Ján Takáč mal Piťa obrazne aj takmer doslova na lopate. Napokon bolo všetko inak a dnes o tom koluje po Bratislave síce pozoruhodná, avšak nezmyselná historka.

Nedávno sa po Bratislave rozniesla pitoreskná mestská legenda. Ak vynecháme všetky omáčky, hovorilo sa v nej približne toľko, že podnikateľ Ivan Kmotrík utiekol zo Slovenska do Spojených štátov, aby sa vyhol trestnému stíhaniu. To mu malo hroziť preto, lebo vraj Juraj Ondrejčák alias Piťo mal vyšetrovateľovi povedať, že pán Kmotrík si uňho objednal vraždu Jána Takáča.

Týmto nezmyslom, ktorý do obehu z neznámych dôvodov vypustili niektorí klebetní policajti, sa už zopár týždňov nadchýnajú politici, novinári, právnické kruhy, ale aj pozostatky bratislavského podsvetia. Pravda je úplne iná, oveľa prozaickejšia.

Legenda a realita

Keby autori mestskej legendy chceli vymyslieť naozaj presvedčivú intrigu, nemohli by rozhlásiť, že Ivan Kmotrík sa ukrýva v USA, pretože Spojené štáty nie sú pre tieto účely práve najlepšia destinácia. Avšak to je menej podstatná okolnosť. Faktom je, že Piťo za ostatných šesť mesiacov vypovedal len dvakrát. Pri prvom výsluchu sa okrem iného priznal k tomu, že vydal členom svojej skupiny Ľubošovi Zelmanovi, Matejovi Šalagovi a Marekovi Orlíkovi príkaz na likvidáciu Jána Takáča. Ďateľ.sk prednedávnom túto okolnosť glosoval článkom o tom, že vraždu pána Takáča polícia objasnila unikátnym spôsobom dvakrát. Piťo v predmetnej výpovedi zdôraznili, že zavraždenie bossa konkurenčného klanu bolo výsledkom jeho osobného rozhodnutia. Ani náznakom sa nezmienil o tom, že by sa vražda uskutočnila na základe objednávky inej osoby.

Počas nedávneho druhého výsluchu sa Juraj Ondrejčák priznal k ďalším skutkom, avšak ani pri tejto príležitosti nespomenul meno Ivana Kmotríka. Piťovi slúži ku cti, že keď už raz začal spolupracovať s políciou, nepresúva zodpovednosť za svoje skutky na iných a nepredhadzuje polícii zvučné mená, len aby zvýši svoju cenu. Presne z tohto dôvodu nepovedal to, čo si možno niektorí operatívni pracovníci NAKA priali, a keď sa toho nedočkali, tak aspoň po hlavnom meste rozniesli nepravdivé zvesti o zúfalej emigrácii pána Kmotríka.

Mafiánska amnestia

Zoznam skutkov, z ktorých sa bude Piťo zodpovedať, je naozaj dlhý, a preto nie je vylúčené, že bratislavskými kaviarňami sa bude šíriť ešte mnoho zvestí s podobne nízkou informačnou hodnotou. Jeden príbeh by však nemal ostať zabudnutý. Už len preto nie, lebo na rozdiel od legendy o objednávateľovi Ivanovi Kmotríkovi vychádza z dobových reálií.

Tento príbeh je odrazom búrlivých vzťahov medzi Jánom Takáčom a Jurajom Ondrejčákom. Prvý patril k staršej generácii bratislavských vagabundov. Druhý si pre svoj vek vyslúžil posmešok kindermafia. Navzájom sa nemali v láske. Piťo svojho konkurenta neustále provokoval, lovil v jeho revíri, respektíve mal pocit, že Takáč strká nos do jeho záujmov. Piťo bojoval o svoje postavenie v podsvetí. Takáč už svoje mal a nebol ochotný ustúpiť.

Konflikt dvoch generácií vagabundov vygradoval vo chvíli, keď Ján Takáča stratil trpezlivosť, zmocnil sa Piťa a naložil ho do kufra auta. Keď sa raz niekto ocitol v tejto pozícii, spravidla to znamenalo jediné: guľka do hlavy a namiesto hrobu jama kdesi uprostred málo navštevovaného lesa. Napriek tomu sa stalo čosi neuveriteľné. Ján Takáč udelil Piťovi mafiánsku amnestiu. Pustil ho a nechal žiť. Z pohľadu zákona a morálky konal nepochybne správne. Pravidlá podsvetia sú však iné: Ak raz vytiahneš pištoľ, strieľa! Ak raz niekoho naložíš do kufra, zakop ho! Ak nevystrelíš prvý, zastrelia ťa! Ak chlapa naložíš a pustíš, skôr alebo neskôr zabije on teba!

Juraj Ondrejčák nemal bezprostredný dôvod na likvidáciu Jána Takáča. Nikdy však nezabudol na poníženie, ktoré otriaslo nielen jeho egom a sebavedomím, ale aj autoritou vo vlastnej partii. Ak mal byť Piťo pre svoje okolie naozajstným bossom, musel sa pomstiť a je úplne bezvýznamné, ako psychologicky maskoval a dodnes maskuje tak pred sebou, ako aj pred políciou motívy Takáčovej vraždy.

Keby Ján Takáč neudelil Piťovi „amnestiu“, pravdepodobne dnes alebo už oveľa skôr by to bol on, kto by sa zodpovedal za svoje skutky pred orgánmi činnými v trestnom konaní. Očividne by však urobil najlepšie, keby Juraja Ondrejčáka do kufra vôbec nenakladal. Možno by ešte žil.