Slovenské médiá dlhodobo vydávajú propagandu za žurnalistiku. Postihnutý touto nákazou je aj denník SME a imúnny neostal ani jeho prominentný komentátor Peter Schutz.

Aktivizmus, aktivizmus, aktivizmus

Prednedávnom sme sa zamýšľali nad tým, že šéfredaktor Aktualít Peter Bárdy sa správa k slovám a myšlienkam ako vidly k hnoju a ešte menej času uplynulo od chvíle, keď sme publikovali textovú analýzu, dokumentujúcu jeho trpasličí intelekt a obstojné nadanie manipulovať. Dnes prišiel na rad iný predstaviteľ slovenskej novinárskej obce. Komentátor denníka SME Peter Schutz a jeho článok s názvom „Tlačovka Harabina a Kotlebu? Primáti sa rozišli“.

Text sa začína takzvaným perexom:

„Na prepadnuté hlasy Harabina sa nespoliehajme.“

Pán Schutz neobjasňuje, kto by sa nemal spoliehať na to, že hlasy odovzdané strane Vlasť, ktorej volebným lídrom je Štefan Harabin, prepadnú. Tiež nie je z tohto úvodu jasné, prečo autor zvolil varovný tón, no je vysoko pravdepodobné, že je to symptóm novinárskeho aktivizmu, a ten z Bratislavy dávno dorazil aj do Košíc, kde prominentný komentátor denníka SME žije a tvorí. Text ďalej pokračuje:

„Z informácie, že Harabinova Vlasť pôjde do volieb samostatne, a nie v koalícii s Kotlebom, neodľahlo až tak, ako by sa na prvé počutie mohlo zdať. Zrejme je to tak o čosi lepšie, ale ‚nic moc‘.

Jednak preto, že Harabin iste neokradne ĽSNS o toľko voličov, aby ohrozil jej existenciu v budúcom parlamente – či už sa doň sám dostane, alebo nie. Čo sa, všakáno, nedá na opačnej strane povedať o SaS či dokonca už ani KDH.“

Každý má právo prejavovať politické postoje. Aj denník SME, aj jeho komentátor Peter Schutz. Na druhej strane aj čitatelia majú právo nielen na neskreslené informácie, akých je v týchto novinách menej než šafranu, ale aj na kompetentné, propagandou a ideológiou nepoznačené komentáre a analýzy. Z tohto pohľadu nie je citovaný text komentárom, analýzou už vôbec nie, ale obyčajnou ideologickou agitkou. Úlohou komentátora totiž nie je vkladať sa do politického diania a ešte aj vyjadrovať obavy či potešenie z toho, že sa niečo (ne)stalo, ale ponúkať zasvätenú a kompetentnú interpretáciu udalostí. Peter Schutz na túto úlohu komentátora úplne rezignoval a dokumentujú to aj ďalšie riadky jeho materiálu:

Mediálny suterén

„Takže nedohoda medzi dvoma primátmi – v zmysle šimpanzov – slovenskej antipolitiky nesie významne nižšie riziko než v demokratickej opozícii, kde na hrane či tesne nad ňou levituje nie jedna, ale tri partaje.

Riziko je nižšie u „primátov“ ešte i vtedy, keby samostatnou jazdou Harabina padli pod stôl hlasy, ktoré zostanú u neho a nedajú prednosť istote s Kotlebom.“

Primáty a šimpanzy, to naozaj? Existuje nespočetné množstvo spôsobov, ako inteligentne a bez osobných urážok klasifikovať a kvalifikovať konkrétne činy a výroky tak Mariana Kotelabu, ako aj Štefana Harabina. Obaja nie sú nepopísané listy papiera, vo verejnom živote sú dostatočne dlho na to, aby autor našiel vecné argumenty, podporujúce jeho kritický názor na oboch politikov. Avšak prirovnávať ľudí k zvieratám na stránkach novín, ktoré o sebe navyše samoľúbo propagujú, že uplatňujú kritické myslenie, je hlboko pod úrovňou aj najzatuchnutejšieho suterénu slovenského novinárskeho sveta.

Problémy s jasným uvažovaním

Peter Schutz ďalej píše:

„Navyše ešte, tí dvaja zrejme neprišli ani o akýsi synergický efekt. Autorská špekulácia sa totiž domnieva, že z množiny ‚nezúčastnených‘ či ešte nerozhodnutých voličov je priechodnosť na extrémny breh omnoho (aj psychologicky) obmedzenejšia než na opačnú stranu.

