clanok

NATO je relikt studenej vojny a ponúka iba ilúziu bezpečnosti

21.05.2020  I  19:30

Domáce komentáre

V otázke európskej bezpečnosti neexistuje jednoduché ani uspokojivé riešenie. NATO malo v čase studenej vojny význam pre vytvorenie strategickej rovnováhy. Avšak súčasná Európa čelí inej a do veľkej miery komplikovanejšej realite.

Jazyk a realita

Nedávno sa stretli ministri zahraničných vecí a obrany Peter Korčok a Jaroslav Naď na pôde Styčného tímu pre integráciu síl NATO vo Vajnoroch. Obaja sa optimisticky vyjadrovali o postavení Slovenska v siločiarach geopolitiky, pretože, ako povedal pán minister Korčok, „členstvo v NATO pre Slovensko znamená takú úroveň bezpečnosti a stability, ktorú mu nemôže v súčasnosti zaručiť žiadna iná alternatíva“.

Je pochopiteľné, že úlohou ministrov zahraničných vecí a obrany je budiť dojem bezpečnosti a stability. Napokon, nebolo by ani politicky, ani diplomaticky vhodné otvorene hovoriť o nefunkčnosti toho, čo je prezentované ako jediná alternatíva stability a bezpečnosti v Európe. Avšak jazyk diplomacie a politiky a geopolitická realita sú dva odlišné svety. A my sa pokúsime nazrieť do toho druhého.

Európa: miesto trvalých napätí

Keď sa na Slovensku diskutuje o NATO, zväčša sa zrážajú dva protirečivé ideologické pohľady. Jeden je založený na presvedčení, že krajiny západnej civilizácie majú rovnaké bezpečnostné záujmy a priority a garantom ich ochrany a presadzovania je Severoatlantická aliancia. Druhý vychádza zo stereotypu, že NATO je agresívna organizácia a ohrozuje mier tak v Európe, ako aj v širšom svete.

Pravdu nemá ani jedna strana sporu, pretože NATO je v podstate nefunkčná, aj keď ešte stále masívne pôsobiaca entita. Aliancia nie je bezpodmienečným garantom jej členov. Jednak preto, že to úplne jednoznačne nevyplýva zo znenia zmluvy, a jednak preto lebo bezpečnostné záujmy členských štátov nie sú totožné. NATO však ani nie je príčinou ohrozenia mieru v Európe. Európa je hrozbou samou pre seba; svojou geografiou a históriu. A kým táto časť Eurázie bude existovať, budú v nej pretrvávať v takej alebo onakej podobe odveké napätia, ktoré po stáročia viedli na Starom kontinente ku krízam, napätiam, vojnám a aj totálnym vojnám.

NATO je relikt studenej vojny, jeho zmysel pominul rozpadom Sovietskeho zväzu a odchodom Červenej armády z východného Nemecka. Nová forma rovnováhy sa v Európe zatiaľ nenašla a zatiaľ je nejasné, kedy a akým spôsobom bude nastolená.

Erdogan v stopách osmanských sultánov

Bolo by skvelé, keby naozaj existovala organizácia schopná garantovať v európskych končinách bezpečnosť. Taká štruktúra však neexistuje, pretože bezpečnostné potreby a priority jednotlivých krajín určujú predovšetkým ich geografická poloha a historické skúsenosti. A tie sú rôzne a veľmi často protichodné. Samozrejme, je možné rôznymi stratégiami, pružnými alianciami, presvedčivými hrozbami a efektívnou diplomaciou dosiahnuť rovnováhu a tak zachovať mier. Na pôde NATO sa však nespochybniteľný spoločný záujem nezrodí a existuje na to mnoho dôvodov.

