Slovenské zákonodarstvo posúva hranice slobody prejavu. Cieľom je potieranie prejavov politického extrémizmu. Veľká časť spoločnosti s obmedzovaním slobody prejavu súhlasí, no nezanedbateľná skupina ľudí to odmieta. Čo vlastne trestáme, keď sa niekto pohráva so symbolikou nacistického pozdravu „Heil Hitler!“?

Právo na hlúposť a právny štát

Marián Kotleba a Milan Mazurek majú právo na svoje názory. Dokonca majú právo aj na to, aby zastávali hlúpe a neslušné názory. Rovnaké právo máme všetci ostatní. Koľko hlúpych a z hľadiska zdravia spoločenského vedomia aj škodlivých názorov zastávajú a obhajujú médiá všetkých prúdov a ideologických razení? Nikto ich za to netrestá. S výnimkou Tibora Eliota Rostása.

Prokurátori žalujú a súdy odsudzujú za takzvané extrémistické trestné činy, pretože na to majú právne nástroje. Z tohto pohľadu je všetko zdanlivo v poriadku. Zákony, respektíve v tomto prípade ich špecifické ustanovenia je potrebné rešpektovať. Opak by znamenal rozklad právneho štátu a neskôr aj anarchiu. Nie je však v rozpore s právnym štátom a demokratickými princípmi otvorene polemizovať s tým, či zákony a ich ustanovenia sú v poriadku, či nie sú nebezpečné z pohľadu obmedzovania ľudskej slobody a či nenapomáhajú k udomácňovaniu sa inej neslobody, aj keď úmyslom zákonodarcu bolo slobodu ochraňovať.

Nenávisť a jej ideologické zafarbenie

Symbolika nacistického pozdravu „Heil Hitler!“ (88) je hlúpa, zvrátená a urážajúca. Mala by byť aj trestná? Mali by byť naozaj trestné nenávistné slovné prejavy proti národnostným a rasovým menšinám? A čo potom s nenávisťou, čo šíria napríklad liberálne kruhy voči zástancom konzervatívnych postojov?

Nenávisť je prirodzená ľudská vlastnosť. Nie je pekná, nie je konštruktívna a môže byť aj nebezpečná. No každou ľudskou bytosťou tento cit niekedy lomcuje a kto tvrdí opak, tak klame seba samého. Je správne robiť všetko pre to, aby sme nenávisť dokázali ovládať a neriadili sa vášnivou antipatiou, pretože také konanie môže mať vážne a nebezpečné dôsledky. To je všetko pravda. Napriek tomu, ak sa nenávisť manifestuje len vo verbálnej rovine, štát by nemal mať právo takéto konanie trestať. Už len preto nie, lebo hlúposť by nemala byť trestná. A takisto tu vzniká obrovská nerovnováha. Všimnime si, že neonacistická a neofašistická forma nenávisti je trestná. Nenávisť podfarbená liberálnou ideológiou trestná nie je. Avšak nie je nenávisť vždy len nenávisťou bez ohľadu na to, aké má ideové pozadie?

Aktuálne v parlamente prebieha nekonečná bitka o potraty. Ide, pochopiteľne, o emocionálne citlivú tému a tomu zodpovedajú aj politické vášne. V diskusiách odznieva na adresu ochrancov života pred narodením z úst kvázi liberálnych politikov, ale aj poniektorých publicistov toľko nenávistných výrokov, až sa človeku zastavuje rozum. Paradoxne, médiá takzvaného hlavného prúdu tento typ nenávisti podporujú, ba dokonca to považujú za dôraznú a legitímnu obranu práv žien. (Na práva mužov sa v tejto diskusii neprihliada vôbec.) Je však potrebné povedať, že aj poniektorí konzervatívci sa pri téme interrupcií nedokážu ovládať a vypúšťajú z úst výroky, ktoré nemajú s láskou k človeku a životu nič spoločné.

Nenávisť ešte nemusí byť výzvou k násiliu

Dotknime sa aj problematiky popierania holokaustu na jednej strane a propagovania komunistických myšlienok a symbolov na strane druhej. Ak niekto tvrdí, že Tretia ríša nemala v pláne v Európe vyhladiť Židov, Rómov, Slovanov, komunistov, sociálnych demokratov a iné skupiny ľudí, buď nezavadil o základnú historickú literatúru, alebo len hlúpo klame, lebo na to má politické a ideologické dôvody. Máme takého človeka trestať? Alebo keď sa niekto odfotí s červenou hviezdou, kosákom a kladivom a bude tvrdiť, že Stalin a jeho NKVD sa nedopustili zločinov na masách Rusov a ostatných národov Sovietskeho zväzu, je rovnaký ignorant ako ten, kto popiera holokaust. Opäť sa však musíme opýtať, či má byť takéto konanie trestné.

Ideologickí liberáli tvrdia mnoho vecí, s ktorými nesúhlasí väčšia časť spoločnosti. Dokonca aj skutoční, filozofickí liberáli. Podľa ideologických liberálov by sa mal zredukovať význam národných štátov na minimum a na podklade súčasnej Európskej únie by mal vzniknúť federálny štát. Nikto z ich oponentov netvrdí, že by mali byť súdení za vlastizradu. Ideologickí liberáli volajú po trestoch pre ľudí s extrémistickými a niekedy len ostrejšie vyhranenými názormi (pritom o tom, čo je extrém, rozhodujú iba oni), no nikto z opačnej strany barikády nehovorí, že by mali byť trestaní za porušovanie ľudských práv osôb s inými názormi. Ideologickí liberáli podporovali bombardovanie Belehradu či intervenciu v Iraku. Zdôrazňovali neľudské konanie Srbov, no popierali zločiny Albáncov, spáchaných v Kosove nielen na pravoslávnych kresťanoch, ale aj na Židoch. Nikto ich však preto neobviňuje z obhajoby vojnových zločinov.

