Ochrankár by mal byť nielen dobrý strelec, šikovný bojovník a predvídavý taktik, ale aj diskrétny profesionál. Aspoň taký je ideál. Realita je trochu iná. A rozhodne je oveľa komplikovanejšia, ako to verejnosti líčia tendenčné médiá.

Časť ústavných činiteľov dáva najavo, že s Úradom na ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií niečo nie je v poriadku. Minister spravodlivosti, nový predseda Ústavného súdu SR a novozvolená prezidentka odmietli služby toho istého ochrankára a vyžiadali si nového. V podtexte naznačujú, že dotyčný pán by mohol o nich zbierať informácie a poskytovať ich krídlu strany Smer, reprezentovanému exministrom vnútra Robertom Kaliňákom.

Popritom v médiách dostávajú priestor anonymné vyjadrenia nespokojných príslušníkov ochranky, sťažujúcich sa na šikanovanie, ponižovanie a znevýhodňovanie zo strany troch popredných funkcionárov úradu. V podobných prípadoch je veľmi ťažké odlíšiť vnútorné banálne žabomyšie vojny ochrankárov od skutočných štrukturálnych a systémových problémov, pretože médiá popisujú udalosti tendenčne. A to je presne opak toho, čo by v takýchto prípadoch mali robiť.

Keď chýba rezervovanosť

Napriek nasadenému mediálnemu tónu by sme šarvátky medzi pracovníkmi ochranky nemali vnímať jednostranne. Samozrejme, je vysoko pravdepodobné, že medzi nadriadenými a podriadenými prichádza ku konfliktom a nemožno vylúčiť ani zneužívanie riadiacich funkcií na prízemné vybavovanie si osobných účtov. Tiež nie je od veci predpokladať, že niektoré kruhy súčasnej vládnej koalície môžu politicky zneužívať prístup k tajomstvám Úradu na ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií. Bolo by prekvapením, keby to tak nebolo.

Neznamená to však, že rovnaké úmysly nemá aj druhá strana. A tiež nemožno veriť každému, kto sa sťažuje na aktuálne pomery v úrade, že (všetky) jeho ponosy sú legitímne, pretože o riadiace pozície sa dá bojovať rôznymi metódami a formami. Napríklad aj vhodnou medializáciou a priklonením sa na stranu aktuálnej opozície, z ktorej sa v budúcnosti môže stať vládna politická sila.

Preto je pri hodnotení diania v ochranke namieste opatrnosť a rezervovanosť v hodnotiacich úsudkoch. V médiách môžeme sledovať pravý opak aplikovaného triezveho úsudku. Vychádzajúc zo slovenských reálií to nie je ani nič nové, ani nič prekvapivé.

Aj ochrankári klebetia

Faktom je, že osobní ochrancovia majú mnoho informácií o pracovnom i osobnom živote mocných a vždy sa nájde niekto, kto má o tieto poznatky záujem. Ochranku nemajú len koaliční činitelia, ale aj predstavitelia opozície vo vyšších ústavných funkciách a ďalší predstavitelia štátu, ktorí sú raz viac, inokedy menej v dobrom vzťahu s vládnou mocou a v niektorých prípadoch je pravdou prvý opak.

Je to síce vládna moc, kto kontroluje vedenie štátnej ochranky, avšak z uvedeného prehľadu vyplýva, že s jej pracovníkmi prichádzajú do styku aj predstavitelia opozície alebo napríklad hlava štátu. Medzi chráneným ústavným činiteľom a osobným ochrancom sa môže vyvinúť priateľský, až dôverný vzťah. Príslušník ochranky pozná mnohých kolegov a tí zase chránia iných ústavných činiteľov. Z opačného politického tábora alebo z rovnakej koalície, ale z inej politickej strany. Kolegovia ochrankári medzi sebou nemusia, ale aj môžu klebetiť, rozprávať sa o zvykoch, stykoch, slabostiach a ďalších vlastnostiach chráneného ústavného činiteľa.

Z profesionálneho hľadiska je takéto klebetenie neprijateľné, ale aj ochrankári sú len ľudia, a preto treba predpokladať, že to jednoducho robia. Poniektorí z nich môžu pociťovať takú silnú osobnú lojalitu alebo politickú sympatiu voči ústavnému činiteľovi, ktorého chránia, že informácie získané od kolegov poskytujú svojmu šéfovi. A tak sa z chodbových rečí stáva spravodajská informácia. Opačný prípad je, pochopiteľne, tiež vysoko pravdepodobný: ochrankár donáša na chránenú osobu svojim nadriadeným alebo politikom z opačného tábora.

Problém nie je čiernobiely

Kto však môže povedať, že tento problém je zo zásady čiernobiely? Okolnosť, že nespokojní ochrankári dali echo o svojom kolegovi novozvolenej prezidentke, čakajúcej na inauguráciu, naznačuje, že veci sú oveľa komplikovanejšie a že aj opozícia, respektíve hlava štátu s nie práve priateľským postojom k vládnej moci môže mať v prostredí Úradu na ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií nielen sympatizantov, ale aj informátorov.

Aby nedošlo k mýlke, vzhľadom na neprehľadnosť situácie a utajenosť režimu práce štátnej ochranky je nemožné vylúčiť, že trojnásobne odmietnutý ochrankár bol zároveň aj špiónom najsilnejšej vládnej strany. Problém je však v tom, že špiónov s rôznou politickou orientáciou je v tomto úrade očividne viac a touto optikou je potrebné vnímať aj prebiehajúce roztržky.

Na záver sa žiada poznámka. O väčšine príslušníkov úradu musíme predpokladať, že sú verní profesionálnej a morálnej integrite ochrankára a svoju prácu vykonávajú bez ohľadu na osobné a politické sympatie. Avšak každá ľudská ustanovizeň je z povahy veci nedokonalá. Netvoria ju anjeli ani diabli, ale ľudia. A na to médiá často a s obľubou zabúdajú.