Dateľ.sk spracoval päťdielny seriál o tom, ako by mala vyzerať zásadná reforma Slovenskej informačnej služby. V tretej časti sa bližšie pozrieme na úlohy a ťažkosti kontrarozviedky a na problematiku kontroly tajných služieb.

V prvej časti seriálu sme avizovali, že bude potrebné vrátiť sa k prvoradej úlohe vnútorného spravodajstva – kontrarozviedke. Na prvý pohľad ide o jasnú záležitosť. Slovensko je členskou krajinou EÚ a NATO a z toho vplýva, akí sú naši protivníci a spojenci, a teda na činnosť akých cudzích služieb by sa mala naša kontrašpionáž v prvom rade zamerať. Je to síce pravda, ale len čiastočná.

Vedieť, čo chcú vedieť

Nech už sú politické deklarácie a sľuby večného priateľstva akokoľvek mámivé a vábivé, treba sa držať nohami na zemi a predpokladať, že aj naši spojenci sa k nám občas správajú nie práve priateľsky. Isteže, najmä so spravodajskými službami členských štátov NATO máme a budeme mať dôverné vzťahy a tomu zodpovedá aj hĺbka a intenzita vzájomnej spolupráce. Na druhej strane si musíme byť vždy vedomí, že neexistuje nič také ako večný spoločný záujem. A preto je potrebné predpokladať, že aj najbližší partneri, ba dokonca aj susedia si na našom území spravodajsky vyhodia z kopýtka bez toho, aby si na to pýtali povolenie.

Takisto je dôležité vedieť, že v mnohých ohľadoch má Slovensko úplne iné záujmy, aké majú napríklad Poľsko a Maďarsko, a preto musíme predpokladať, že prinajmenšom na úrovni politického spravodajstva podnikajú na našom území utajené operácie. Nemusíme z toho okamžite robiť medzinárodný škandál. Naopak, môžeme ostať strategicky ticho, no v každom prípade by sme mali vedieť, čo našich severných a južných susedov prednostne zaujíma. Vedieť, čo chcú o nás vedieť druhí, je mimoriadne cenné a niekedy to môže byť aj otázkou prežitia národa.

Na Rusov, Číňanov a Kórejčanov teraz nemáme

Samozrejme, že Slovensko ako členská krajina EÚ a NATO je predmetom záujmu ruských spravodajských orgánov (SVR a GRU), čínskeho ministerstva štátnej bezpečnosti, dokonca aj severokórejských špionážnych organizácií a naša kontrarozviedka na to musí vedieť náležite reagovať. V tomto bode sa však dostávame k neuralgickému bodu slovenskej spravodajskej komunity, ktorá po takmer dvoch desaťročiach nepretržitých politických čistiek narazila na najhlbšie dno intelektuálneho úpadku od roku 1990.

Riadiť a v teréne uskutočňovať kontrašpionážne operácie si v prvom rade vyžaduje hlboké vzdelanie od jazykov, cez geopolitiku a históriu, až po aktuálne politické, ekonomické, spoločenské a kultúrne reálie krajiny protivníka. Takisto si to vyžaduje chápať postavenie Slovenska v realite geopolitických siločiar a zmyslu toho, prečo sa o nás druhí zaujímajú a prečo my zase musíme vedieť, čo chcú o nás vedieť. Ďalším predpokladom úspešnej kontrašpionážnej práce je rozvážne, priam šachové uvažovanie. Toto všetko a ešte o niečo viac vnútornému spravodajstvu SIS chýba, pretože jeho odborný personál bol zdecimovaný na minimum a vyprázdnené pozície obsadili politicky lojálni a spravidla neúspešní policajti alebo absolventi nezmyselných odborov na ešte nezmyselnejších provinčných univerzitách.

Ak chceme mať účinnú kontrarozviedku, musíme disponovať predovšetkým vzdelanými ľudmi na kľúčových pozíciách. A to nie sú len riadiace funkcie, pretože darmo bude šéf odboru kontrarozviedky slovenský Nikolaj Patrušev, ak s ruským protivníkom niekde v začmudenom bare popíja vodku bývalý policajný kapitán, ktorý musel s hanbou opustiť Policajný zbor len preto, že kolegovia si ho pri zásahu pre jeho nekompetentnosť a neschopnosť plietli s nezúčastnenou osobou. (Mimochodom, prezývku Nezúčastnená Osoba mal v NAKA istý Marián Zetocha, donedávna riaditeľ technickej sekcie SIS.)

