Módnou vlnou oficiálneho náboženstva liberalizmu je boj proti takzvanému extrémizmu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v slovenskej trestno-právnej praxi ide zväčša o verbálne delikty s prinajmenšom spornou mierou spoločenskej nebezpečnosti. Na druhej strane prakticky denne v médiách narážame na vyjadrenia, ktoré by sa dali hodnotiť napríklad ako navádzanie na trestný čin krivej výpovede, respektíve krivého obvinenia. A nikto s tým nič nerobí.

Odmena za splnenie želania

Ako príklad uveďme propagandistický materiál nadnesene označovaný ako komentár redaktora Aktualít Mareka Vagoviča s názvom Jankovská si musí prepustenie z basy zaslúžiť. Už samotný titulok je problematický a hneď z dvoch dôvodov. Po prvé preto, lebo bývalá štátna tajomníčka nie je v base, teda vo výkone trestu, ale vo vyšetrovacej väzbe, čo je mimoriadne a dočasné opatrenie.

Po druhé, tvrdenie, že obvinená si musí prepustenie z väzby zaslúžiť navodzuje dojem, akoby iba za splnenie určitého želania autora textu alebo niekoho iného mohla nasledovať odmena v podobe prepustenia. Takéto vnímanie trestného konania nemá nič spoločné s právnym štátom a spravodlivosťou, ba dokonca by mohlo za určitých okolností viesť k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu. Viaceré pasáže článku Marka Vagoviča tomu nasvedčujú.

Napríklad hneď prvé dve vety:

„Bývalá štátna tajomníčka rezortu spravodlivosti za stranu Smer tvrdí, že sa priznala a spolupracuje s políciou. No zatiaľ skôr taktizuje, takže na jej prepustenie z väzby nie je najmenší dôvod.“

Taktizuje každý obvinený. Aj Markom velební kajúcnici, ako napríklad Bernard Slobodník alebo Ľudovít Makó. Druhý z nich až tak veľmi, že vo viacerých bodoch výpovedí si bohapusto a dokázateľne vymýšľa. Faktom je, že Monika Jankovská sa v určitom rozsahu priznala, no o tom, či je alebo nie je dôvod na jej prepustenie z väzby, v právnom štáte nerozhoduje žiaden novinár. Ani keď má také opuchnuté ego ako pán Vagovič.

Dojmy a fakty

Prejdime k ďalšiemu opovážlivému výroku autora:

„Jankovská je pravdepodobne presná, aj keď opisuje konkrétne prípady, kde mu mala pomôcť – vrátane finančných ponúk za ‚spoluprácu‘. Problém je v tom, ako interpretuje tieto službičky pre kamaráta Kočnera. Jankovská totiž tvrdí, že to robila nezištne, čo je v rozpore s jej povesťou, životným štýlom aj majetkovými pomermi. Prípadne, že bola len poštárkou, ktorá nosila sudcom – v Kočnerovom mene – obálky s úplatkami.“

Isteže je možné pochybovať o tom, či Monika Jankovská hovorí v plnom rozsahu pravdu, no trestné právo a dokazovanie v trestnom konaní sa neriadia a ani nemôžu riadiť niekoho povesťou či životným štýlom. V trestnom konaní sú rozhodujúce fakty, objektívne zistený skutkový stav a dôkazy.

To, že mala pani Jankovská nejakú povesť – najmä ak ju aktívne kreovali médiá – ešte nezakladá dôvod na to, aby sme z toho vyvodzovali vinu alebo usudzovali, že klame. Ak chceme tvrdiť, že nehovorí pravdu, musíme preukázať, že brala naozaj od Mariana Kočnera úplatky. Bodka.

Nebezpečné štvanie

Marek Vagovič v preberanom inkvizičnom pamflete napísal aj toto:

„Otázniky vzbudzuje aj časť jej výpovede, kde svedčí o korupcii exministra Žigu. Konkrétne pasáž o správaní sudkyne, u ktorej sa mala prihovoriť – a ponúknuť jej peniaze za verdikt v prospech bývalého politika Smeru.

Na tomto mieste buď Jankovská nehovorí celú pravdu alebo účelovo zahmlieva – s cieľom niekoho kryť. Podobne nepresvedčivo vyznievajú aj jej slová o tom, ako Fico (ne)reagoval na Kočnerovu kauzu zmenky.

