clanok

Marek Vagovič verzus Ľuboš Blaha: Keď narazí jakobín na marxistu

13.12.2019  I  15:35

Domáce komentáre

Redaktor Aktualít Marek Vagovič v týchto dňoch uverejnil komentár s názvom „Komunizmus a fašizmus sú rovnaké zlo, súdruh konšpirátor“. Vzhľadom na to, že v článku sa v kryštalickej podobe zračia všetky neduhy dnešného žurnalizmu, ponúkame čitateľom obsiahlejšiu textovú analýzu.

Marek a nestrannosť

Takzvaný perex je úvodným zhrnutím obsahu článku. Marek Vagovič v ňom napísal:

Lucia Nicholsonová z SaS pripravuje trestné oznámenie na najukričanejšieho smeráckeho trolla Ľuboša Blahu. Dôvodom je propagácia komunizmu ako zločineckej ideológie. Už bolo načase.

Prvé dve vety, nebyť emocionálne zafarbených prívlastkov na adresu poslanca Ľuboša Blahu, by sa dali považovať za vecný oznam. Problematická je tretia veta. Marek Vagovič má nespochybniteľné právo stotožniť sa s aktivitami političky Lucie Nicholsonovej, no potom nemôže očakávať, že jeho písomnú produkciu bude verejnosť považovať za nestrannú žurnalistiku. Z autorových postojov je zrejmé, že o svojej nestrannosti je nielen hlboko presvedčený, ale aj očakáva, že ľudia tomu uveria. Nepochybne sa takí naozaj nájdu, ale to neznamená, že veria oprávnene.

Čo Marek nezvážil

Text pokračuje:

Strana Roberta Fica sa od svojho vzniku hrdo hlásila k tradícii SNP. V jej radoch sú však aj politici, ktorí obdivujú prezidenta slovenského štátu Jozefa Tisa.

Samotný predseda Smeru tvrdí, že je kovaný ľavičiar/sociálny demokrat. To mu však nebráni verejne obhajovať extrémistické názory kotlebovca Milana Mazureka.

V citovanej pasáži sa chvályhodne objavujú náznaky vecného popisovania reality. Je pravda, že Smer sa dlhodobo hlási k SNP, no rovnako sú medzi jeho predstaviteľmi ľudia s národne-konzervatívnym náhľadom na kultúrne otázky. Ťažko povedať, či sú medzi nimi naozaj aj obdivovatelia Jozefa Tisa, ale je to pravdepodobné, pretože na tohto slovenského politika majú jednotný názor len v máloktorej komunite či politickej strane.

Ibaže o tieto úvahy Marekovi Vagovičovi zjavne nešlo, jeho pointa totiž spočíva v odvážnom tvrdení, že Robertovi Ficovi ani hlásenie sa k SNP „nebráni verejne obhajovať extrémistické názory“ Milana Mazureka. A to je znova prinajmenšom problematické tvrdenie. Robert Fico totiž neobhajoval žiadne extrémistické postoje, ale pozastavil sa nad tým, že poslanec parlamentu bol odsúdený za vyslovenie názoru. Ide totiž o to, že v demokratickej spoločnosti majú ľudia právo aj na hlúpe, primitívne a nesprávne názory. A súdiť ich za to je prinajmenšom na pováženie. Túto alternatívu pán Vagovič očividne nezvážil.

Marekov vzťah k realite

Vráťme sa naspäť k autorovmu dielu:

Zdanlivo schizofrenický postoj má jednoduché vysvetlenie. Fico je vždy tým, čo práve potrebuje – a čo môže jeho strane priniesť hlasy. Dôchodcov aj fašistov.

Na ideológiu to hrá len naoko. Po vražde Jána a Martiny už nikto nepochybuje, že v skutočnosti je len správcom akciovky, ktorá sa spriahla s oligarchiou aj mafiou.

V snahe politicky prežiť bude v predvolebnej kampani hlásať čokoľvek, aby sa zachránil. A nadbiehať masám zľava aj sprava, lebo mu už nič iné nezostáva.

S pribúdajúcim textom sa Marek Vagovič dostáva do varu, uvoľňuje sa nielen jeho slovník, ale aj vzťah napísaného s realitou. Presnejšie, vytráca sa schopnosť hodnotiť politickú realitu komplexne a vidieť širší obraz skutočnosti. Nielen Robert Fico, ale každý priemerne talentovaný politik sa prihovára rôznym publikám, ak chceme cieľovým skupinám, iným jazykom. Ponechajme teraz bokom, že slovo fašista autor nadužíva rovnako, ako to robí väčšina novinárov. Ako však môže komentátor, ktorý sa tým živí, zazlievať akémukoľvek politikovi, že si osvojil elementárne poučky svojho remesla?

