Najhlbšie nepochopenie výsledkov amerických prezidentských volieb spočíva v ilúzii, že zvolením Joea Bidena sa skončila éra Donalda Trumpa.

Následok nie je príčinou

Komentáre domácej a svetovej tlače k výsledkom amerických prezidentských volieb sú zväčša na zaplakanie aj do smiechu zároveň. Ak by sme mali uveriť mediálnemu obrazu toho, čo sa v USA stalo zvolením Joea Bidena, museli by sme prijať rozprávkové vysvetlenie o tom, že z Bieleho domu sa odporúčajú zlo, populizmus, demagógia, klamstvo (zoznam by mohol pokračovať ad infinitum) a do oválnej pracovne sa vrátia dobro, hodnoty, pravda, v americkej oficiálnej politike bude obnovený poriadok, na aký sme boli zvyknutí počas vlád Baracka Obamu, baby Geogrea Busha či Billa Clintona.

Táto naivná a do veľkej miery hlúpučká predstava vchádza z predpokladu, že Donald Trump bol tvorcom nepokoja a rozkladu dôvery veľkej časti neliberálnych voličov vo washingtonský systém. Opak je pravdou. Odchádzajúci prezident bol produktom, nie tvorcom hlbokých sociálnych, politických, ekonomických a dokonca aj kultúrnych premien, ktorými prechádza a najbližších osem až desať rokov ešte aj bude prechádzať americká spoločnosť.

Biden kurz v zahraničí zásadne nezmení

Poniektoré európske kruhy šíria neodôvodnenú teóriu, že s nástupom administratívy Joea Bidena sa zásadne zmení zahraničná a bezpečnostná politika Spojených štátov amerických. Zmení sa len rétorika, no prezident Biden bude stavať na tom, čo robil Donald Trump a ten len pokračoval v stratégii Baracka Obamu. Aj pre nového prezidenta bude kľúčovým bodom zahraničnej politiky Čína, respektíve indo-pacifický región. USA sa budú aj naďalej usilovať udržať si prevahu v západnom Tichom oceáne a kontrolovať všetky podstatné úzke hrdlá od Perzského zálivu a Hormuzskej úžiny, cez Melackú úžinu, Filipíny až po Juhočínske more.

Barack Obama ohlásil postupné zmenšovanie vojenskej prítomnosti Spojených štátov na Strednom východe, Donald Trump v tomto ohľade urobil niekoľko podstatných rozhodnutí a Joe Biden nebude začatý proces zásadne meniť. Naopak, bude sa usilovať, aby pokračovalo vytváranie nových aliancií Izraelu so sunintskými arabskými štátmi, čo do veľkej miery umožní znižovať počet amerických jednotiek v oblasti. Biden sa možno vráti k jadrovej dohode s Iránom, ale to neznamená, že Washington sa bude ponáhľať so zmierňovaním sankcií.

Tak ako za Donalda Trumpa, aj za Joea Bidena budú USA považovať Európu za scénu druhoradého významu. Americkí vojaci ostanú v malom počte a na rotačnom princípe v Poľsku a Pobaltí. Ich počet sa nebude dramaticky zvyšovať. Biely dom, State department aj ministerstvo obrany budú veľmi dbať o to, aby poľskí spojenci nezašli priďaleko v skrytých či otvorených aktivitách v Bielorusku, pretože by to mohlo viesť ku komplikáciám s Ruskom, o aké Spojené štáty v čase zvyšujúcej sa asertivity Číny jednoducho nestoja.

Joe Biden bude rétoricky viac zvýrazňovať význam NATO, no aj on sa bude v realite viac spoliehať na privilegované vzťahy s Veľkou Britániou a dvojstrannú vojenskú spoluprácu s krajinami medzi Baltickým a Čiernym morom – Poľskom a Rumunskom najviac. Napäté vzťahy USA s Tureckom sa budú napínať ešte viac a voči Rusku možno Joe Biden rétoricky pritvrdí, no v realite sa jeho politika nebude odlišovať od Trumpovej. Nový prezident zrejme podpíše takzvanú klimatickú dohodu, no Kongres ju takmer určite neschváli. Slovom opticky sa na poli zahraničnej politiky zmení niekoľko vecí, no realita v teréne ostane takmer nedotknutá.

