Ako býva zlým zvykom, aj v prípade zahraničnopolitického konsenzu na Slovensku sa mediálny obraz nezhoduje s popisovanou realitou.

V médiách hlavného prúdu aj na iných fórach sa množia alarmujúce vyhlásenia o tom, že na Slovensku sa rozpadol zahraničnopolitický konsenzus a v dôsledku toho sa vzďaľujeme západu a jeho inštitúciám. Tvrdenia podobného charakteru sa opierajú o dva druhy argumentov. Jeden poukazuje na okolnosť, že nie všetky relevantné politické strany súhlasia s väčšinovou líniou EÚ a NATO vo vzťahu k prebiehajúcemu kinetickému konfliktu na Ukrajine a špecificky k Rusku. Druhý vychádza z výsledkov prieskumu verejnej mienky Globsecu, ktorý okrem iného ukázal, že 59 percent obyvateľov Slovenska nepovažuje bezpodmienečnú pomoc Ukrajine pod heslom „Tak dlho, ako to bude potrebné“ (v atlantickej hantírke as long as it takes) za strategicky správne. Veľmi častá je kombinácia oboch druhov argumentov a jej súčasťou sú ďalšie strašidelné interpretácie o rozširovaní vplyvu Ruska, hybridných hrozbách a podobne.

Hneď na úvod je potrebné povedať, že prinajmenšom z pohľadu rozloženia síl na slovenskej politickej scéne sa zahraničnopolitický konsenzus nerozpadol. Rozpadla sa len schopnosť politických elít racionálne a najmä poctivo diskutovať o takých komplexných otázkach, akými sú geopolitika, veľká stratégia a geografické uviaznutie malých národov medzi vojenskými mocnosťami. Rovnako ostala v starom prachu lepších dní slovenskej žurnalistiky pochovaná schopnosť médií prinášať informovanú a neideologickú diskusiu o národnoštátnych záujmoch v siločiarach rastúceho geopolitického napätia nielen v Európe, ale aj v ázijsko-pacifickej oblasti na opačnej strane Eurázie.

Pohľad do Národnej rady Slovenskej republiky jasne hovorí o tom, že v nej pôsobia poslanci politických strán v absolútnej väčšine podporujúce naše členstvo v EÚ a NATO. Od volieb 2020 sa toho veľa zmenilo v zmysle opúšťania strán, poslaneckých klubov a podobne, avšak zahraničnopolitická orientácia jednotlivých aktérov ostala prakticky identická.

Jediní, čo majú ultra kritický postoj k EÚ a NATO, sú poslanci pôvodne zvolení za ĽSNS. V súčasnosti zastupujú nielen ĽSNS a Republiku. Kým pôvodná značka ostáva na predošlých pozíciách, v prípade Republiky je možné pozorovať mierny posun smerom k väčšej akceptácii EÚ, aj keď s obrovskými výhradami, a v zásade nezmenený postoj k NATO.

OĽANO a všetko, čo z neho v parlamente ostalo a povstalo, nespochybňuje členstvo Slovenska v únii a aliancii. Niektorí poslanci zvolení za túto stranu sú väčší, iní menší atlantickí nadšenci, avšak v podstatne nikto z nich nepresadzuje vystúpenie Slovenskej republiky z NATO a z EÚ už vôbec nie.

Poslanci zvolení za Smer, veľká časť z nich dnes reprezentuje Hlas, zotrvávajú takpovediac na západných pozíciách. Samozrejme, nájdu sa medzi nimi hlasní kritici praktických politík EÚ a NATO a niektorí dokonca nekriticky obdivujú Rusko, no to neznamená, že ich strany opustili zahraničnopolitický konsenzus. Najmä poslanec Smeru Ľuboš Blaha má množstvo politických vyjadrení kladne naladených vo vzťahu k Rusku, veľmi často kritizuje USA a obdivuje juhoamerických ľavicových revolucionárov. Takí sú mnohí európski ľavičiari. Z jeho úst ani z prostredia vedenia Smeru však nezaznelo jediné oficiálne stanovisko, oprávňujúceho kohokoľvek tvrdiť, že táto strana presadzuje vystúpenie Slovenska z EÚ alebo NATO. Naopak, Smer nikdy neodvolal vyhlásenie svojho predsedu Roberta Fica, urobené ešte v postavení premiéra, že Slovenská republika chce byť súčasťou „jadra“ EÚ. Je pravda, že Smer (prinajmenšom verbálne) presadzuje, aby sa Slovensko v orgánoch únie a aliancie správalo autonómne a nesúhlasilo so všetkým, čo presadzujú väčšie členské štáty, ak to nie je v našom národnom záujme. Napokon, v rôznych otázkach sa takto správajú najmä na pôde EÚ napríklad Poliaci alebo Maďari, ale nikto netvrdí, že sú na ceste von z kontinentálneho bloku. Je potrebné povedať, že na podiel viny Ruska na vojne na Ukrajine, ktorá sa začala v roku 2014, nie až vo februári 2022, má Smer iný názor ako politický prúd tvoriaci rozpadnutú vládnucu koalíciu, ale to majú aj mnohí politici, akademici a analytici na západe. Medzi inými americký profesor John Maersheimer či exminister zahraničných vecí USA Henry Kissinger, no nikto ich nepovažuje za trollov Moskvy a hybridné hrozby.