Generálny inšpektor

V súvislosti so spravodajskými službami sa veľa hovorí o ich kontrole. Poniektorí si myslia, že poslanci výboru na kontrolu SIS by mali mať prístup k spisom a príslušníkom služby. Vraj aj v USA to tak majú, hovoria. Áno, Američania do veľkej miery kontrolujú spravodajské služby prostredníctvom Kongresu, ale aj členovia jednotlivých výborov sú podrobovaní mimoriadne prísnym previerkam. A nielen to. Za indiskrétnosť im hrozia také tresty, aké by si zaslúžili viacerí slovenskí politici za korupciu a rozklad právneho štátu.

Žarty bokom. Jediným účinným spôsobom ako kontrolovať spravodajské služby je zriadenie (pre každú osobitne!) inštitút generálneho inšpektora. Mohol by sa ním stať napríklad bývalý sudca Najvyššieho súdu SR alebo súdu krajského, prípadne bývalý prokurátor generálnej prokuratúry. Generálny inšpektor by mal k dispozícii malý úrad s neobmedzeným prístupom k funkcionárom aj radovým príslušníkom služby, mohol by požadovať sprístupnenie akejkoľvek písomnosti, spisu a podobne. A zároveň by mal k nemu prístup ktorýkoľvek príslušník služby. Úlohou generálneho inšpektora by bolo preverovať všetky podozrenia vo vzťahu k príslušníkom služby. Zároveň by preveroval všetky oznámenia príslušníkov, ktorí majú pocit alebo dôvodné podozrenie, že ich nadriadení alebo kolegovia konajú v rozpore so zákonom. Áno, takto je potrebné riešiť otázku takzvaných whistleblowerov, nie utekať so žalobami do médií alebo centrál politických strán.

Úrad generálneho inšpektora by preveroval všetky podnety zvonka i znútra služby. V prípade potvrdenia podozrení by vec odstúpil na ďalšie konanie generálnemu prokurátorovi alebo riaditeľovi Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR. Ak by sa prípad dostal až do fázy hlavného pojednávania, súd by musel s ohľadom na povahu veci prihliadať na potrebu utajenia určitých skutočností, a preto by v prípade potreby z konania vylúčil verejnosť. Napriek tomu by mal mať generálny inšpektor povinnosť po právoplatnom ukončení prípadu informovať v primeranom rozsahu tak kontrolný výbor parlamentu, ako aj verejnosť.

Na druhej strane by museli rešpektovať prísne pravidlá hry aj radoví príslušníci a funkcionári služby. Po rozhodnutí generálneho inšpektora, že ním preverovaná záležitosť nie je dôvodom na odstúpenie veci orgánom prokuratúry, všetci zainteresovaní by boli povinní o veci zachovávať mlčanlivosť. Nie je totiž možné, aby spravodajskí dôstojníci pokračovali v praxi riešenia osobných problémov prostredníctvom médií a centrál politických strán. Aj napriek tomu by však mal generálny inšpektor povinnosť prinajmenšom raz ročne informovať tak orgány prokuratúry aj parlamentný výbor o počte prijatých podnetov a spôsobe ich vybavenia.

Kontraspravodajská ochrana služby

Zavedenie inštitútu generálneho inšpektora nemôže nahradiť interné kontrolné mechanizmy spravodajskej služby. Znamená to, že vnútorná inšpekcia (bezpečnostný úrad) by bola aj naďalej zodpovedná za riešenie bežných disciplinárnych prehreškov príslušníkov a podobne. Bezpečnostný úrad musí byť aj naďalej zodpovedný za kontraspravodajskú ochranu služby, avšak v tomto ohľade je potrebné vykonať množstvo zmien.

Po prvé, nie je možné, aby bol bezpečnostný úrad službou v službe, nahrádzal činnosť útvarov vnútorného spravodajstva a vytváral tak dva paralelné svety. Takéto zmätky boli na dennom poriadku v čase, keď SIS viedli Ladislav Pittner a Anton Šafárik a do veľkej miery možno očakávať, že v nich bude pokračovať aj Vladimír Pčolinský.

Po druhé, spravodajské úlohy bezpečnostného úradu sa musia obmedzovať rýdzo na pokusy o prenikanie do služby z externého prostredia a na nezákonnú činnosť vlastných príslušníkov.

Po tretie, bezpečnostný úrad musí pri pokusoch o prenikanie do služby z externého prostredia úzko spolupracovať s orgánmi kontrarozviedky, ak sa zistí, že takéto aktivity vyvíja cudzia spravodajská služba mimo rámca oficiálnej medzinárodnej spolupráce. V prípade pokusov o prienik do služby z domáceho prostredia je zase potrebné koordinovať kontraspravodajské aktivity s orgánmi vnútorného spravodajstva.

Koniec 3. časti.