Biden nezmení Ameriku

Joe Biden a jeho administratíva zásadne nezmenia ani Ameriku. Tá sa bude musieť zmeniť sama, a to ešte nejaký čas potrvá. Presnejšie americká spoločnosť sa zmení sama, pretože sa vyvinie jej vnútorná štruktúra. Mimochodom, to neplatí pre USA, ale aj veľkú časť takzvaného západného sveta.

Hnutie, čo stvorilo Donalda Trumpa nikam neodchádza. Naopak, ostáva prítomné v organizme americkej spoločnosti a v dohľadnom čase si stvorí nového lídra. Podhubie „trumpizmu“ zanikne až vtedy, keď americká spoločnosť dosiahne novú rovnováhu. Okrem iného aj vtedy, keď jadro Trumpovho elektorátu, takzvaní WASP (White Anglo-Saxon Protestants, teda bieli anglosaskí protestanti), ktorí sa často oprávnene cítia ukrivdení úpadkom ich socioekonomického statusu, pochopia, že majú mnoho spoločných záujmov s najbiednejšími černošskými a hispánskymi vrstvami, ktoré sú zase tradičnými baštami Demokratickej strany.

Je pravda, že dnes Republikánska strana prakticky neexistuje, pretože je vnútorne rozorvaná na množstvo frakcií. Nemá to však na svedomí Donald Trump. On je len produktom dynamiky hlbokých spoločenských zmien, valiacich sa Spojenými štátmi. Poniektorí nadšenci si nahovárajú, že záchranou amerického politického systému je Demokratická strana, pretože ju zjednotil Joe Biden. Ide o veľkí omyl. Nový americký prezident v niektorých otázkach domáckej politiky rétoricky zastáva liberálnu agendu, v zahraničnej a obrannej politike je to však neokonzervatívec bushovského strihu a vo vnútri strany čelí obrovským tlakom aj kritike krajine ľavicového krídla, zástancov modernej menovej teórie, teda tlačenia nekrytých peňazí do bezvedomia.

Desaťročná búrka

Pohľad na štruktúru výsledkov prezidentských volieb prezrádza, že Joe Biden zvíťazil takpovediac náhodou, pretože jeho náskok pred Donaldom Trumpom sa pohybuje na úrovni troch percent. Z toho vyplýva, že Spojené štáty sú vnútorne hlboko rozdelené. Takmer presne na polovicu. Čím je výsledok tesnejší, tým je aj polarizácia výraznejšia. Jej príčinou je okolnosť, že výrazná väčšina Američanov sa nevie zhodnúť na tom, ako by mala vyzerať spravodlivá a prosperujúca spoločnosť. Alebo inak: predstavy elít na jednej strane a bežných ľudí na strane druhej o takzvanom americkom sne sú také rozdielne, až sa stávajú nezmieriteľnými. Aj to je príčinou vášne, s akou opovrhovali voliči Joea Bidena voličmi Donalda Trumpa a naopak.

Bidenovi voliči veria, že nový prezident vráti vykĺbenú americkú politiku do normálu. Myslia si to aj jeho fanúšikovia na východnom brehu Atlantiku. Trumpovi voliči si zase myslia, že Joe Biden iba prehĺbi ich už aj tak ťažko znesiteľné trápenia. Vášne, hnev, nepochopenie, opovrhovanie a pocit zrady budú americkú spoločnosť rozdeľovať najbližšie desaťročie a pravdepodobne až v roku 2028 si USA zvolia prezidenta, ktorého budú Američania považovať za posla zmeny. Nie preto, lebo sa zrodí nový mesiáš, ale preto, lebo po spoločenských a ekonomických ruptúrach nadobudne americká spoločnosť novú rovnováhu a po dlhom a ničivom tornáde nastane obdobie relatívneho pokoja. Tak ako búrka zrodila Donalda Trumpa, nová rovnováha zrodí prezidenta s veľkou podporou a hlbokou dôverou.