Pred 29 rokmi zanikla Československá federatívna republika. Federálne zhromaždenie prijalo ústavný zákon o rozpustení spoločného štátu a 1. januára 1993 začali existovať Slovenská republika a Česká republika ako samostatné štáty. Aj keď nové štáty vznikli predovšetkým z vôle vtedajších politických reprezentácií podporovaných významnou časťou oboch národov, zmena na politickej mape Európy by nebola možná bez širších geopolitických pohybov na kontinente.

Historický kontext

Prvou podstatnou zmenou bol pád komunistických režimov v strednej a východnej Európe. Sovietsky zväz už nemal silu ani vôľu tomu zabrániť. Druhou podstatnou zmenou bolo zjednotenie Nemecka v roku 1990. Došlo k nemu krkolomnou rýchlosťou, udávanou novodobým Bismarckom, vtedajším západonemeckým kancelárom Helmutom Kohlom. Treťou významnou udalosťou bol rozpad Sovietskeho zväzu v roku 1991, čím medzi Baltickým a Čiernym morom vzniklo nové nárazníkové pásmo medzi Ruskom a geografickým útvarom nazývajúcim sa Európsky polostrov.

Slovom vznik samostatnej Slovenskej republiky umožnila zhoda nových geopolitických pomerov v Európe. Geopolitika sa často zužuje, respektíve používa ako synonymum medzinárodných vzťahov. Ide však o oveľa širší pojem, geopolitické postavenie každej krajiny je tvorené ekonomikou, politikou a vojenskou mocou. Bez ekonomiky nie je možné budovať vojenskú silu, bez politiky nie je možné dosiahnuť stabilný právny rámec rozvoja ekonomiky, bez vojenskej sily nie je možné ochraňovať či presadzovať ekonomické záujmy a vlastný politický systém a politika zase určuje základné imperatívy zahraničnej a bezpečnostnej politiky, vyplývajúce z výhod a nevýhod danej krajiny, určovaných jej geografickým a ekonomickým prostredím.

Geopolitika je komplexnou záležitosťou a dotýka sa každej krajiny bez ohľadu na to, či ide o veľmoc, regionálnu mocnosť alebo malý štát odkázaný na strategické manévrovanie v zložitých a často protirečivých siločiarach a prúdoch globálnych a lokálnych vzťahov. V priebehu uplynulých 29 rokov Slovenská republika navigovala svoju pomyslenú loď vodami geopolitiky vcelku úspešne. Toto tvrdenie obstojí aj napriek turbulentným 90. rokom minulého storočia a katastrofálnemu stavu aktuálnych vnútropolitických vzťahov.

Ekonomický kontext

Slovensko sa stalo členským štátom Európskej únie. Nie je to síce bezproblémový a úplne jednoznačný vzťah. Avšak okolnosť, že sme súčasťou spoločného trhu, eurozóny a ešte stále sme čistými príjemcami prostriedkov z eurofondov, nám pomáha financovať náš ekonomický rast. Žiaľ, nedokázali sme a azda ani nemohli napodobniť príklad takých krajín, ako sú Južná Kórea alebo Taiwan, a preto je náš rast extrémne závislý od exportu a relatívnej prosperity našich najväčších obchodných partnerov. Takisto je Slovensko poznačené veľkými regionálnymi rozdielmi medzi východom a západom krajiny. No podobnému problému sa nevyhlo napríklad ani Taliansko, tretia najväčšia ekonomika Európskej únie. O rozdieloch medzi bývalým východným a západným Nemeckom ani nehovoriac.

Napriek naznačeným problémom je potrebné vyzdvihnúť, že Slovensko je pomerne rovnostárska krajina. Rozdiely medzi bohatými a chudobnými nie sú také výrazné, ako v iných, oveľa rozvinutejších ekonomikách, vďaka čomu sa nám podarilo v priebehu uplynulých desaťročí zachovať sociálny zmier.

Bezpečnostný kontext

Slabým miestom Slovenskej republiky je jeho vojenská sila. Nie preto, lebo sme malou krajinou s limitovaným hrubým domácim produktom, a preto je nerealistické, aby sme boli schopní postaviť úctyhodnú vojenskú silu. Náš problém spočíva v tom, že nebudujeme naše ozbrojené sily v súlade s našimi bezpečnostnými imperatívmi, ale prispôsobujeme ich predstavám našich partnerov z NATO. Ľavica odmieta financovať modernú a bojaschopnú armádu, ktorá by bola dostatočným odstrašujúcim prostriedkom proti našim historickým rivalom, čo odôvodňuje pseudo-sociálnymi ideologickými floskulami. Pravica je zase ochotná investovať do rozvoja ozbrojených síl predovšetkým v súlade so strategickými predstavami Washingtonu a Londýna, nie na základe správneho pochopenia historických a geopolitických súvislostí.

Obavy Poľska a pobaltských republík z Ruska nie sú obavami Slovenska. Prípadnému konfliktu na Severoeurópskej nížine sa môžeme vyhnúť už len preto, lebo sme relatívne dobre chránení Karpatmi. Našou slabou stránkou je z geografického hľadiska Východoslovenská nížina, z historickej perspektívy sme ju nikdy nedokázali vojensky uhájiť. Druhým obrovským problém – a to súvisí so spôsobom financovania rozvoja Ozbrojených síl SR – je naša neschopnosť vyradiť komunikačné a veliace centrá nášho potenciálneho protivníka. Z technologického hľadiska naša armáda nezodpovedá potrebám bojiska 21. storočia a kým budú slovenskú bezpečnostnú stratégiu definovať nevzdelaní ideológovia rôzneho zafarbenia, nič podstatné sa na tom nezmení.

Politický kontext

Ako už bolo naznačené, za uplynulých 29 rokov Slovenská republika preukázala, že má v celku životaschopný politický systém. Samozrejme, nevyhli sme sa hlbokým a divokým politickým sporom. No náš ústavný a politický systém vytvoril dostatočný právny rámec na to, aby sme ich dokázali prekonať. Nevyhli sme sa ani viacerým extrémom. Jedným bola napríklad slovensky endemická korupcia. Ďalším je zase politický primitivizmus, spojený so zneužívaním trestného práva ako nástroja politiky.

Takmer tri desaťročia sa nám darilo uskutočňovať vyváženú diplomaciu. Nedosiahli sme síce úroveň napríklad takého Švajčiarska, no v sprostredkúvaní dialógu medzi západom Európy a Ruskom či krajinami západného Balkánu bolo Slovensko vysoko ceneným partnerom. V tomto ohľade sme kládli rôzne akcenty za vlád Vladimíra Mečiara, Mikuláša Dzurindu a Roberta Fica, no vcelku mala Slovenská republika vyváženú a rešpektovanú diplomaciu. V súčasnosti je táto rovnováha výrazne narušená a zatiaľ nie je jasné, či budeme v dohľadnom čase schopní napraviť napáchané škody.

Slovenská republika čoskoro vstúpi do štvrtej dekády samostatnej existencie. V dynamicky meniacom sa svete bude musieť vedieť obhájiť svoje postavenie. Aktuálne politické turbulencie môžu byť len prechodným štádiom jej vývoja. Avšak môžu sa stať aj nebezpečným a zničujúcim trendom. K 29. narodeninám nášho mladého štátu si musíme popriať, aby naše budúce politické reprezentácie pochopili, čo musíme a nesmieme robiť, aby sme nielen boli, ale aj ostali životaschopným štátom na mape Európy 21. storočia.