Isteže, ak Vlasť zostane 29. februára pod piatimi percentami, tak do zápasu o ‚charakter a budúcu podobu Slovenska‘ (Harabin) sa bude cenou zlata rátať každý hlas odňatý Kotlebovi. Avšak, že by voličom z končín, kde niet už ani líšok, aby dávali dobrú noc, tento finálny dôsledok unikal nejako štatisticky významným spôsobom, s tým sa určite nedá počítať.“

Ponechajme teraz bokom aktivistický slovník, nehodný skutočného komentátora a zamyslime sa nad slovným spojeným „autorská špekulácia sa domnieva“. Ako sa môže domnievať špekulácia? Môže sa domnievať len autor a vyslovovať špekulácie. Má na to legitímne právo, obzvlášť, ak otvorene prizná, že v určitej pasáži textu len špekuluje. Avšak pokus autora ukryť sa za špekuláciu, čo vlastne špekuluje namiesto neho, je poriadny logický i ontologický kotrmelec a naznačuje, že Peter Schutz má problém s jasným uvažovaním, a teda nemusí byť spôsobilý písať lucídne a obhájiteľné politické komentáre.

Čo je demokratická opozícia?

Článok pokračuje:

„Než začneme krútiť nosom nad tým, že Kotlebovi prekážala na Harabinovi možnosť spolupráce so Smerom, ktorú nechcel vylúčiť, treba si uvedomiť, že klamanie telom je denným chlebom zvlášť politikov stojacich úplne za krajnicou. Na tom, že ak sa pri zostavovaní vlády dostane k slovu Smer, do najvyššej hry sa dostane aj Kotleba, nič nemení politická formácia, v akej sa na voľbách zúčastní.“

Použijúc slovník Petra Schutza klamanie telom – teda rôzne formy zahmlievania reality – je súčasťou politického remesla a ak z uplatňovania tejto taktiky obviňuje len istú časť spektra, robí presne to isté, čo vyčíta tým, čo „stoja úplne za krajnicou“. Problém však spočíva v tom, že kým v prípade Mariana Kotlebu existuje mnoho dôvodov myslieť si, že jeho strana a okolie sa pohybujú na vzdialenom okraji politického spektra, Štefan Harabin tam ani zďaleka nie je. A platí to, aj keď berieme do úvahy všetky problematické vlastnosti sudcu a politika v jednom. Peter Schutz jednoducho zužuje komplexnú politickú realitu do simplexných skratiek, a to si komentátor nemôže dovoliť.

„To, čo sa v reáli medzi Kotlebom a Harabinom stalo, bola obojstranná ‚účelovka‘, alebo – ak chcete – marketingová figúra. Čiže snaha zahnať tieň čierneho Petra (rozbíjačov tohto voličského spektra) čo najďalej od seba.“

Pánboh zaplať za dve vety, s ktorými sa dá súhlasiť! Je to nielen jasne a presne vystihnutá udalosť, ale aj náznak analýzy, čo nie je pri intelektuálnej núdzi a kvalitatívnom úpadku denníka SME žiadna maličkosť a treba ju oceniť. Žiaľ, na záver sa Peter Schutz vrátil k pôvodnému tónu:

„Zásadné je, že na prepadnuté hlasy extrému, či už totálneho, alebo typu Smer a SNS, sa spoliehať nedá ani v minimalistickom zmysle ‚chytania sa slamky‘. Minimalizovať riziká ‚odpadu‘ medzi vlastnými voličmi je jedna z najväčších výziev demokratickej opozície ešte aj v situácii, keď jej už vybuchli projekty spolupráce užšej než ‚pakt o neútočení‘.

Viaceré prejavy ĽSNS a najmä niektorých jej predstaviteľov by sa dali považovať za extrém. Politické postoje Štefana Harabina môžu byť kontroverzné, ale od extrému majú poriadne ďaleko. Neortodoxný prístup ešte neznamená, že niekomu možno nasadiť psiu hlavu. A to ani vtedy, keď bol ministrom spravodlivosti v prvej vláde Roberta Fica. Smer a SNS majú takisto na rováši kadečo a na podporu tohto tvrdenia možno nájsť množstvo vecných argumentov. Obe strany by si zaslúžili prinajmenšom na určitý čas dištanc od vládnej moci, avšak označiť ich za súčasť extrému jednoducho odporuje politickej realite. Naozaj si Peter Schutz myslí, že každý, kto sa nezaklína liberálnymi sloganmi, je extrémista?

Avšak vrcholom jeho manipulácie je použitie zavádzajúceho pojmu „demokratická opozícia“. Samozrejme, nie je jediným novinárom šibrinkujúcim týmto pojmom. Ide o umelý výtvor novinárskeho aktivizmu a jeho dôsledkom je rozmazávanie obrazu reality. Žiadna opozičná strana, nie ani ĽSNS, nemá v programe odstránenie demokratického právneho štátu. Isteže, existujú mnohé pohľady na to, ako by sa mal demokratický právny štát materializovať a názory Vlasti a Progresívneho Slovenska, napríklad, sa budú do veľkej miery odlišovať. Neznamená to však, že Peter Schutz a ďalší slovenskí aktivisti v prestrojení novinárov majú právo nálepkovať politikov prívlastkom „(ne)demokratický“ podľa ľubovôle. Iba ak by konečne priznali farbu a pripustili, že nie sú žurnalisti, ale propagandisti.