Vráťme sa na opačnú stranu barikády a zoberme si za príklad symboliku čísla 14. Ide o štrnásť slov krajne pravicového radikála Davida Lanea, ktoré v origináli znejú: „We must secure the existence of our people and a future for white children“. V slovenskom preklade to znamená, že musíme zaistiť, respektíve upevniť existenciu našich ľudí a budúcnosť bielych detí. Tento výrok je vo svojej povahe rasistický, no ťažko možno jednoznačne tvrdiť, že je nenávistný. Najpodstatnejšie však je, že ani zďaleka nenabáda k páchaniu násilia na nebielych ľuďoch. A tým sa dostávame k podstate problému.

Bez najmenších pochybností je potrebné trestať nenávistné výroky podnecujúce páchanie násilia. Dokonca aj schvaľovanie už spáchaného násilia musí byť trestné. Avšak sankcionovať mylné, nesprávne, hlúpe, ba dokonca aj nenávistné názory môže byť cestou do neslobody. Na tejto planéte žijú milióny ľudí, ktorí si nielen myslia, ale aj hlásajú, že Zem je plochá. Vysmievajú sa tým všetkému, čo ľudstvo dosiahlo na poli vedy za ostatných 500 – 600 rokov. Budeme aj takéto myšlienky časom trestať?

Lobotómia a pamäť národa

Poďme však ďalej. Prezident vojnovej Slovenskej republiky Jozef Tiso je nepochybne kontroverznou postavou našich dejín. Množstvo ľudí ho považuje za vojnového zločinca, na opačnom strane spektra sú takí, čo v ňom vidia svätca. Podľa liberálnych ideológov je súčasťou spoločenského bontónu zastávať teóriu o vojnovom zločincovi. Dokonca chcú podobné historické dogmy potvrdzovať zákonom. Výsledkom ich úsilia je existencia takých ideologických inštitúcií, akou je Ústav pamäti národa.

Liberálna ideológia na tému prezidenta Tisa nepripúšťa otvorenú diskusiu. Napríklad o tom, že geopolitická situácia konca 30. a prvej polovice 40. rokov minulého storočia bola príliš komplikovaná na to, aby sa o bývalej hlave štátu dalo hovoriť v polarite zločinec – svätec. Odchýlenie sa od verzie vojnového zločinca znamená pre heretika, že si prejde nepekným verejným pranierovaním a neraz aj mediálnym lynčom. Lenže to je popretím kritického, ba dokonca aj vedeckého myslenia.

Veľmi podobne liberálna ideológia pristupuje k obdobiu československých dejín medzi rokmi 1946/1948 – 1989. Ak triezvo uvažujúci človek povie, že skutočná totalita v bývalom spoločnom štáte existovala približne do roku 1956 a že obdobia 60., 70. a 80. rokov je potrebné hodnotiť samostatne a v súvislostiach, pretože počas uvedených desaťročí sa formy neslobody vyvíjali a dokonca aj zmierňovali, množstvo liberálnych ideológov autora takýchto myšlienok jednoducho označí za propagátora komunizmu. Možno aj extrémistu. Lenže historické poznanie sa nedá nadiktovať zákonom o pamäti národa. Naopak, každý pokus o zákonne záväzný výklad dejín je lobotómiou na mozgu národa.

Samozrejme, nájdu sa takí, čo budú nekriticky vyzdvihovať niektoré príjemné požitky bývalého režimu a mlčaním obídu okolnosť, že aj v časoch uvoľnenia tu bola politická a náboženská nesloboda a vyjadrovať slobodne a verejne kritické názory bolo spojené s nemalým rizikom ešte aj na sklonku vlády jednej strany. Ignorantov a politických fanatikov však nemôžeme za ich názory trestať. Kto sa o to pokúša, je rovnaký fanatik, len s iným ideologickým predsudkom v mysli.

Kotleba a budúcnosť slobody

V priebehu uplynulých tridsať rokov prešlo Slovensko hektickým vývojom. Krajina zažila mnoho traumatických udalostí, ale dosiahla aj nemálo úspechov. Mnohé nešváry spoločnosti bolo potrebné riešiť aj primeranými zmenami v Trestnom zákone. Medzi nimi sú však aj viaceré opatrenia, zamerané na sankcionovanie názorov a prejavov. Dodnes nájdete v Taliansku množstvo ľudí, ktorí verejne obdivujú a uctievajú Benita Mussoliniho. Dokonca pri jeho hrobke zdvíhajú pravice ako členovia duceho fašistických zväzov, ktorí tak chceli napodobniť veľkosť bývalého rímskeho impéria. Nikto ich za to netrestá. Nie preto, že by taliansky štát s neofašistami súhlasil, ale preto, lebo si ctí občianske slobody. Aj právo na hlúposť.

Netreba byť naivný. Je takmer isté, že Marián Kotleba používa niektoré symboly a výrazy preto, lebo nimi provokuje a pripisuje si tak politické body. Kým však nevyzýva k násiliu, stále sa pohybujeme v ríši názorov, prejavov a symbolov. Môže sa nám to nepáčiť, nemusíme s tým súhlasiť a máme právo proti tomu protestovať. Naozaj však máme právo aj trestať? Podľa zákona áno. Potom však stojí otázka tak, aké názory, prejavy a symboly začneme trestať o desať či dvadsať rokov neskôr. A preto, keď hovoríme o Mariánovi Kotlebovi, hovoríme aj o budúcnosti našej slobody.