clanok

Keby Zuzana Čaputová vedela, že Viktor Orbán je dedičom osvietenského liberalizmu...

17.07.2019  I  13:00

Domáce komentáre

Rozdávať ponaučenia o liberalizme a liberálnej demokracii v susedných krajinách bez dostatočných vedomostí môže vyznieť trápne. A to aj v prípade, že rozpaky nad výkonom Zuzany Čaputovej prehlušuje nekritický potlesk servilných médií.

Liberálna demokracia a liberalizmus

Liberalizmus má filozofické korene, siahajúce na prelom 17. a 18. storočia. Nie každý, kto sa týmto pojmom oháňa a zaklína, a nie každý, kto sa považuje za politického liberála, vie o čom hovorí. Úsmevne trápnym a trápne úsmevným príkladom historicko-filozofickej dezorientácie bol v tomto ohľade napríklad prejav pani prezidentky Zuzany Čaputovej pri príležitosti návštevy Maďarska. Poučujúci tón jej prejavu o prednostiach liberálnej demokracie, adresovaný maďarskému premiérovi Viktorovi Orbánovi, síce zožal ovácie slovenských médií, ale to ešte nie je zárukou a známkou kvality. Poznajúc intelektuálne plytčiny našich epigónov sa bude pravde viac podobať, že čím väčšia banalita a floskula, tým viac sa rozvibrujú ich srdcia i mysle.

Ďateľ už viackrát písal o tom, že liberálna demokracia nie je koncom ľudských dejín. Západná civilizácia sa bude vyvíjať aj po období očarenia liberálnou demokraciou, pretože ide o obmedzený ideologický koncept, nie o univerzálny a nespochybniteľný spôsob usporiadania ľudskej spoločnosti. Polemika s princípmi liberálnej demokracie nie je spochybňovaním demokracie samotnej. Medzi liberalizmom a liberálnou demokraciou nie je automaticky znamienko rovnosti, ba dokonca je veľmi dôležité vnímať podstatný rozdiel medzi ideologickým liberalizmom aktuálnych politických zoskupení a liberalizmom filozofickým, ktorý do veľkej miery ovplyvnil podobu ústavných a politických systémov západnej civilizácie. To, čo dnes reprezentuje politický liberalizmus, je v prevažnej miere presadzovaním agendy hedonizmu, zvýrazňovania práv a údajných práv na úkor zodpovednosti a povinností a nemá s filozofickým liberalizmom osvietenstva takmer nič spoločné.

Právo národov na sebaurčenie

John Locke, Thomas Hobbes, Charles-Louis de Secondat Montesquieu a viac ako storočie neskôr po nich napríklad Alexis de Tocqueville vyvinuli komplexné teórie spravodlivo a demokraticky usporiadanej spoločnosti. Predovšetkým Locke, Hobbes a Montesquieu prišli s tézami o tom, že žiaden monarcha nemá od Boha dané právo vládnuť ľuďom a celým národom a rozhodovať o ich osudoch. Argumentovali, že suverénny vládca či už v monarchii alebo republike musí byť viazaný zákonmi a že moc, ktorá rozhoduje o prijímaní zákonov, musí byť oddelená od moci zákony vykonávajúcej.

Jedným z kľúčových bodov liberálnej politickej filozofie bol princíp zvrchovanosti vôle ľudu/národa, reprezentovaného zákonodarnou mocou. Z tejto prevratnej myšlienky, popierajúcej absolútnu moc monarchu, sa neskôr zrodila teória práva národov na sebaurčenie. Z nej logicky, počas revolúcií meruôsmeho obdobia 19. storočia, vyrástol nacionalizmus viac alebo menej utláčaných národov veľkých európskych monarchií, dožadujúcich sa jazykových, kultúrnych a politických práv. O ďalšieho trištvrte storočia neskôr, keď sa v dôsledku vysiľujúce prvej svetovej vojny rozpadli habsburská, romanovská, hohenzollernská a osmanská monarchia, vznikli na základe teórie práva národov na sebaurčenie v strednej a východnej Európe nové národné štáty. Medzi nimi aj Československo.

Nacionalizmus 19. a 20. storočia bol produktom osvietenského liberalizmu. A jeho deťmi na pôdoryse habsburskej monarchie boli napríklad Ľudovít Štúr a Kossuth Lajos. Slovák Štúr a Maďar Kossuth boli obaja inšpirovaní filozofickým liberalizmom, obaja verili v právo národov na sebaurčenie, no nikdy neťahali za jeden povraz, pretože politické záujmy ich národov boli v revolučnom období 1848/49 v príkrom rozpore. Samozrejme, Maďari vtedy ťahali za dlhší koniec povrazu a napokon, takmer o dvadsať rokov neskôr, si vybojovali v rámci monarchie dualistické usporiadanie Rakúsko-Uhorska, známe ako rakúsko-uhorské vyrovnanie (1867).

