Z vojenskej aj geopolitickej perspektívy je nákup stíhačiek F16 správne riešenie. Pochopenie nevyhnutnosti je základom pre úspešné budovanie nielen armády, ale aj štátu ako takého. Aj preto sú niektoré protestné výkriky proti tomuto rozhodnutiu prejavom biedy ducha ich autorov.

Pri úvahách o nákupe akejkoľvek bojovej techniky nesmú mať miesto ideologické predsudky a stranícke záujmy. Rozhodnutia v tejto oblasti sa musia riadiť len vojenskými a geopolitickými súvislosťami. Všetko ostatné je len prázdna a neraz aj veľmi škodlivá rétorika.

Viacerí politici, takzvaní bezpečnostní analytici a novinári sa po oznámení, že slovenská vláda sa rozhodla pre nákup amerických stíhačiek F16, dopustili takých vyhlásení, ktoré sa rovnajú šarlatánstvu. A vzhľadom na to, že Ďateľ sa dlhodobo usiluje o vecnú diskusiu bez osobných útokov, nebudeme spájať jednotlivé šarlatánske výroky s konkrétnymi osobami. Budeme sa striktne držať podstaty tohto problému a ten sa volá obranyschopnosť Slovenskej republiky.

Nerobíme to pre NATO

Základným nedorozumením v celej diskusii o nákupe viacúčelových taktických stíhačiek je chytľavý slogan, že to robíme kvôli svojim záväzkom voči NATO. V podobnom duchu sa nesie aj iný kvázi argument, že NATO od nás takýto nákup nežiada, a preto by sme sa mali orientovať predovšetkým na dobudovanie ťažkej mechanizovanej brigády. Ide o tragický omyl. Preto tragický, lebo žiaden štát si predsa nebuduje armádu kvôli vojenskej koalícii, ale pre potreby vlastnej obranyschopnosti.

Tým nie je povedané, že naše záväzky voči NATO môžeme ignorovať, ale spoliehať sa na alianciu v otázkach vlastnej obranyschopnosti je detinské, krátkozraké a doslova hazardné. Grécko, ktoré mimochodom taktiež používa americké F16, nemá silnú armádu preto, lebo je členom NATO, ale v prvom rade preto, aby malo dostatočne veľký odstrašujúci prostriedok voči susednému Turecku, ktoré je taktiež členom aliancie.

Slovensko potrebuje dostatočne silné pozemné, protivzdušné a vzdušné sily predovšetkým preto, aby dokázalo uhájiť svoje územie a najmä Východoslovenskú nížinu, najzraniteľnejšie miesto tejto krajiny. Každý, kto by chcel túto našu slabú stránku zneužiť, musí počítať s tým, že sa stretne síce s malou, ale dobre vyzbrojenou a vycvičenou armádou. A bez vzdušných síl to nie je možné. Je jasné, že stíhačky piatej generácie si nemôžeme dovoliť, ale ponúkané modely F16 disponujú technikou používanou aj v týchto najpokročilejších strojoch. To je ďalší dôvod, prečo je rozhodnutie vlády správne.

Budovanie armády je drahé

Ďalším, až trápnym nedorozumením sú zmienky o tom, že slovenským potrebám by dostatočne vyhovovali (údajne lacnejšie) technicky menej vyspelé Gripeny, ako (vraj drahšie) oveľa pokročilejšie F16. Na prvý pohľad to vyzerá ako rozumný argument, ale len do chvíle, kým si človek predstaví seba samého v postavení pilota stíhačky, ktorí musí plniť bojové úlohy proti vzdušným a pozemným cieľom, ale on sedí v pomalšom a horšie vyzbrojenom Gripene, kým jeho protivník v rýchlejšej a lepšie vyzbrojenej F16. Absurdnosť takéhoto argumentu sa ešte viac zvýrazní, ak použijeme paralelu pozemného vojska. Čo by sme si asi pomysleli o veliteľovi, ktorý by poslal svojich mužov do boja so starými zasekávajúcimi sa samopalmi namiesto moderných útočných pušiek s vysvetlením, že Slovensko je malá krajina, a preto si musia vystačiť s menej pokročilým riešením?

Inými slovami budovanie, udržiavanie a výcvik účinnej vojenskej sily nie je lacné. Avšak v dynamicky sa meniacom prostredí, ktoré oveľa viac pripomína svet pred prvou svetovou vojnou než obdobie vojny studenej, je bojaschopná armáda nevyhnutnosťou. Európske dejiny sú plné dokladov o tom, že spojenecké zväzky neraz fungujú len v slnečných dňoch. Keď nastane búrka, národy často ostávajú odkázané na vlastné sily. Preto je našou povinnosťou budovať si primeranú vojenskú silu.

Za horizontom slovenského humna

Pri úvahách o zbrojných nákupoch sú, pochopiteľne, namieste aj geopolitické úvahy. Nie však insitné snívanie o tom, že liekom na všetky hrozby je NATO. Naopak, každý člen akejkoľvek vojenskej aliancie musí ukázať, že je v rámci svojich možností bojaschopný. Ruku na srdce, Ozbrojené sily SR v súčasnom stave jednoducho neprezentujú dostatočný odstrašujúci prostriedok voči prípadnému útočníkovi, a preto nemôžu byť (napriek diplomatickému ňu, ňu, ňu) brané ako partner s primeranou silou.

Jednou z úvah pri nákupe F16 je následné nasadenie slovenských vzdušných síl pri ochrane vzdušného priestoru Islandu. Každý vojenský stratég vie, že ten, kto ovláda Island a okolité vody, ovláda celý severný Atlantik. Preto je zo strategického hľadiska tento zdanlivo bezvýznamný ostrov taký dôležitý. Ak by Slovensko vedelo svojimi silami čiastočne prispieť k ochrane islandského vzdušného priestoru a odbremeniť tak iné koaličné armády, jeho váha v NATO by bola úplne iná ako dnes. Nezanedbateľným sprievodným efektom pre letecký vojenský personál by bolo získanie množstva skúseností, zručností a schopností. A tie by sa neskôr dali vhodne využiť pri ochrane a presadzovaní celoeurópskych záujmov v oblasti severnej Afriky (Maghrebu), respektíve Sahelu – teda v saharskej oblasti, kde pôsobia teroristické organizácie a gangy zaoberajúce sa nelegálnou migráciou, čo sú potenciálne zdroje ohrozenia bezpečnosti a slobodného spôsobu života na Starom kontinente.

Pochopiteľne, len máloktorý politik spod Tatier je v stave dovidieť za horizont malého slovenského humna. Avšak bez tejto schopnosti je takmer nemožné budovať nielen bojaschopnú armádu, ale aj štát ako taký. Kupovať plyn a ropu z Ruska a vojenskú techniku z USA nie je otázkou voľby, ale správneho pochopenia geopolitickej nevyhnutnosti. A v tomto kontexte je potrebné vnímať aj rozhodnutie vlády pre stíhačky F16.