Prípad Sergeja Skripaľa pohltila politická rétorika. Produkujú ju Rusi, Briti, Američania, Európania aj médiá. Pod slovným balastom sa ukrýva len málo faktov, no aj na základe nich je možné sformulovať niekoľko triezvych úvah.

Chemická zbraň typu VX

Novičok je chemická zbraň typu VX. Ide o bezfarebné, občas žltasté viskózne kvapaliny vyznačujúce sa vysokou stálosťou. V prípade nasadenia chemickej zbrane VX je možné rozpoznať jej konkrétny druh len vtedy, ak druhá strana disponuje jeho vzorkou. Keďže Briti tvrdia, že proti Sergejovi Skripaľovi a jeho dcére Júlii bol použitý Novičok, musia vzorkou tejto látky disponovať. Potom je však na mieste otázka, akým spôsobom sa k nej dostali. Existuje aj taká možnosť, že vyhlásenia britských orgánov sú len rétorikou bez vecného základu.

Podľa dostupných informácií Rusi zlikvidovali všetky zásoby Novičoku ešte v ére prezidenta Borisa Jeľcina. Avšak správy o tom, že v 90. rokoch minulého storočia, keď sa vedci dlhé mesiace nedostávali k svojim výplatám, predávali rôzne druhy chemických zbraní typu VX na čiernom trhu, nie sú vôbec ojedinelé. Touto cestou sa mohli dostať k Novičoku a iným vzorkám chemických braní napríklad západné a iné spravodajské služby, ale aj medzinárodné kriminálne organizácie. Medzi získanie chemickej zbrane typu VX spravodajskou činnosťou a jej prípadným nasadením proti Sergejovi Skripaľovi však nemožno automaticky dávať znamienko rovná sa.

Prečo nie Briti

Briti majú dlhú históriu spravodajských služieb a tiež veľmi bohaté skúsenosti so získavaním sovietskych a neskôr ruských špiónov pre spoluprácu. Ešte dôležitejšie je pamätať si, že MI6 bude v budúcnosti potrebovať ďalších Rusov, ktorí pristúpia na to, že budú z poznatkových fondov SVR, GRU, FSB či nedávno vzniknutej Národnej gardy, ale aj z prostredia ďalších ruských štátnych orgánov vynášať britskej vláde strategické informácie. To je vážny dôvod neveriť teórii, že Skripaľa otrávili sami Briti, aby mohli poškodiť Rusov.

Ak by Veľká Británia zlikvidovala človeka, ktorý bol ochotný v jej záujme zradiť vlasť, ďalší potenciálni ruskí regrúti by jednoducho stratili guráž, ich ochota spolupracovať s britskou výzvednou službou by sa s veľkou pravdepodobnosťou výrazne znižovala.

Prečo nie Kremeľ

V predchádzajúcom článku sme už diskutovali o tom, že Vladimír Putin v očakávaní znovuzvolenia za prezidenta Ruskej federácie nemohol mať záujem na medzinárodnom škandále, ktorý vyvolalo otrávenie Sergeja Skripaľa. Okrem mnohých iných je tu aj ďalší podstatný dôvod, prečo oficiálne ruské miesta nepotrebovali žiaden incident podobného charakteru: sankcie.

Za anexiu Krymu a udržiavanie vojnového konfliktu v Donbase platí Rusko vysokú daň v podobe sankcií tak USA, ako aj EÚ. V kombinácii so stále nízkymi cenami ropy sú sankcie pre ruskú ekonomiku pohromou. Kremeľ si nemôže dovoliť riskovať, že v dôsledku neuvážených rozhodnutí prídu ďalšie, respektíve tie existujúce budú ešte viac predlžované.

Prečo nie USA

V džungli internetových diskusií často rezonuje aj ďalšia teória, podľa ktorej Sergeja Skripaľa otrávila CIA. Motív je analogický ako v prípade rovnakej teórie, v ktorej ako páchateľ vystupuje MI6. Platí, že aj Američania majú záujem dlhodobo verbovať ruských agentov, a preto nemajú dôvod odstrašiť potenciálnych adeptov spektakulárnou vraždou. Okrem toho, v Amerike sa nič dlho neutají. Zaangažovanie amerických služieb v tejto hre by skôr či neskôr vyplávalo na povrch v niektorej z množstva publikácií, ktoré o spravodajských službách v USA vychádzajú.

