela“. Nasledovala rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN 478, ktorá označila zákon izraelského parlamentu za „nulitný a ničotný“. Spojené štáty sa zdržali hlasovania.

Palestínčania nikdy neuznali anexiu Východného Jeruzalema, dodnes ho považujú za hlavné mesto Palestíny. Spojené štáty od roku 1980 zastávali k statusu mesta rôzne stanoviská, avšak v roku 1995 Kongres schválil akt o americkom veľvyslanectve v Jeruzaleme. Americkí zákonodarcova v texte dokumentu deklarovali, že Jeruzalem by mal ostať nerozdelený a mal by byť uznaný za hlavné mesto Izraela. Prezident Donald Trump minulý týždeň uviedol tento dokument do praxe vyhlásením, že USA uznávajú Jeruzalem za hlavné mesto Izraela a oznámil presťahovanie amerického veľvyslanectva z Tel Avivu do metropoly, ktorá je svätým mestom židov, kresťanov a moslimov. A za hlavné mesto ho považujú nielen Izraelčania, ale aj Palestínčania.

Účet za Trumpov predvolebný sľub

Na počínanie prezidenta Donalda Trumpa sa dá pozerať z viacerých hľadísk. Ponechajme bokom morálne súdy, otázky spravodlivosti či aspekty medzinárodného práva. Všetky tri kategórie sú totiž z hľadiska geopolitiky a reálpolitiky irelevantné.

Izrael je jedným z kľúčových spojencov USA na Strednom východe. Ich vzťahy však počas administratívy Baracka Obamu výrazne ochladli. Oznámenie o sťahovaní ambasády do Jeruzalema nepochybne znamená veľa pre nápravu pomerov medzi Izraelom a Spojenými štátmi, no rovnako nemožno pochybovať o tom, že ďalších významných spojencov Washingtonu, ako sú Saudská Arábia, Jordánsko, Katar, Turecko a iní hráči Stredného východu, tento nápad mimoriadne rozladil.

Spojené štáty sa veľmi spoliehajú na Izrael, že bude brániť rozpínaniu sa Iránu cez Sýriu a Libanon k Stredozemnému moru. Lenže rovnako intenzívne sa usilujú, aby s nimi boli v jednej línii, pokiaľ ide o zadržiavanie Teheránu, aj Saudská Arábia a Turecko. Saudi aj Turci považujú Iráncov za konkurentov aj bez amerického podnecovania, avšak USA chcú a potrebujú, aby svoje úsilie v tomto ohľade koordinovali aj s Izraelom. Američania navyše potrebujú Saudskú Arábiu a Turecko (ale aj Jordánsko), aj na iných scénach, nielen pri obmedzovaní vplyvu čoraz asertívnejšieho Iránu. Ako však vlády v Ankare, Rijáde a Ammáne obhája pred svojou čoraz viac anti-americky naladenou populáciou spoluprácu s Tel Avivom a Washingtonom, keď Izrael a Spojené štáty jednostranne rozhodujú o statuse tretieho najsvätejšieho mesta islamu a meste, ktoré (nepochybne naivne) považujú Palestínčania za svoje (budúce) hlavné mesto?

Kým bude Izrael ovládať Západný breh, samotný Jeruzalem je z geopolitického hľadiska bezvýznamný. Politické náklady spojené s jeho uznaním za hlavné mesto Izraela však môžu byť pre USA privysoké. Donald Trump síce plní svoj predvolebný sľub z roku 2016, ale účet zaň bude platiť celá Amerika.