Úplným odbočením od reality je veta o vzťahu vraždy novinára a stratou pochybností o skutočnej povahe politického subjektu Smer-SD. Veľmi ťažko sa hľadá logický algoritmus, akým sa pán Vagovič dopracoval k tejto skratke. Možno taký existuje, ale pred čitateľom ostáva starostlivo utajený. O tom, že strana Roberta Fica vznikla ako akciová spoločnosť, sa vedelo už pred dvadsiatimi rokmi a aj sa o tom zoširoka písalo. Táto okolnosť však nemá žiadnu príčinnú a ani odvodenú súvislosť s vraždou novinára.

Ani zmienka o spriahnutí sa s mafiou neobstojí. Voči Smeru je oprávnených množstvo kritických výhrad, ale aby bolo možné niekoho obviniť z vedomej spolupráce s mafiou, musel by autor predložiť oveľa silnejší dôkaz, ako je večne omieľaný milostný pomer Márie Troškovej s Antoninom Vadalom. Tým nie je povedané, že pani Trošková mala pracovať na Úrade vlády SR. Práve naopak. Ibaže slová ako mafia a fašista majú jasne vymedzený význam a nemožno nimi svojvoľne šibrinkovať, aj keď niekým lomcujú emócie. Novinár na pocity právo určite má, ale nie vo svojich textoch.

Marek o užitočných idiotoch

Nasleduje ďalšia pozoruhodná pasáž:

Smeru totiž prirodzenou cestou ubúdajú starší voliči ako kedysi Mečiarovi. Potrebuje ich preto nahradiť a medzi mladými je teraz v kurze Kotleba.

S Blahom je to podobné ako s Ficom. Aj on sa tvári ako rodený ľavičiar, o pozornosť publika sa však dlhodobo uchádza aj úplne protichodnými postojmi.

Z jeho ukričaných výrokov a gest navyše trčí póza – a snaha provokovať za každú cenu. O ideológiu ide až na poslednom mieste, očividná je najmä ambícia zaujať.

S tým rozdielom, že Blaha by bol bez Smeru nula celých nula. Zrejme by žil z našich daní ako podpriemerný akademik, ktorého názory by nikto nebral vážne.

Aj Fico platí v politike falošnými mincami, pričom jeho výtlak je neporovnateľne väčší ako v prípade užitočného idiota a smeráckeho trolla Blahu.

Kedysi bolo obľúbeným klišé, že Vladimírovi Mečiarovi vymierali voliči. Dajme tomu, že na tom bonmote bolo čosi pravdy. Ak naozaj postupne vymreli a do ich veku sa dostali tí, čo Mečiara v minulosti nevolili, znamená to podľa logiky pána Vagoviča, že sa z nich automaticky stali voliči Róberta Fica a teraz začínajú vymierať aj oni? Áno, je to nezmysel, ale presne to vyplýva z prvej vety citovanej pasáže.

Rovnako je hrubým zjednodušením tvrdenie, že medzi mladými voličmi je aktuálne populárny Marian Kotleba. Je síce pravda, že podľa jedného prieskumu by volilo takmer 19 percent ľudí do 30 rokov práve ĽSNS, ale stále je to len necelá jedna pätina. Nehovoriac o tom, že Marian Kotleba reprezentuje oveľa komplexnejší fenomén, ktorý sa nedá odbaviť skrytým poukazom na predpokladanú pochabosť voličov medzi 18. a 29. rokom života.

Ľubošovi Blahovi venuje autor celý zvyšok článku. Pri tejto príležitosti si dovoľujeme upriamiť čitateľovu pozornosť na dve veci. Všimnite si, s akým dešpektom a akými dehonestujúcimi prívlastkami komentátor častuje objekt svojej kritiky. Toto je akože slušná žurnalistika? Možno si to autor a poniektorí čitatelia myslia. Druhou pozoruhodnosťou je spôsob, akým Marek Vagovič používa slovné spojenie užitočný idiot. Aj táto rečnícka figúra má jasnú sémantiku a nie je ju možné používať zakaždým, keď chce niekto inému vynadať do idiotov. A už vôbec nie, keď o sebe hlása, že je seriózny žurnalista.

Len pre úplnosť si dovoľujeme ponúknuť definíciu preberaného pojmu: V politickom žargóne je slovné spojenie užitočný idiot používané ako hanlivé označenie osôb propagujúcich určité názory bez toho, aby si boli vedomé cieľov, aké sa za nimi ukrývajú, a na túto činnosť sú cynicky zneužívané politickými vodcami.

Pánovi Blahovi sa dá naozaj vyčítať všeličo, len nie to, že by nevedel, čo robí. Na Facebooku robí presne to, čo od neho očakáva jeho publikum/cieľová skupina a v tom spočíva čaro poslancovho (obmedzeného) úspechu.

