Konferencia Najbližšie štyri roky: Úloha Spojených štátov vo svete naznačila, že Európa, Rusko a Stredný východ ostávajú pre Washington dôležité, avšak strategický význam nadobúda Čína. Dôvodov je viac, no najvýznamnejší sa volá Severná Kórea.

Spojené štáty sú jediná globálna veľmoc, majú záujmy takmer vo všetkých významných regiónoch. Dostatočný dôvod na to, aby si nielen americké elity, ale aj iní kládli otázku, aký bude svet počas najbližších štyroch rokov a akú úlohu v ňom zohrajú USA na čele s prezidentom Donaldom Trumpom.

Hlavnými témami geopolitických úvah Washingto sú predovšetkým Európa, Rusko, Stredný východ a Čína. Prvé tri regióny sú pre Američanov z mnohých dôvodov dôležité, ale v miestnosti spozornie naozaj úplne každý až vo chvíli, keď príde reč na Čínu.

Európa: Na pokraji bankovej krízy

Američania sú skeptickí voči projektu európskej integrácie. Oveľa triezvejšie a chladnokrvnejšie posudzujú stav, v ktorom sa Európana ocitli po roku 2008. Európska únia a obzvlášť spoločná mena euro, ktorú používa 19 členských krajín EÚ, sa po finančnej a dlhovej kríze dostali do slepej uličky. Únia a euro už nie sú symbolmi prosperity a rastu, ale stagnácie a v prípade niektorých krajín depresie. Brexit je to najmenšie zlo, aké mohlo EÚ postihnúť. Na obzore je banková kríza v Taliansku s potenciálom strhnúť do priepasti aj nemecké banky, čo môže byť začiatkom konca spoločnej meny a, čo je ešte horšie, aj nástupu novej vlny ekonomického úpadku v Európe.

Líder konferencie George Friedman poukázal na to, že v Európe sa v dôsledku relatívneho úpadku Nemecka, ktoré je extrémne závislé od exportu, a čoraz hlbšej ekonomickej krízy v Rusku postupne dostáva na scénu nová regionálna mocnosť: Poľsko. Z pohľadu USA ide o významného hráča, ktorý môže zorganizovať koalíciu štátov, schopných vytvoriť hrádzu proti rozpínaniu sa Ruska smerom na západ. Ide o takzvané Intermarium – teda koridor krajín od Baltského po Čierne more. Poľsko a Rumunsko sú v tomto ohľade mimoriadne aktívne, pretože ich k tomu predurčuje historická skúsenosť s Ruskom.

Záujem Američanov o Európu je spojený práve so schopnosťou vytvárať účinné vojenské aliancie, zamerané na odradenie Ruska od prípadnej intervencie v Pobaltí. NATO je pre USA z tohto pohľadu druhoradé, pretože – videné očami Spojených štátov – väčšina európskych spojencov si neplní domáce úlohy. Pre Washington má oveľa väčší význam vytváranie životaschopných spojenectiev, ochotných nasadiť potrebné vojenské sily na odstrašenie protivníka. Čím viac bojaschopných mužov a techniky dokážu Európania nasadiť v páse medzi Baltikom a Čiernym morom, tým menej vojakov budú musieť do oblasti nasadiť Američania. A presne o toto im ide.

Rusko: Po krk v ekonomickej kríze

Opticky je hlavným ohniskom svetovej geopolitiky pretláčanie sa Ruska s USA. Skutočnosť je však trochu iná. Rusko je najväčšia krajina na svete s nízkou hustotou osídlenia, rozpína sa cez 11 časových pásiem a svojimi hranicami sa dotýka viacerých kľúčových oblastí svetovej geopolitickej šachovnice. Po hlbokom úpadku v 90. rokoch sa Ruská federácia usiluje obnoviť svoje veľmocenské postavenie. Moskva, znepokojená udalosťami na Ukrajine, neváhala anektovať Krym a udržiava zmrazený konflikt v Donbase. Ruské vojenské sily a špeciálne jednotky sa angažujú vo viacerých ohniskách konfliktu na Strednom východe – od Líbye, cez Egypt po Sýriu. Napriek tomu však Rusko čelí vážnym obmedzeniam, ktoré sa nepodarí v dohľadnom čase odstrániť.

Svetové ceny ropy sa pohybujú okolo 50 USD za barel. Tento fakt v spojitosti s ekonomickými sankciami EÚ a USA spôsobuje ruskej ekonomike ťažké straty. Čo je však horšie, štruktúra ruského hospodárstva krajine nedovoľuje hľadať nové cesty rozvoja. Rusko je dramaticky závislé od ťažby a exportu uhľovodíkov a pri poklese svetových cien mu jeho ekonomika neumožňuje nahradiť straty. Táto okolnosť robí Rusko veľmi zraniteľným a bráni Moskve obnoviť svoje postavenie svetovej veľmoci. Napriek tomu Rusko ostáva jadrovou mocnosťou so schopnosťou nasadiť nezanedbateľné vojenské sily tam, kde je to potrebné. Aj preto USA podporujú vytvorenie koalície/aliancie východoeurópskych krajín medzi Baltským a Čiernym morom.