Zoberme si napríklad Turecko. Aktuálna neo-osmanská stratégia prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana je nepochybne v plnej zhode so záujmami Turkov. Vojenská prítomnosť v severnej Sýrii, bizarná dohoda s líbyjskou vládou národnej jednoty o hraniciach teritoriálnych vôd, ťažobné nároky v okolí Cypru a v oblasti Čierneho mora, podpora Kataru v konflikte so zvyškom arabského sveta vedeného predovšetkým Saudskou Arábiou – to všetko a omnoho viac je na hony vzdialené bezpečnostným a strategickým záujmom absolútnej väčšiny členských štátov NATO. V Líbyi naráža Turecko na záujmy Francúzska a Talianska a jej dohoda s vládou západnej časti krajiny zmietanej občianskou vojnou brutálne pošliapava legitímne pobrežné a teritoriálne nároky Grécka. S Helénskou republikou (a nielen s ňou) je Turecko v spore aj v otázke ťažby plynu v teritoriálnych vodách Cypru a aj v tomto prípade sa hlasno ozývajú Taliani a Francúzi. V Čiernom mori dvíhajú obočie okrem Rusov aj členovia NATO, Bulhari a Rumuni.

Naopak, ak sa Turecko dostáva do napätej situácie s Ruskom tak v severnej Sýrii, ako aj v Líbyi a Čiernom mori, vyhovuje to iným členským krajinám NATO. Predovšetkým Poľsku, pobaltským republikám a, pochopiteľne, ich podporovateľovi Spojeným štátom americkým. Ak robí Vladimírovi Putinovi vrásky Recep Tayyip Erdogan a zamestnáva ho na Strednom východe, Moskva môže venovať menej pozornosti európskemu polostrovu a najmä jeho časti medzi Baltikom a Čiernym morom.

Avšak ani tí, čo majú odvodený a nepriamy osoh z Erdoganovho neo-osmanského dobrodružstva, nemajú najmenší dôvod bojovať po boku Turkov v severnej Sýrii. V záujme európskych členov NATO nie je ani podporovať turecké avantúry v Líbyi na strane vlády, čo je síce uznaná OSN, ale jej schopnosť nastoliť v krajine stabilitu a poriadok je viac než otázna. Európski členovia NATO, ktorí sú zároveň aj členmi Európskej únie, nemajú najmenší dôvod straniť Turecku v spore s Gréckom a už vôbec nie podporovať molestovanie Cypru. Napriek tomu je Erdoganov návrat k osmanskej tradícii logickým vyústením vývoja v Malej Ázii a z pohľadov Turkov a ich štátu dáva perfektnú logiku.

Z Tirany cez Minsk do Berlína

Pozrime sa na vec ešte z iného uhla. Aké má záujmy napríklad Albánsko, ďalší členský štát NATO, na pomedzí Ruska, Pobaltia a Poľska? Pre Poliakov, Estóncov, Lotyšov a Litvanov je bez najmenších pochýb životne dôležité udržať Rusko v súčasných hraniciach. Teda prinajmenšom z hľadiska ruskej západnej čiary. A naopak pre Rusov je rovnako životne dôležité, aby sa Bielorusko nestalo druhou Ukrajinou a aby žiadna vláda v Minsku nesúhlasila so vstupom krajiny do NATO. Z pohľadu Moskvy, Varšavy a pobaltských republík je tento bod epicentrom ich bezpečnostných obáv a z nich vyplývajúcich stratégií. Z pohľadu Tirany však ide o málo nezaujímavý kút Európy a či sa Bielorusko prikloní na tú alebo onú stranu, strategické záujmy Albáncov to nijako zásadne neovplyvní.

Na severe Európy však nemožno zabúdať na faktor Nemecko. Berlín sa vždy bude usilovať o čo najtesnejšie vzťahy s Moskvou. Otvorená alebo skrytá aliancia Nemecka s Ruskom je však prekliatím pre Poliakov, obyvateľov Pobaltia a absolútnou nočnou morou pre Britov a Američanov. Ak si Francúzi budú istí, že ich vzťahy s Nemeckom sú dobré a okrem rozdielnych pohľadov na fiškálne pravidlá ich krajiny v zásade nič nerozdeľuje, nebude Elyzejský palác ani hlava bolieť zo zbližovania sa Berlína s Rusmi. Avšak ak by sa Nemecko z nejakého dôvodu opäť stalo agresívnym, aliancia na osi Berlín – Moskva je smrteľným nebezpečenstvom pre Paríž.