Marek a zmysel pre humor

Článok Mareka Vagoviča pokračuje slovnou kanonádou, ďaleko prekračujúcou aj najuvoľnenejší žurnalistický žáner:

Napriek tomu sa treba na chvíľu pristaviť aj pri agende, ktorou zamoruje verejný priestor poslanec, ktorého meno sa v príčetných kruhoch obvykle nevyslovuje.

Nejde ani tak o jeho konšpirácie, sorosoviny či latentný antisemitizmus, ktorým sa chce zapáčiť antisystému. Fašisti ho aj tak voliť nebudú, tí majú svojho vodcu.

Blaha si navyše dáva pozor, aby neprekročil hranicu tak prvoplánovo ako Mazurek. Jeho „myšlienky“ sú o čosi sofistikovanejšie, aby neskončil ako naivný kotlebovec.

K tomu len toľko, že Ľuboš Blaha sa naozaj oháňa Georgeom Sorosom ako kyjakom, čím sa neraz zosmiešňuje, no Marek Vagovič neponúka ani jeden príklad ako dôkaz poslancovho latentného antisemitizmu. A to je zákerný slovný faul, pretože nepodložené obvinenie z antisemitizmu môže mať pre dotknutú osobu ďalekosiahle následky.

Ak si autor dovolil v súvislosti s pánom Blahom dať slovo myšlienky do úvodzoviek, mal by najprv pozametať predovšetkým pred vlastným prahom. A nielen to. Na rozdiel od mnohých textov Mareka Vagoviča, písomnej produkcii poslanca Blahu sa nedá uprieť určitý šarm a vtip. Nehovoriac o tom, že jeho pointy, pokiaľ ide o novinárov a ich manipulácie, sú neraz presné a sedia ako šerblík na ritke bábätka.

Marek ako ideologický policajt

Poďme ďalej:

Blaha je však menej ostražitý, keď propaguje komunizmus ako zločineckú ideológiu – a zľahčuje jeho obete. Hoci to robí už roky, doteraz nad tým každý mávol rukou.

Trestné oznámenie, ktoré chce naňho podať Lucia Nicholsonová z SaS, môže byť preto užitočným príspevkom do diskusie, čo je ešte prípustné a čo už nie.

Väčšina spoločnosti je totiž citlivá na prejavy pravicového extrémizmu, pričom už existuje aj precedens pri jeho potláčaní (odsúdenie Mazureka, stíhanie Fica).

No pokiaľ ide o obhajobu ľavicového extrémizmu, ten je z nepochopiteľných príčin dlhodobo tolerovaný, hoci aj na jeho šíriteľov už máme zákon.

Môžeme iba súhlasiť s názorom, že referovanie Ľuboša Blahu o Husákovej ére vlády komunistickej strany v Československu je v lepšom prípade spomienkový optimizmus. Pán poslanec sa tým strápňuje a zhadzuje, to je ťažko odškriepiteľný fakt. Rovnako sa zosmiešňuje Marek Vagovič, keď obviňuje poslanca z propagácie komunizmu ako zločineckej ideológie, pretože na poli myšlienok je veľmi ťažké, chúlostivé a občas aj nebezpečné robiť policajta. A ak sa o to niekto pokúša systematicky, ako to robia Marek Vagovič a jeho viacerí kolegovia z branže, buď je smiešne naivný, alebo vážne nebezpečný.

Zločinecké môžu byť len skutky a dopúšťajú sa ich jednotlivci alebo skupiny páchateľov. Poprípade režimy, zakladajúce svoju existenciu na zločinnom vykonávaní štátnej moci. Leninov teror a Stalinova krutovláda boli zločinecké. Maov režim a Polpotova tyrania detto. Slovinský filozof Slavoj Žižek je nepochybne demokrat, no zároveň o sebe vyhlasuje, že je „pravý“ komunista. Preto je nebodaj zločinec? Nemá Ľuboš Blaha právo byť komunistom a verejne sa k tomu hlásiť? Zamieňať si komunistické presvedčenie s režimami niektorých komunistov je nielen neprípustná intelektuálna skratka, ale aj cesta do pekla.

Romantické predstavy Ľuboša Blahu o el comandante Che Guevarovi či Fidelovi Castrovi sú naozaj úsmevným revolucionárskym vintage, ale z jeho úst ani pera nikdy nevyšla obhajoba genocídy, potláčania občianskych a ľudských práv a výzvy k ich uskutočňovaniu už vôbec nie. Kam sme sa to dostali, keď akože liberálne médiá volajú po náhubkoch pre ľudí s iným názorom? Alebo ešte radikálnejšia otázka znie, dá sa proti boľševizmu bojovať boľševickými metódami? Zjavne áno! A je to v poriadku? Zjavne nie!

Marek revolucionár

A ideme do finále:

Komunizmus je totiž bez najmenšieho zaváhania rovnaké zlo ako fašizmus. Ak to súdruh Blaha nechápe, mali by mu to konečne vysvetliť policajní vyšetrovatelia.

