clanok

Lukašenkova dilema

16.08.2020  I  13:34

Zahraničné komentáre

Bielorusko sa môže ľahko premeniť na ťažko sužovanú Ukrajinu. Tomu sa Alexander Lukašenko usiluje vyhnúť, no tak Rusko, ako aj západ reprezentujú sily, nad konaním ktorých nemá žiadnu kontrolu.

Ak by sa dala situácia v Bielorusku zhrnúť do konštatovania, že povolebné nepokoje a predvolebné manipulácie vrátane podozrivého zatýkania sú príbehom boja dobrého ľudu proti zlému diktátorovi, bolo by to všetko veľmi jednoduché. Možno optikou médií je takáto povrchná interpretácia obhájiteľná, no neobstojí v konfrontácii s realitou.

Epicentrum vojen

Epicentrom všetkých vojen západných a severných mocností s Ruskom v 18., 19. a 20. storočí bolo územie dnešného Bieloruska. A práve toto územie bolo z pohľadu Moskvy ústredným bodom európskej časti studenej vojny. Suwalský koridor na severovýchodnej hranici Poľska s Litvou otvára cestu k približne 110 kilometrov širokej štrbine medzi ruským Kaliningradom na brehu Baltského mora a Bieloruskom, rovinatou krajinou bez prirodzených geografických prekážok v podobe vysokých pohorí alebo ťažko prekonateľných riek. Intervenčná armáda, postupujúca zo západu na východ cez Bielorusko, sa pomerne ľahko dostane k takzvanej smolenskej bráne, ktorá jej otvára cestu priamo do politického a kultúrneho srdca Ruska.

Historické skúsenosti Rusov so Švédmi a Poliakmi, Francúzmi a Nemcami viedli Stalina po druhej svetovej vojne k bezohľadnému dosiahnutiu jediného cieľa: vybudovaniu dostatočne širokej strategickej hĺbky, chrániacej zraniteľné severozápadné krídlo Ruska. To bolo hlavnou príčinou, nie ideologická evanjelizácia komunizmom, vytvorenia systému satelitných štátov medzi Baltickým a Čiernym morom s najzápadnejším výbežkom až vo východnom Berlíne.

Fyzické prežitie

Bielorusko je z tohto pohľadu gravitačným bodom aj súčasného súperenia západu s Ruskom a naopak. Alexander Lukašenko si je veľmi dobre vedomý – a nasvedčuje tomu aj jeho obojaká zahraničná politika – geopolitických síl a z nich vyplývajúcich rizík, medzi ktorými musí opatrne našľapovať a balansovať jeho krajina. V hre sú totiž nielen štátna suverenita a národná zvrchovanosť Bielorusov, ale aj fyzické prežitie nemalého počtu z nich.

Môže sa nám to páčiť aj nemusí, ale s ohľadom na historické skúsenosti je imperatívom severozápadnej stratégie Ruska udržať v Minsku pri moci ak nie priateľsky naklonenú, tak aspoň neutrálne založenú vládu. Ak by v Bielorusku došlo radikálnej politickej zmene a s ňou sa odohral aj dramatický posun v zahraničnej politike krajiny, skôr či neskôr by sa krajina ponorila do vnútorného konfliktu podporovaného zvonka tak Ruskom na jednej strane, ako aj Spojenými štátmi a ich európskymi spojencami na strane druhej. Presne tak, ako sme toho svedkami na Ukrajine. Rozdiel by bol s vysokou pravdepodobnosťou v intenzite a rozsahu konfliktu. V extrémnom prípade by sa Moskva mohla odhodlať k priamej vojenskej intervencii, čo by viedlo k ďalekosiahlym následkom.

Prezident povrazolezec

Alexander Lukašenko, vedomý si týchto rizík, sa jednak usiluje rozvíjať čo najintenzívnejšie hospodárske a obchodné vzťahy s Európskou úniou, a jednak symbolicky aj konkrétnymi krokmi ubezpečuje Rusko, že ostáva jeho strategickým partnerom. A to je aj jeden z dôvodov, prečo bieloruský prezident ostro a dlhodobo kritizuje prítomnosť vojenských jednotiek viacerých členských štátov NATO v oblasti suwalského koridoru.

Niet pochýb o tom, že aktuálny politický nepokoj má svoj zdroj v povahe samotného prezidenta Lukašenka. No takisto neexistuje dôvod domnievať sa, že spochybňovanie výsledkov volieb a pokus o dosiahnutie zmeny na ulici má viac alebo menej skrytú podporu západu. Bieloruský prezident práve kráča po veľmi úzkom lane nad hlbokou priepasťou. Jeho dilema je oveľa väčšia, ako si mnohí myslia a ako si naivní komentátori dokážu predstaviť. Bielorusko sa môže pomerne ľahko zmeniť na Ukrajinu a tomu sa Alexander Lukašenko usiluje za každú cenu vyhnúť. Aj keby sa mal do histórie zapísať ako posledný európsky diktátor. Jeho najväčší problém však spočíva v tom, že Rusko aj západ reprezentujú oveľa väčšie sily a nad nimi nemá kontrolu. Surovo povedané Bielorusko sa môže stať dejiskom nepekného konfliktu bez ohľadu na to, že sa tomu usiluje zo všetkých síl zabrániť.


Najnovšie články

Bude Vladimír Pčolinský obvinený z korupcie a vyzvedačstva?

03.12.2020  I  19:50

Domáce komentáre

Nie je škandálom len to, že v rámci policajnej akcie Judáš zadržali a obvinili prvého námestníka riaditeľa SIS Borisa Beňu. Škandálna je predovšetkým okolnosť, že vládne strany ani médiá v tejto súvislosti nehovoria o osobnej zodpovednosti šéfa tajnej služby Vladimíra Pčolinského. Ohlušujúce mlčanie novinárov má príčinu v priam intímnom vzťahu poniektorých škrabákov s Petrom Koščom, komplicom súčasného direktora SIS.

Zatýkanie v priamom prenose má v obľube Kim Čong-un. A Slovensko

02.12.2020  I  11:05

Domáce komentáre

Bez znalosti vyšetrovacieho spisu nemá nikto právo na názor na priebeh trestného konania. Máme však nielen právo, ale aj povinnosť ozvať sa, keď sa trestné právo stáva nástrojom politiky, propagandy a nekalého konkurenčného boja.

Vox populi verzus res publica

30.11.2020  I  15:55

Domáce komentáre

Igor Matovič nie je problémom slovenskej spoločnosti. Realita je oveľa zložitejšia. Premiér je iba produktom hlbokého konfliktu, čo ešte nejaký čas bude zmietať touto krajinou.