clanok

Kauza Kyselica: Slovensko je otrávená krajina

29.07.2020  I  10:20

Domáce komentáre

Slovensko je krajina otrávená jedom zlomyseľnosti, podlosti, nevedomosti, nekompetentnosti a zhubnej závislosti novinárov a politikov od dopamínových infúzií, vyvolaných instantným prílevom lajkov, šérov a podporných komentárov izolovaného ostrova veriacich v oceáne Facebooku. Ťažko hľadať odpornejší príklad zamorenia zdravého rozumu týmto toxickým mixom, akým je vyzradenie identity spravodajského dôstojníka Lukáša Kyselicu.

Štyri otázky

Ak už sa v dôsledku zloby a intelektuálnej nekompetentnosti stalo, že pôsobenie pána Kyselicu v spravodajskej službe bolo odhalené, každá poctivá úvaha na túto tému sa musí zaoberať štyrmi kľúčovými otázkami.

Kto mal záujem na tom, aby páchnuca novinárska žumpa dostala a publikovala informáciu o identite spravodajského dôstojníka?

Aký skrachovaný ľudský charakter sa opovažuje postaviť nad zákon a brutálnym a tým najprimitívnejším spôsobom vyzradiť utajovanú skutočnosť, spôsobilú ohroziť bezpečnosť a život inej ľudskej bytosti? (Azda len nie minister Naď osobne?)

Akým právom si mediálna stoka dovoľuje kryť takéto porušenie zákona a utajovanú informáciu zverejniť?

V akom štáte to žijeme, keď po zverejnení informácií o identite spravodajského dôstojníka nenasledovala svižná reakcia orgánov činných v trestnom konaní, nie nepodobná akcii Búrka?

Krátka úvaha

Vyzradenie identity spravodajského dôstojníka nemôžu ospravedlniť ani chabé námietky, že (i) mohol riadiacemu orgánu odstupovať informácie o Jaroslavovi Naďovi a Romanovi Mikulcovi; (ii) príslušník tajnej služby sa nemôže politicky angažovať.

Po prvé, pravdepodobnosť, že prípadné odstupovanie informácií o pánoch Naďovi a Mikulcovi malo politické pozadie, je v tejto chvíli maximálne na úrovni 50 percent. Ďalších 50 percent je rezervovaných pre možnosť, že obaja bývalí pracovníci rezortu obrany využívali svoje známosti v štruktúrach ministerstva na získavanie utajovaných informácií a ich zneužívanie v politickom boji.

Po druhé, Lukáš Kyselica nie je členom žiadnej politickej strany a kandidovanie vo volebnej kampani ešte nie je to isté ako byť poslancom parlamentu. Z tohto pohľadu je diskutabilné, či naozaj došlo k porušeniu zákona, avšak je vysoko pravdepodobné, že sa tak naozaj mohlo stať. V takom prípade neporušil zákon Lukáš Kyselica, ale jeho nadriadení. Ak by k porušeniu zákona naozaj došlo, neznamená to ešte, že takto vzniknutý stav je možné naprávať ďalším, oveľa závažnejším porušením zákona.

Poznámka na záver

Nikto, okrem Lukáša Kyselicu, jeho riadiaceho dôstojníka, ďalšieho služobného funkcionára či dvoch s prístupom k jeho informačnej produkcii a riaditeľa Vojenského spravodajstva nevie, aké úlohy plnil počas výkonu služobného pomeru. To, čo sa dnes valí mediálnou kanalizáciou, preto nestojí na faktoch a nie je to možné považovať za chladnú analýzu skutkového stavu. Ide o ďalší z nekonečného radu mediálnych lynčov, vydávaných za údajný verejný záujem.

Lukáš Kyselica je obeťou mediálnej svojvôle a zaslúži si našu morálnu podporu a ľudský súcit.

Najnovšie články

Úroveň slovenských médií je rovná niveau diplomovky Borisa Kollára

25.06.2020  I  16:30

Domáce komentáre

Po rigoróznej práci Andreja Danka sa slovenské politické dejiny rýmujú diplomovkou nového predsedu parlamentu a bakalárkou jeho niekdajšej konkubíny. Možno to vyznie prekvapivo, no problém nie je v politikoch, ale v novinároch, pretože nedokážu vnímať priority a naliehavosť reality každodenného života.

Nepokazme si to. Prestaňme sa zaoberať premiérom a myslime na seba

16.06.2020  I  16:10

Domáce komentáre

Za prvý štvrťrok tohto roku sa scvrkol hrubý domáci produkt Slovenska o 5,2 percenta. A to sme len na počiatku reťaze Jóbových zvestí.

Aké budú dvadsiate roky 21. storočia? Začali sa búrkou

10.06.2020  I  14:20

Domáce komentáre

Pred sto rokmi zavládla éra zlatých dvadsiatych rokov 20. storočia. Išlo o dekádu nasledujúcu po pustošivej prvej svetovej vojne. Svet sa chcel po útrapách vojny oddať radostiam pokojného, luxusného a bezstarostného života. Aj sa to, prinajmenšom poniektorým, podarilo. Až kým v auguste 1929 neudrela veľká depresia a po nej druhá svetová vojna, z ktorej sa svet začal spamätávať až okolo roku 1955.