Pán poslanec sa bude zrejme brániť slobodou prejavu podobne ako Mazurek či Fico. Aj by sme ich poľutovali, keby ju nezneužívali na vlastné politické ciele.

Zlu v akejkoľvek podobe sa však treba postaviť včas a čelom, kým nie je neskoro. Inak nám tu potichu vyrastie generácia, pre ktorú sú obidva izmy rovnako cool.

Otázka je, či ako spoločnosť nechytáme mačku za chvost. S komunistami sme sa totiž mohli vysporiadať už v roku 1989 – ako s fašistami po druhej svetovej vojne.

Napríklad zákazom vykonávať verejné funkcie. No keďže sme boli až príliš nežní, dnes sa tu trápime s dedičmi zločineckých ideológií typu Blaha. Viva la revolucion.

O neschopnosti Petra Bárdyho, šéfredaktora pána Vagoviča, rozlišovať medzi fašizmom, národným socializmom, socializmom a komunizmom sme už písali. Autorovi rozoberaného textu by tiež nezaškodilo, keby si urobil jasno, aký je rozdiel medzi ideológiou a režimom na nej založenom. V náboženstve platí, že človek hreší aj myšlienkami, no v občianskej spoločnosti a civilizovanom právnom štáte nesie zodpovednosť len za svoje skutky.

Marek Vagovič vytvára dnes tak populárny verejný tlak na to, aby polícia postihovala poslanca Ľuboša Blahu za komunistické aberácie. Mimochodom, nehraničí takéto konanie (autor sa ho dopúšťa pravidelne) s nezákonným zasahovaním do práv iných ľudí? Prečo by mali ľudia znášať novinármi podnecované výzvy na trestný postih za názory a presvedčenie?

Marek Vagovič vyjadruje obavu o práve dozrievajúcu generáciu, pretože štát nezatvára ľudí s určitým politickým presvedčením. Nevedno, či si to uvedomuje, ale ak je časť mladých ľudí odchovaná na čítaní jeho textov, nepochybne sa to negatívne odrazí na ich schopnosti mať úctu k iným názorom a tolerovať ich nositeľov. Nie každý, kto je presvedčením napríklad komunista, súhlasí s gulagmi alebo Polpotovou genocídou. Rovnako nie je každý liberál takým fanatickým jakobínom ako Marek Vagovič. Sila demokracie a civilizovanej republiky sa nemeria oddanosťou „správnej“ ideológii, ale schopnosťou jednotlivých aktérov civilizovane riešiť názorové, triedne, záujmové a kultúrne strety. Výzvy na zatváranie oponentov sú, naopak, prejavom nedostatku civilizovanosti a neschopnosti riešiť strety inak ako prehlbovaním konfliktov.

Plakať 30 rokov po revolúcii, že nebola dostatočne revolučná, je naozaj trockistické. Taký je príspevok Mareka Vagoviča k aktuálnej kultúrnej vojne, ktorá zúri na predvolebnom Slovensku, a Lev Davidovič Trockij Bronštejn alias Trockij, je spoločnosť, v akej sa síce nepochybne nechcel, ale pričinením vlastného radikalizmu nevyhnutne ocitol.

Najnovšie články

COVID-19 je nielen medicínsky, ale aj komplexný morálny problém

30.03.2020  I  14:10

Domáce komentáre

Zem obýva okolo 7,5 miliardy ľudí. Svetová zdravotnícka organizácia evidovala k 29. marcu 2020 celkovo 634 835 laboratórne potvrdených prípadov nákazy novým vírusom, z toho 63 159 so smrteľným koncom. Kým bude lekárska veda schopná poskytnúť odpovede na otázky o ochorení COVID-19, ľudstvo musí naďalej existovať a prijímať mnohé komplexné rozhodnutia.

Igor Matovič zostavil azda najkurióznejšiu vládu od roku 1918

21.03.2020  I  11:15

Domáce komentáre

Žiadna vláda na svete nerobí to, čo si v straníckych centrálach vysnívali a počas volebnej kampane nasľubovali jej členovia. Každá vláda robí predovšetkým to, čo musí, pretože jej to diktuje realita. Výnimkou nebude ani kabinet Igora Matoviča. A ak sa o výnimočnosť tohto druhu pokúsi, nevydrží dlho a rozpadne sa.

Planéta v čase COVID-19

12.03.2020  I  16:10

Domáce komentáre

V súvislosti s prepuknutím COVID-19 médiá a vlády azda najčastejšie opakujú: nepodliehajte panike. Lenže aj tí, čo nabádajú k rozumnému uvažovaniu a konaniu často šíria paniku. Už len preto, lebo vírusu venujú väčšiu pozornosť ako iným, rovnako závažným globálnym udalostiam.