Stredný východ: Nástup Turecka

Stredný východ, to je z pohľadu Spojených štátov predovšetkým Islamský štát. A štyri regionálne mocnosti: Turecko, Irán, Saudská Arábia a Izrael. A štyri občianske vojny: v Iraku, Sýrii, Líbyi a Jemene. Po 15 rokoch angažovania sa v Afganistane a Iraku sa začínajú USA z regiónu postupne sťahovať. Ak do toho započítame prvú vojnu v Perzskom zálive v roku 1991, Američania vedú v regióne takmer tridsaťročnú vojnu, čo svet zažil naposledy v 17. storočí. USA sú už z toho dlhého ťaženia unavení.

Amerika je z hľadiska ťažby ropy a zemné plynu takmer sebestačná, takže jej prítomnosť na Strednom východe nemá z toho pohľadu veľký význam. To neznamená, že sa úplne stiahne, ale oveľa viac priestoru prenechá regionálnym mocnostiam, predovšetkým Turecku. Ankara sa do boja proti Islamskému štátu nehrnie, ale časom bude musieť, pretože nedopustí, aby sa v regióne na jej úkor presadil lokálny rival Irán. Turecko sa v súčasnosti sústredí najmä na to, aby zabránilo vytvoreniu jednoliateho kurdského pásu na severe Sýrie. No vo chvíli, keď pocíti že opraty v Levante preberá Teherán, bude nútené angažovať sa na sýrskej scéne oveľa intenzívnejšie. Už dnes je na Iránskej orbite susedný Irak a Turecko si nemôže dovoliť, aby sa Teheránu podarilo vytvoriť jednoliaty šiítsko-alavistký koridor od Iránu, cez Sýriu po Libanon. Tomu sa nečine nebudú prizerať ani Izrael a Saudská Arábia.

Spojené štáty, samozrejme, tiež neostanú sedieť so založenými rukami, avšak ich prítomnosť na Strednom východe už nebude taká intenzívna, ako sme na to boli zvyknutí počas uplynulých dekád.

Čína: Skrotenie mladého Kima

Čína je druhá najväčšia ekonomika na svete, s ešte stále úctyhodným rastom a rapídne sa zvyšujúcim vojenským potenciálom. Napriek tomu, že jej politický systém je oveľa uzavretejší ako ruský – v Pekingu na rozdiel od Moskvy naďalej vládnu nominálni komunisti -, Američania posudzujú Čínu s oveľa menšími ideologickými predsudkami než Rusko.

Donald Trump sa stal prezidentom USA vďaka vzmáhajúcemu sa americkému nacionalizmu, ktorého súčasťou bola požiadavka vrátiť pracovné príležitosti z Číny naspäť Američanom a obmedziť lacný dovoz, ktorý údajne poškodzuje tvorbu domácich pracovných príležitostí. Je pravdepodobné, že v skutočnosti sa nič také nestane. Z dvoch dôvodov: obmedzenie lacného dovozu by poškodilo nižšiu strednú triedu a navyše Čína už dávno neexportuje len lacný tovar, ale aj investuje na pôde Spojených štátov.

Konferencia Najbližšie štyri roky: Úloha Spojených štátov vo svete sa konala deň pred schôdzkou amerického prezidenta Donalda Trumpa s čínskym lídrom Si Ťin-pchingom na Floride. Možno dnes (tento článok vzniká práve v čase prezidentskej schôdzky – pozn. aut.) budú hovoriť o umelo nízkom výmennom kurze juanu a aj o vzájomných obchodných vzťahoch. Možno. Hlavnou témou však bude nepochybne Severná Kórea. KĽDR už totiž nie je len krajinou schopnou vyvinúť jadrovú zbraň, ale blíži sa k tomu, že ju dokáže aj nasadiť. A to je nočná mora každého, kto sa vo Washingtone zaoberá národnou bezpečnosťou.

Problém Severnej Kórei nedokáže vyriešiť nikto bez spolupráce s Čínou. Iba vedenie v Pekingu má potrebné možnosti a schopnosti krotiť mladého Kim Čong-una a jeho režim. Čína uvalila kvôli raketovým skúškam Pchjongjangu sankcie na dovoz uhlia z KĽDR. To však nebude postačovať. Spojené štáty potrebujú od Pekingu, aby poskytol Washingtonu strategické služby v oblasti získavania spravodajských informácií a ekonomickými a politickými nástrojmi prinútil tretieho vládcu z dynastie Kim, aby odkryl karty a ukázal, či je jeho režim šialený alebo sa len tak z určitého dôvodu tvári.

Ak teda bude niečo v najbližších štyroch rokoch dominovať americkej zahraničnej politike, budú to vzťahy s Čínou. Čínsky prezident Si Ťin-pching preto vždy dostane prednosť pred Vladimírom Putinom.