Možno áno, možno nie

Takto a ešte oveľa komplikovanejšie vyzerá situácia v NATO. Teda organizácie, čo je slovami ministra zahraničných vecí garanciou toho, že „v prípade krízy nám naši spojenci prídu pomôcť obrániť náš štát“. Vojenská aliancia nefunguje tak jednoducho, ako hovorí Peter Korčok. Štát sa nestáva jej členom preto, aby ho druhí chránili. Naopak, ak nastane v Európe kríza vyžadujúca si vojenský zásah, s najväčšou pravdepodobnosťou vyplynie z napätia medzi Poľskom a Ruskom a Slovensko bude požiadané, aby prišlo Poliakom na pomoc. Príde? Bude to v našom záujme? Za určitých okolností možno. A za iných možno nie.

Situácia je však ešte zložitejšia, pretože nielen medzi takými členskými krajinami NATO ako sú Turecko a Grécko existujú otvorené spory. Aj keď to v tejto chvíli tak nevyzerá, potenciálne sa môžu dostať do sporu aj členské krajiny aliancie zo strednej a východnej Európy. Maďari dodnes oplakávajú Trianon a nikde nie je napísané, že nestabilitu v Európe jedného dňa Budapešť nevyužije na pokus o revíziu hraníc. Potenciálne sa takto môže dostať do konfliktu s Rumunskom a, samozrejme, Slovenskom. Aj s Ukrajinou a Srbskom, ale ostaňme zatiaľ na pôde NATO. Čo potom, keď sa Maďari, Rumuni a Slováci dostanú do konfliktu? Aký bude v tomto prípade spoločný záujem NATO a kto zo spojencov príde pomôcť ochrániť náš štát?

NATO neponúka na tieto (zatiaľ hypotetické) otázky uspokojivé odpovede. Mnohí si aj preto myslia, že by bolo najlepšie od zmluvy odstúpiť. Avšak ani to nie je celkom namieste. V medzinárodných vzťahoch je nevyhnutné riadiť sa realizmom a pragmatizmom.

Nevznešený pragmatizmus

Vystúpiť z NATO nie je dobrý nápad. V tomto ohľade je dobré riadiť sa príkladom Američanov. Formálne sú stále účastníkmi zmluvy, no pokiaľ ide o ich bezpečnostnú a zahraničnú politiku v oblasti severného Atlantiku a časti Eurázie zvanej európsky polostrov, hľadajú si predovšetkým v krajinách medzi Baltickým a Čiernym morom spojencov so záujmami zhodnými so stratégiou Washingtonu. Bratislava si tiež musí hľadať svoju pozíciu a spojencov na jej presadzovanie. Robia to aj Varšava, Tallinn, Riga, Vilnius, Bukurešť a Sofia.

Všetkým je jasné, že záujmy štátov v páse medzi Baltikom a Čiernym morom sa nezhodujú so záujmami napríklad Francúzska, Talianska alebo Nemecka. Nikto kvôli tomu nevystupuje z NATO, ale viac alebo menej otvorene si presadzuje svoje národné záujmy a alianciu necháva pokojne driemať ako relikt studenej vojny. Okrem iného aj preto, lebo NATO je ešte stále aspoň značka a Rusi pred ňou majú rešpekt, inak by neboli takí nervózni z jej prítomnosti v Pobaltí.

