Dateľ.sk pripravil päťdielny seriál o tom, ako by mala vyzerať reforma Slovenskej informačnej služby. V prvej časti zdôvodňujeme, prečo je reforma potrebná a akým smerom by sa mala uberať na úseku vnútorného spravodajstva.

Slovenská informačná služba (SIS) si vyžaduje reformu. Existujú na to dva základné dôvody, aj keď pri hlbšej a širšej analýze by ich bolo možné uviesť oveľa viac.

Personálny rozvrat

Prvým dôvodom na reformu je okolnosť, že od roku 2003 až po súčasnosť boli nielen pozície riaditeľa služby, ale aj väčšina najdôležitejších riadiacich funkcií v najvyššom a strednom manažmente obsadzované ľuďmi bez náležitej spravodajskej alebo technickej odbornosti. Naopak, vstupenkou do vedenia SIS sa stala lojalita k politickým straníckym, obchodným, ba dokonca aj kriminálnym záujmom ľudí, čo z titulu svojej ústavnej funkcie alebo na základe zákulisného vplyvu na politiku rozhodovali o jednotlivých nomináciách. S touto praxou, ak chce mať Slovenská republika profesionálnu a efektívnu spravodajskú služby, je potrebné urobiť rázny koniec.

Súčasťou zmien musí byť nová legislatívna úprava, na základe ktorej nebude možné do funkcií pod riaditeľom – teda ani len námestníka, nie to šéfov sekcií, odborov a oddelení, vymenovať ľudí, čo neodslúžili v spravodajskej službe zákonom stanovený počet rokov. Výnimka sa nemôže vzťahovať ani na bývalých príslušníkov Policajného zboru. Jednak preto, lebo policajné a spravodajské prostredie sú dve rozdielne kultúry, a jednak preto, lebo práve pašovaním policajtov do služby si politici v SIS umiestňovali politicky a obchodne lojálne kádre.

Od integrácie k rozdeleniu

Druhým dôvodom je nezvratný historický fakt, že výhody integrovaného modelu spravodajskej služby sa definitívne vyčerpali. Kým sa dostaneme k vysvetleniu tohto tvrdenia, v krátkosti si povedzme, že integrovaná spravodajská služba je taká, v ktorej pod jednou strechou pôsobia orgány vonkajšieho spravodajstva (rozviedka) a vnútorného spravodajstva (kontrarozviedka a ďalšie útvary zamerané na domácu spravodajskú bezpečnosť). V prípade SIS k tomu pristupuje aj tretí prvok, je ním signálne spravodajstvo, teda to, čo sa laicky nazýva odpočúvanie, no v skutočnosti ide o oveľa komplexnejšiu formu spravodajskej činnosti.

A teraz zopár slov o tom, prečo by mala byť SIS rozdelená na dve, ba možno až tri samostatné orgány. Operačné prostredia rozviedky a vnútorného spravodajstva sú úplne odlišné. Navyše dnes sú oveľa komplexnejšie, aké boli pred takmer tromi desaťročiami, keď vznikala SIS. Nie je v silách riaditeľa integrovanej služby, aby bol schopný obsiahnuť špecifiká a potreby riadenia spravodajskej činnosti na oboch poliach. Súčasný model civilného spravodajstva je navyše málo prehľadný a ešte menej adresný. Vonkajšie aj vnútorné spravodajstvo by totiž mali mať vo vláde svojho patróna, teda hlavného zadávateľa úloh aj prijímateľa spravodajských výstupov. Pochopiteľne, v prípade rozviedky by malo ísť predovšetkým o ministerstvo zahraničných vecí, ale aj úrad predsedu vlády. Neznamená to, že rozviedku by mal riadiť minister zahraničných vecí, to by bol absolútny škandál. Avšak práve tento rezort by mal vedieť najlepšie povedať, čo nedokáže diplomatická služba zabezpečiť vlastnými silami a na čo a v akom rozsahu by sa mala zamerať rozviedka.

Pokiaľ ide o vnútorné spravodajstvo, situácia nie je taká jednoznačná, a preto je potrebné nanovo zadefinovať, čo vlastne od tohto orgánu očakávame. Dlhodobou chorobou SIS na tomto poli je zdvojovanie činnosti Policajného zboru na úseku boja proti organizovanému zločinu. V slovenských podmienkach má polícia oveľa viac síl, prostriedkov a zákonných oprávnení, ako s týmito negatívnymi javmi bojovať. Tajná služba by sa jednoducho nemala pliesť pod nohy policajtom, pretože to nielen nerobí dobrú krv, ale vytvára to aj priestor na nešváry, akým je zneužívanie získaných informácií na kadejaké postranné ciele.