Strana Sme rodina je aj na slovenské špecifické pomery nesmierne oportunistická, ale bez najmenších pochybností je možné povedať, že nespochybňuje našu západnú orientáciu a pôvodný zahraničnopolitický konsenzus. Jej predstavitelia kritizujú z konzervatívnych pozícií úniu, nie vždy súhlasia s konkrétnymi aktivitami NATO a niektorých spojencov, nie je to však nič, čo by sa vymykalo prirodzenej a zdravej politickej diskusii.

O SaS zrejme nikto nemá pochybnosti, ak je reč o zahraničnopolitickej inklinácii. Áno, aj Richard Sulík mal a má množstvo kritických názorov na EÚ, dokonca pred ruskou inváziou kritizoval sankcie, ale aj to bolo v rámci normálneho a najmä demokratického politického diškurzu. Úniu a jej tendenciu čoraz viac prehlbovať politickú integráciu či zavádzať fiškálne transfery kritizujú v rámci bloku mnohí iní konzervatívni a liberálni politici, najmä v Nemecku, Holandsku, Rakúsku, Švédsku a Fínsku. Nikto z nich nie je obviňovaní z rozoberania EÚ, pretože každý súdny človek chápe, že na mieru a hĺbku integrácie existujú veľmi protirečivé názory.

V slovenskom parlamente kedysi na počiatku volebného obdobia existoval aj poslanecký klub strany Za ľudí. Jej poslanci sa rôzne preskupili a nie je namieste vypočítavať, kde všade skončili. Postačí konštatovanie, že absolútna väčšina z nich, ak nie všetci sú euroatlantickí nadšenci.

Ak sa pozrieme na prieskumy verejnej mienky, vplýva z nich, že nad rámec súčasných strán by mohli prah zvoliteľnosti v septembri 2023 prekročiť subjekty Progresívne Slovensko, KDH a SNS (s balíkom kandidátov pochádzajúcich z menších strán). Demokrati a Modrí/Most zatiaľ veľké nádeje nemajú, ale v ich prípade je navidomoči jasné, akým smerom je otočený ich geopolitický a ideologický kompas.

Progresívne Slovensko tvoria ľudia, akí sa zvyknú expresívne nazývať eurohujeri. Nič presnejšie nevystihuje ich vzťah k EÚ. Čo sa týka NATO a Ruska, ich postoj je rovnako jednoznačný: slovenskí progresívci sú euroatlantickí komsomolci a zarytí odporcovia Ruska, akí by sa bez najmenších pochybnosti uplatnili aj na poľskej alebo ktorejkoľvek pobaltskej politickej scéne.

KDH je v súčasnom zložení euroatlantickou stranou. K tomu niet čo dodať, iba ak to, že je bez akejkoľvek politickej charizmy. SNS má, pochopiteľne, svoje špecifiká, no jej postoj tak k únii, ako aj aliancii je v porovnaní s Republikou či ĽSNS takrečeno súčasťou národno-konzervatívneho okraja hlavného prúdu. Nech SNS a jej posily z Národnej koalície a ďalších malých strán kritizujú EÚ a NATO v akýchkoľvek detailoch, v celku je možné povedať, že táto strana rozhodne nespochybňuje zahraničnopolitický konsenzus Slovenskej republiky.

Inými slovami neexistujú empirické dôkazy o tom, že by sa na Slovensku rozpadol základný konsenzus ohľadom smerovania zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Zmenilo sa niečo iné. Najneskôr od volieb 2016 sa na Slovensku extrémne zbrutalizoval politický a mediálny diškurz. Takáto atmosféra neposkytuje priestor na poctivú diskusiu o rozdielnych prístupoch k uplatňovaniu zahraničnopolitického konsenzu. Zahraničnopolitický konsenzus a jeho praktické uplatňovanie sú totiž dve veci a kým prvé ostáva viac-menej nemenné, druhé nevyhnutne podlieha vývoju. Aktuálna dynamika geopolitického súperenia v Európe by si vyžadovala hĺbkovú a na nuansách založenú debatu o súvisiacich otázkach, ale o tom možno niekedy inokedy.