Alebo na jeho možné nevzatie do väzby. Táto časť výpovede – o údajnom mlčaní šéfa Smeru, ktorého mala dokonca Jankovská osobne navštíviť – je navyše v rozpore s jej komunikáciou s Kočnerom v Threeme.

Je evidentné, že bývalá štátna tajomníčka toho veľa vie. Zatiaľ však vypovedá spôsobom, ktorý nemožno ani pri najlepšej vôli považovať za priznanie. Skôr taktizovanie a snahu čo najmenej si uškodiť.“

Kým v predchádzajúcich citovaných pasážach chodil autor po tenkom ľade, v tejto časti textu sa rýchlou chôdzou približuje dôvodenému podozreniu, že Moniku Jankovskú navádza na trestný čin krivej výpovede alebo krivého obvinenia.

Po prvé, nikto nevidí do hlavy Moniky Jankovskej, ani taký génius, za akého sa považuje Marek Vagovič. Preto sú vyjadrenia o tom, že chce niekoho kryť, bez toho, aby ich podložil dôkazmi, bohapustým osočovaním.

Po druhé, z textu na hony trčí túžba autora, aby Monika Jankovská obvinila konkrétnych ľudí, najmä však predsedu Smeru Roberta Fica. Bez ohľadu na objektívny skutkový stav. Toto je však cesta do pekla, nie k spravodlivosti.

Po tretie, pán Vagovič si uzurpuje právo na to, aby rozhodoval o tom, čo je a čo nie je priznaním. Opäť je potrebné pripomenúť, že ani populárni kajúcnici sa nepriznávajú v plnom rozsahu. Takmer nikdy. Naopak, aby nemusel hovoriť o svojej trestnej činností, rozprávajú o iných.

Po štvrté, autor jednoznačne vyzýva Moniku Jankovskú k tomu, aby obvinila z trestnej činnosti Roberta Fica a Petra Žigu, až potom si podľa neho zaslúži prepustenie z väzby. V aktuálnej spoločenskej realite už nie je žiadnym prekvapením, že médiá publikujú podobné štváky. No je zarážajúce, že orgány činné v trestnom konaní tomu nevenujú pozornosť.

Pokročilé hnilobné procesy

Ešte jedna ilustrácia:

„Aj preto ju súd zatiaľ neprepustil z väzby. Jej ‚priznanie‘ nie je spontánne, Jankovská len reaguje na predkladané dôkazy (Threema). Aj obsahovo pôsobí, v porovnaní s inými kajúcnikmi (Sklenka, Makó, Slobodník), ako slabý odvar.

Aj v takom prípade však platí, že ak chce byť Jankovská stíhaná na slobode, musí si to zaslúžiť. Platonické ‚priznania‘ ju nevykúpia – a v konečnom dôsledku nedosiahne ani nižší trest, o ktorý sa zrejme usiluje“

Obvinený má síce oveľa viac práv ako svedok, pretože v záujme obhajoby môže aj klamať. Zrejme to do určitej miery robí aj, no nielen Monika Jankovská. Ani obvinený však nesmie nikoho krivo obviniť. Marek Vagovič jasne dáva najavo, že bývalú štátnu tajomníčku môže zachrániť len to, ak by povedala čokoľvek na takzvané veľké ryby. A je zrejmé aj to, že jeho jakobínske móresy sú podoprené nestriedmosťou niektorých autorít. (Nie je namieste, aby sme sa pri tejto príležitosti venovali sudkyni Pamele Záleskej, ale aj ju je potrebné mať na pamäti.)

Marek Vagovič zjavne čerpá „rozumy“ od prokurátora Jána Hrivnáka. To by bol menší problém. Horšie by bolo, ak by sa ukázalo, že novinár koná na jeho popud, pretože v prípade prokurátora by sa k návodu na krivú výpoveď a krivé obvinenie mohlo pridružiť aj podozrenie zo spáchania trestného činu zneužitia právomocí verejného činiteľa.

Monika Jankovská očividne má čo vysvetľovať orgánom činným v trestnom konaní, avšak väzba nemôže byť nástrojom vynucovania si želaného priznania, ktoré nekorešponduje s realitou a objektívnym skutkovým stavom. Nie je našou úlohou, aby sme posudzovali, či v jej prípade trvajú alebo pominuli dôvody väzby. Isté je však to, že kajúcnici Ľudovít Makó a Dušan Slobodník na slobode a Monika Jankovská vo väzbe naznačujú pokročilú fázu hnilobných procesov v štáte slovenskom a jeho právnom systéme.