Možno to popri mediálnej rétorike nevyzerá pravdepodobne, ale Rusko v skutočnosti nie je hlavným protivníkom Spojených štátov. Už dávno je ním Čína, ktorá v dôsledku svojich obchodných ambícií môže v dlhodobom horizonte ohroziť námornú dominanciu USA v západnom Pacifiku. Ďalším kameňom v čižme Spojených štátov je Afganistan, odkiaľ sa nevedia dostať už sedemnásty rok. Tam, ale aj v Sýrii a aj na ďalších scénach komplikuje Rusko Američanom situáciu, ale nie do takej miery, aby pre nich predstavovalo životné riziko.

Tak kto potom?

Existuje niekoľko krajín s oveľa silnejšou motiváciou poškodzovať Rusko. Na prvý pohľad je zrejmé, že k nim patrí Ukrajina, respektíve vláda v Kyjeve. Neznamená to automaticky, že za nasadením chemickej zbrane v Salisbury je Peter Porošenko. Ani zďaleka. Ale ak diskutujeme o motivácii, Kyjev mohol mať v tomto ohľade oveľa väčší apetít než Londýn, Washington alebo Moskva.

Do (teoretickej) úvahy však prichádzajú aj iní hráči. Napríklad Turecko alebo Irán. Netreba sa nechať mýliť tým, že tieto krajiny spolu s Ruskom zdanlivo vystupujú na sýrskej scéne ako spojenci. Moskva, Ankara a Teherán sledujú na tejto šachovnici protikladné ciele, ale to nie je pre prípad Skripaľ podstatné.

Stáročia sa Turci s Rusmi zrážanú v oblasti Čierneho mora a na Kaukaze. Rovnako na Kaukaze majú Rusi dlhodobo dočinenia s Iránom, predtým Perziou. Vzrastajúca ekonomická a s ňou aj vojenská moc Turecka a Iránu bude predstavovať pre Rusko čoraz väčší problém a ten sa bude prejavovať práve v oblastiach Čierneho mora a Kaukazu. Nech na Sergeja Skripaľa zaútočil ktokoľvek, v Ankare a Teheráne kvôli aktuálne prebiehajúcej medzinárodnej kampani voči Moskve slzy neronia. Povedané inak súperi tohto formátu dokážu podrážať svojmu protivníkovi nohy na zdanlivo nesúvisiacich scénach.

Tým nie je výpočet protivníkov Ruska a možností uvažovania o prípade uzavretý. Mohol by pokračovať zoznamom viacerých európskych krajín, ako aj výpočtom potenciálnych nepriateľov Vladimíra Putina z prostredia Kremľa, ktorý sa už dnes chystajú na usporiadanie mocenských pomerov v krajine po roku 2024. Účelom tohto článku však nie je vyčerpať všetky teórie, ale poukázať na komplexnosť preberanej témy.

Hlas rozumu z Viedne

Pri úvahách o incidente zo Salisbury je potrebné pamätať na ďalší podstatný detail. Ten, kto zaútočil na Sergeja Skripaľa, mal nielen k dispozícii chemickú zbraň typu VX, ale musel ju vedieť aj použiť a zároveň byť vycvičený v stratégii operatívneho pôsobenia pred, počas a po spáchaní skutku.

Ak nebola chemická zbraň na území Británie už pred útokom, bolo ju tam potrebné dopraviť. Nech útočník (možno by bolo vhodnejšie hovoriť o útočníkoch) pochádzal odkiaľkoľvek, musel Sergeja Skripaľa sledovať a zároveň to robiť tak, aby unikol nielen jeho pozornosti, ale aj pozornosti náhodných okoloidúcich a, pochopiteľne, britských bezpečnostných orgánov. To isté platí o konaní páchateľa v čase spáchania skutku a po jeho dokonaní.

Okolnosti očividne poukazujú na prístup profesionála. Tých je však po celom svete, nielen v Moskve, Londýne a Washingtone, dostatok. Aj preto je oveľa produktívnejší, než pretekanie sa vo vyhosťovaní diplomatov, prístup Rakúska, ktoré v súčasnej napätej situácii ponúklo diplomatické sprostredkovanie medzi Moskvou a Londýnom.