Objektová spravodajská ochrana

Takže čomu by sa malo vnútorné spravodajstvo venovať predovšetkým? Jednoznačne kontrarozviedke. To znamená odhaľovaniu činnosti cudzích spravodajských služieb na našom území. K tomu azda nie je potrebné v tejto chvíli nič dodávať, aj keď v ďalšej časti našich úvah o reforme civilného spravodajstva sa k tejto problematike budeme musieť vrátiť.

Akým oblastiam by sa malo vnútorné spravodajstvo ďalej venovať? Objektovej spravodajskej ochrane (OSO) ústredných orgánov štátnej správy. Čo je to? Niečo, čo sa nebude politikom páčiť, ale je to jediný spôsob, ako môže spravodajská služba bojovať proti korupcii a organizovanému zločinu a podieľať sa na ochrane ekonomických záujmov štátu bez toho, aby si pritom skákala do vlasov s policajtmi a navyše to prinášalo aj nejaký osoh.

Vnútorné spravodajstvo musí mať na každom ministerstve a inom významnom úrade s ústrednou pôsobnosťou umiestneného dôstojníka v legalizácii, úlohou ktorého bude za pomoci agentúrnej siete vykonávať OSO úradu. Jednak z hľadiska úniku informácií, a jednak z hľadiska prenikania nepovolaných záujmov do procesov rozhodovania v štruktúrach ministerstva. Áno, znamená to, že tajná služba by sa mala pozerať na prsty priamo ministrovi (no nielen jemu). A ak ministrovi riaditeľ tajne služby povie, že je v záujme ochrany záujmov štátu, aby určitý pracovník ministerstva ostal na svojej pozícii, bude jeho povinnosťou tento fakt nielen rešpektovať, ale aj o mene dotyčného pomlčať. Inak sa vystaví riziku trestného stíhania pre podozrenie z vyzradenia utajovanej skutočnosti.

Možno očakávať, že mnohí politici nebudú chcieť o OSO ústredných orgánov štátnej správy ani počuť. Určite zaznejú demagogické reči o zasahovaní tajnej služby do politického zápasu a podobne. Predvídavý a bezúhonný politik sa však nad výhodami OSO prinajmenšom zamyslí. A možno dospeje k názoru, že ide o účinný nástroj predchádzania (nielen) korupčným škandálom skôr, ako vôbec prepuknú.

Uveďme si inštruktážny príklad. Povedzme, že prezident Finančnej správy a minister financií sa dohodnú na tom, že tender na dodávku veľmi drahého informačného systému na kontrolu výberu daní ušijú na mieru vopred vybranej firme, za čo majú obaja sľúbený mastný úplatok. Dôstojník v legalizácii, vykonávajúci OSO v rezorte financií, zachytí pomocou agentúrnej siete informáciu o nekalej schéme, na základe čoho tajná služba rozbehne spravodajskú operáciu a zdokumentuje prípravy nezákonného konania. Následne riaditeľ vnútorného spravodajstva informuje o zisteniach predsedu vlády, ten si zavolá ministra a vysvetlí mu, že jeho postup je nezlučiteľný s ďalším zotrvaním vo vláde a požiada ho, aby, dajme tomu, zo zdravotných dôvodov rezignoval. Kauza sa skončí skôr, ako sa začala, pretože zmanipulovaný tender ani nestihne byť vyhlásený.

Kontrola justície zvonka

Na inú diskusiu je otázka, či by malo vnútorné spravodajstvo vykonávať OSO aj v rezorte vnútra. Pokiaľ ide o interné procesy v Policajnom zbore, mal by si ich vedieť riešiť sám. Samotné ministerstvo a jemu podriadené štruktúry by však mali podliehať OSO vnútorného spravodajstva, a to predovšetkým v oblasti úniku (aj utajovaných) informácií do externého prostredia. Samozrejme, aj v prípade ministerstva vnútra platí potreba vykonávania OSO za účelom odhaľovania korupcie, klientelizmu a prerastania organizovaného zločinu do štruktúr úradu.

Z podobného súdka je úvaha o tom, ako by mala prebiehať OSO vo vzťahu k orgánom prokuratúry a súdov. Nezávislosť prokuratúry aj súdov je z hľadiska právneho štátu posvätná záležitosť, a preto je takmer nepredstaviteľné, aby malo vnútorné spravodajstvo kádrových príslušníkov v legalizácii v radoch prokurátorov a sudcov a aby si medzi nimi budovalo agentúrnu sieť. Na druhej strane je nepochybné, že ak sa v justičnom prostredí vytvorí korupčno-mafiánska štruktúra, spoločnosť na to musí adekvátne reagovať. Z tohto dôvodu je nevyhnutné, aby tajná služba vykonávala OSO prokuratúry a súdov takpovediac zvonka a následné zistenia riešila v spolupráci s ministrom spravodlivosti, predsedami súdov či riadiacimi pracovníkmi prokuratúry.

Koniec 1. časti.