Madrid sa pustil do boja, ktorý nikdy nemôže vyhrať, ale ani Katalánsko nemá štátnu nezávislosť istú. Hra sa ešte len začala a má otvorený koniec.

Španieli a fikcia španielskeho národa

Zmarené referendum o nezávislosti Katalánska znovu odkrylo hlboké historické trhliny v španielskej štátnosti. Ústava z roku 1978 vychádza z predpokladu existencie jednotného španielskeho národa a zároveň zdôrazňuje územnú nedeliteľnosť kráľovstva. Bez toho, aby sme zbytočne zachádzali do podrobností, je potrebné povedať, že jednotný španielsky národ je fikcia. Okrem väčšinových Španielov sa za národy považujú Katalánci, Baskovia, ako aj obyvatelia regiónov Galície a Valencie. Majú vlastné jazyky, kultúrne identity a zdieľajú stáročné historické skúsenosti, ktoré síce priamo súvisia s dejinami Španielska, ale pre Baskov, Kataláncov a ďalších majú iný význam a spájajú s nimi iné emócie ako Španieli.

Aby boli veci ešte komplikovanejšie, hornatý reliéf Španielska vytvára uzavreté subregionálne komunity s vlastnými identitami. Sú oveľa silnejšie a pre bežných ľudí omnoho podstatnejšie ako lojalita k centrálnej vláde v Madride. Tvorcovia španielskej ústavy po páde Francovej diktatúry v roku 1975 si boli týchto obmedzení dobre vedomí, a preto položili základný kameň azda najmenej centralizovanej vlády na európskom polostrove.

Od generála Franca po stratenú generáciu

V roku 1986, jedenásť rokov po konci režimu generála Francisca Franca, sa Španielsko stalo členom predchodcu súčasnej Európskej únie. Po dekádach zaostávania sa Španielsko zapojilo do prosperujúceho ekonomického celku. Od polovice 90. rokov minulého storočia do roku 2008 ťažilo z hojnej ekonomickej prosperity EÚ. Prišla však finančná kríza, s ňou stagnácia, ktorá bola v Stredomorí – a teda aj v Španielsku – mimoriadne hlboká.

V čase vrcholiacej krízy bola takmer štvrtina obyvateľov Španielska nezamestnaná, medzi mladými do 25 rokov presahovala nezamestnanosť 50 percent. Zrodila sa tak jedna celá stratená generácia. Nie je to patetické zvolanie, ale holý socioekonomický fakt. Dôsledky týchto otrasov pretrvávajú dodnes a tak, ako v rámci EÚ s vytrácajúcou sa prosperitou mizli solidarita a súdržnosť, paralelne v Španielsku sa so vzrastajúcou ekonomickou mizériou začali objavovať historicky podmienené odstredivé tendencie. V Katalánsku obzvlášť.

Katalánci a právo na sebaurčenie

Španielsko má necelých 47 miliónov obyvateľov. Kataláncov bolo v roku 2016 niečo vyše 7,5 milióna a tento autonómny región tvorí približne 20 percent HDP celého Španielska. Katalánsko je rozlohou neveľké, počet jeho obyvateľov tvorí zhruba 15 percent populácie Španielska, ale predstavuje až pätinu jeho ekonomiky. Okrem hlboko zakorenenej národnej identity a historickej spätosti s vlastnou kultúrou je to práve hospodárska sila, čo dodáva Kataláncom sebavedomie v boji za nezávislosť od Madridu.

Katalánci okrem iného argumentujú tým, že ústrednej vláde v Madride posielajú viacej daní, ako od nej dostávajú naspäť. Majú pravdu, ale to nie je najpodstatnejšie. Katalánska identita a vzťah k ich regiónu sú natoľko silné, že prevyšujú pocit solidarity so zvyškom Španielska a jeho zaostalejšími a ekonomicky menej výkonnými regiónmi. Označiť to za ekonomický nacionalizmus by bolo síce jednoduché a do veľkej miery aj pravdivé, ale nie komplexné. Katalánci majú z rôznych dôvodov túžbu riadiť si vlastné záležitosti sami, a preto sa odvolávajú na jeden zo základných stavebných kameňov liberálnej demokracie – právo na sebaurčenie.

Právo na sebaurčenie a realita

Po stretoch španielskych policajtov s katalánskymi voličmi sú sympatie širokej verejnosti prevažne na strane Katalánska. Násilie dokonca odsúdili aj špičky Európskej únie, ktoré v zhode s Madridom považovali konanie referenda za neústavné. Ústavnosť či neústavnosť je však to posledné, čo rozhodne o tom, či sa Katalánsko stane nezávislým štátom. V histórii sa stávalo iba zriedka, že by národy získali vlastný štát bez násilia a bez toho, aby porušili v danom čase a na danom mieste platný ústavný poriadok. Zabudnime na rozdelenie Československa. Z hľadiska histórie to bola deviácia. Síce pozitívna, ale deviácia.

V súvislosti s Katalánskom je oveľa aktuálnejšia iná otázka. Získa po prípadnom vyhlásení štátnej nezávislosti medzinárodné uznanie? A ak áno, aké štáty a národy budú rešpektovať právo Kataláncov na sebaurčenie?

Realita je taká, že pre nezávislé Katalánsko by bolo životne dôležité uznanie členských štátov Európskej únie. Španielsko, ak by nezasiahlo vojensky, bude prvé proti. Nasledovať bude Francúzsko a s veľkou pravdepodobnosťou sa pripoja Taliansko a Rakúsko. A z rovnakých dôvodov ako neuznalo Kosovo, Slovensko nebude uznávať ani Katalánsko.

Katalánsko, ktoré nebude uznané členskými štátmi Európskej únie, sa nebude môcť stať ani jej členom. Nech je v rámci Španielska akokoľvek ekonomicky silné, jeho existencia mimo kontinentálneho bloku by mu priniesla oveľa viac škôd ako zotrvanie pod vládou jeho veličenstva sídliaceho v Madride. Hra o postavenie Katalánska v španielskom i európskom kontexte sa ešte len začala a násilím sprevádzané referendum zatiaľ prinieslo viacej otázok než odpovedí.

Na veľa otázok si bude musieť odpovedať aj Madrid. Namiesto politických prostriedkov vsadil na silu a pustil sa do boja, ktorý nemôže vyhrať, pretože ak aj Katalánsko napokon ostane súčasťou Španielska, jeho postavenie už nikdy nebude také isté ako predtým. Bude silnejšie a autonómnejšie. A to je najmenej, čo z tohto boja môže získať.