Portál parlamentnelisty.sk uverejnil rozhovor so zakladateľom Ďatel.sk Petrom Tóthom:

ROZHOVOR Peter Tóth je bývalý redaktor a komentátor denníka SME, člen bývalej paralelnej tajnej služby z čias mečiarizmu a neskôr dôstojník Slovenskej informačnej služby. Bol to práve Peter Tóth, ktorý v čase únosu Michala Kováča mladšieho bol jedným z hlavných novinárskych oponentov Vladimíra Mečiara a jeho režimu. O únose písal dennodenne, s neskôr zavraždeným Róbertom Remiášom sa osobne poznal a vie o prípade viac ako ktokoľvek iný. Pre ParlamentnéListy si v súvislosti s premiérou filmu Únos zaspomínal na 90. roky.

Žili ste v strese a v strachu o rodinu. Čo bolo v tom čase najhoršie? Ktorý typ nátlaku? Ktoré udalosti vás najviac deptali?

Nebol som zdeptaný. Ako mladý muž som bol plný elánu a entuziazmu. A asi som bol aj nerozvážny. Išiel som do vecí priamo, bez okolkov. Odpoveďou na moje písanie bolo, že mi SIS podpálila auto, sledovali ma, odpočúvali, dokonca spravodajská služba v spolupráci s podsvetím zorganizovala moju fyzickú inzultáciu. To všetko som dokázal brať ako súčasť veci. Ale nesmierne ma dožralo, keď sa vyhrážali mojej manželke, keď ju otvorene sledovali počas kočíkovania detí – a robili to len preto, aby jej nahnali strach. Vrcholom bolo, keď nám do bytu vhodili potkana v čase, keď bola manželka v piatom mesiaci tehotenstva.

Preto bolo pre mňa trochu prekvapením, že keď sa vás pred rokom a pol pýtali k 20. výročiu únosu na váš spontánny pocit pri tejto spomienke, povedali ste, že „zasa budú plné noviny tých istých morálne rozhorčených výrokov a moralizujúcich hodnotení, ktoré už ale neprinášajú nič nové“. To je dosť veľký posun oproti vašej húževnatosti z deväťdesiatych rokov. Prečo pôsobíte tak rezignovane?

Mrzí ma, že to vyznelo ako prejav rezignácie. Mal som na mysli niečo iné. Viete, podľa mňa bolo o únose povedané z hľadiska morálky všetko. K tomu niet čo dodať. Veľmi mi prekáža, keď niektorí politici alebo novinári nemajú čo povedať, robia nezmyslené paralely medzi tým obdobím a súčasnosťou. Neobstojí to ani vecne, ani morálne. Je to mlátenie prázdnej slamy. Dnes sa nad únosom rozhorčuje kdekto, a pritom v roku 1995 sedel kdesi za pecou a teraz je prvým hrdinom na barikádach.

Musím ale oceniť vaše vizionárstvo, v tom istom rozhovore ste povedali aj to, že „únos prezidentovho syna sa, bohužiaľ, stáva popkultúrnym produktom, ktorý sa dá kedykoľvek oprášiť, dať dolu z poličky, nanovo ho zabaliť a ponúknuť ako škandál bez toho, aby ste povedali niečo nové“. To isté sa dá povedať aj o filme Únos, ktorý je možno korunou tejto popkultúry...

Som rád, že ste si túto vetu všimli. Presne o tom, len inými slovami, som hovoril v predchádzajúcej odpovedi. Škandál je pracovnou metódou súčasnej politiky a žurnalistiky. Je to príliš málo a považujem to za intelektuálne zlyhanie.

Ako sa toto obdobie podpísalo na vašom živote?

Mnoho mi dalo a veľa vzalo, ale nič z toho neľutujem. Iba ak to, že som sa mohol viac venovať ľuďom, na ktorých skutočne záleží.

K únosu sa viažu aj takzvané Mečiarove amnestie z roku 1998. Táto téma sa do politického ringu cyklicky vracia, tentokrát sa však k ich zrušeniam vyslovila konkrétna skupina právnikov. Niektorí z nich sú aj viac či menej politicky aktívni. Je táto výzva niečím výnimočná oproti predchádzajúcim debatám?

Výzvu podpísal môj priateľ a vynikajúci sudca Najvyššieho súdu SR Juraj Kliment a mnoho ďalších skvelých právnikov. Tým je tento dokument výnimočný, na skutočnú zmenu to však nestačí. Zrušenie amnestií je podmienené širokým politickým konsenzom a ten sa nedá dosiahnuť tak, že barikádnici vykrikujú na ostatných, že sú bezcharakterné svine, lebo nechcú podporiť ich často nekompetentné návrhy.

Celý rozhovor si môžete prečítať na TU