Moc bez legitimity je neliberálna

Základná myšlienka práva národov na sebaurčenie je veľmi prostá. Vlády sú zodpovedné za výkon svojich povinností národom a občanom. Nie cirkvi alebo Bohu, pretože svoje úrady vykonávajú nie z vôle božej, ale ľudovej. Takto sa stal nacionalizmus priamym produktom osvietenskej liberálnej politickej filozofie a či sa nám to páči, alebo nie, Viktor Orbán je jej priamym dedičom. Keď maďarský premiér, ale aj Matteo Salvini či Andzrej Duda hovoria o tom, že záujmy ich národov sú im prednejšie ako záujmy iných národov, konajú presne v zmysle teórie práva na sebaurčenie. Oni sa nezodpovedajú Jean-Claude Junckerovi, Bohu či médiám, ale občanom svojich krajín, svojim národom. Isteže je pravda, že Európska únia má svoje pravidlá, ale v jej zmluvách nie je nikde napísané, že vlády členských krajín majú byť zviazané s ideológiou liberálnej demokracie.

(Áno, aj Boh má na ľudí svoje nároky, ale on na presadzovanie svojich zákonov nepotrebuje žiadnu svetskú moc, povedali by Locke s Hobbesom.)

Opakovane je potrebné zdôrazniť, že ideológia liberálnej demokracie a filozofický liberalizmus sú dve rozdielne veci a do veľkej miery stoja v protiklade. Jedným z najpodstatnejších defektov liberálnej demokracie je okrem iného to, že jej zástancovia v rozpore s deľbou moci v štáte, ktorú najprecíznejšie rozpracoval Montesquieu, presadzujú vplyv tretieho sektora a médií na činnosť zákonodarnej, výkonnej a dokonca aj súdnej moci.

Tretí sektor a médiá nemajú žiadnu politickú legitimitu, neraz sa správajú ako bezohľadné nátlakové skupiny a v rozpore s vôľou národov, vyjadrenej vo výsledkoch parlamentných volieb, presadzujú vlastnú agendu. Uplatňovať moc v štáte bez legitímneho poverenia je v priamom rozpore s liberalizmom. Médiá a tretí sektor na to buď zámerne, alebo z nedostatku poznania zabúdajú. Moc bez legitimity je však hlboko neliberálna.

Nacionalizmus Viktora Orbána, jeho nechuť k tretiemu sektoru a ďalšie slová a skutky sa riadia neustále tou istou logikou. Maďarský premiér vychádza z toho, že v rámci práva na sebaurčenie majú národy právo samé rozhodovať o tom, ako si usporiadajú život vo vlastnej krajine. A vlády a parlamenty týchto krajín sa zodpovedajú predovšetkým svojim občanom, národom, nie tretiemu sektoru alebo bruselskej administratíve. Z tohto pohľadu je Viktor Orbán autentickým dedičom osvietenského liberalizmu a pani prezidenta Zuzana Čaputová a autori jej prejavov by to mali nabudúce zobrať na zreteľ.

Najnovšie články

Monika Jankovská zatiaľ uniká spravodlivosti aj vďaka médiám

05.10.2019  I  13:05

Domáce komentáre

Taktická logika v prípade Moniky Jankovskej je pomerne prostá. Menej medializácie, rovná sa väčšia nádej na úspech. Oveľa zložitejšie je preskúmať a pochopiť, prečo táto banalita novinárom, ale aj príslušným orgánom uniká.

Čo majú spoločné Pride a Pochod za život? Neúctu

25.09.2019  I  14:25

Domáce komentáre

Dnes nebudeme diskutovať o tom, či sme za alebo proti potratom. Ani o tom, či sme za alebo proti sobášom lesieb a homosexuálov. Bude reč o tom, ako slovenská spoločnosť diskutuje. Hneď na úvod si povedzme, že katastrofálne. No to nie je najhoršie. Pretože najhoršie je to, že kalamitný stav verejnej diskusie sa dramaticky zhoršuje.

Amazon predáva nielen plienky, ale aj priestor na dátových úložiskách

21.09.2019  I  09:20

Zahraničné komentáre

Na stránke Ďateľ.sk sa najčastejšie venujeme domácim udalostiam, geopolitike a vzťahom medzi osobnými vášňami a neosobnými silami, určujúcimi hranice medzi tým čo by sme chceli a čo musíme robiť. Nadišiel čas, aby sme čitateľom ponúkli novú službu. Rozhodli sme sa, že z času na čas prinesieme pohľad do sveta biznisu. Poniektorých z vás to môže inšpirovať k zhodnoteniu finančných úspor vo forme akciových investícií. V tejto službe síce nenájdete zaručený návod na zbohatnutie, no urobíme všetko pre to, aby ste v nej dostali hodnotné informácie o trendoch na svetových trhoch.