Ostentatívne odstúpenie od zmluvy by bolo považované za nepriateľský akt, a to je na poli diplomacie a medzinárodných vzťahov vždy veľmi nešťastný krok. Slovensko, tak ako už viackrát v dejinách, musí aj v tomto prípade z hľadiska svojho geografického a ekonomického postavenia pozorne vnímať posuny na geopolitickej šachovnici a oportunisticky sa im prispôsobovať. Neznie to vznešene, lenže prežitie národov nestojí a nepadá na krásnych myšlienkach, ale na schopnosti prijímať správne, teda nevyhnutné rozhodnutia.

Nezabúdať na Východoslovenskú nížinu

Slovensko nie je krajina, čo si môže dovoliť vybudovať armádu, pred ktorou sa budú triasť široko-ďaleko. Napriek tomu je absolútne nevyhnutné mať k dispozícii dostatočný odstrašujúci prostriedok. Pochopiteľne, nie v podobe jadrovej zbrane, ale modernej a funkčnej bojovej sily schopnej protivníkovi spôsobiť škody takého rozsahu, aké by preňho predstavovali neakceptovateľné straty. Na rovinu si treba povedať, že ak by kedykoľvek v budúcnosti dostali napríklad Maďari chuť oslabiť Slovensko na jeho najzraniteľnejšom mieste, Východoslovenskej nížine, museli by počítať s takou odvetou a takými stratami, aké by nezodpovedali hodnote potenciálneho teritoriálneho zisku. A na to musí mať Slovensko funkčnú, modernú a bojaschopnú armádu. Nie kvôli dvom percentám HDP, čo sme sa zaviazali každoročne alokovať ako členský štát NATO na obranné výdavky, ale v záujme našej bezpečnosti a budúcnosti.

Žiadna krajina, čo to so svojou suverenitou myslí vážne, sa nemôže spoliehať na prísľuby, že nás prídu ochrániť iní. Možno prídu. A možno aj nie. No a práve na tú druhú alternatívu musíme byť pripravení. A nie sme. Okrem iného aj preto, lebo politická reprezentácia tejto krajiny sa dlhodobo nedokáže dohodnúť na prioritách armádnych nákupov. Z každej akvizície sa skôr či neskôr stane politický škandál, pretože buď chce niekto kradnúť, alebo iný, z opačnej strany barikády, vytĺkať za každú cenu (aj ohrozenia bezpečnosti vlastnej krajiny) politický kapitál.

Najnovšie články

Eurozóna v súčasnej podobe neprežije. Aké bude Slovensko v roku 2030?

17.05.2020  I  12:15

Domáce komentáre

Najväčším hlavolamom eurozóny nie je aktuálny spor o to, či jej členské štáty majú mať spoločný dlhopis, teda zdieľaný dlh. Aj keď sa to ťažko počúva, kľúčovým problémom menovej únie je jej samotná existencia.

Tublatanka: Spomienky na mladosť a Martina Sarvaša

13.05.2020  I  11:10

Domáce komentáre

Anno domini 2020 je popri mnohých iných a významnejších spomienkach aj 35. výročím vydania prvého eponymického albumu bratislavskej hard rockovej kapely Tublatanka. O slovenskej rockovej hudbe a jej histórii by vedeli s hlbokými znalosťami zasvätenejšie písať mnohí iní. Toto však nie je príspevok k histórii slovenského rocku, ale krátkou subjektívnou spomienkou na mladosť.

Pred 75 rokmi sa skončila druhá svetová vojna. Zrodila sa stará Európa

06.05.2020  I  16:15

Domáce komentáre

Keď sa Karol Veľký a po ňom rôzni držitelia titulu cisára Svätej ríše Rímskej usilovali o politické zjednotenie územia reprezentujúceho súčasné geografické a ekonomické jadro Európskej únie, stáli pred veľmi podobnými problémami, akým čelil kontinent v časoch Tridsaťročnej vojny, napoleonských vojen, prvej a druhej svetovej vojny, ale aj v priebehu vojny studenej. Trištvrte storočia po páde Berlína nie je situácia v Európe o nič menej komplikovaná a liekom na jej večné boľačky nie sú ani Európska únia, ani NATO na hraniciach Ruska.