clanok

Nehaňte Borisa Kollára, ale pozametajte si pred vlastným prahom

04.03.2020  I  16:15

Domáce komentáre

Medzi porazených uplynulých volieb patria aj slovenskí novinári. Napriek tomu sa nepoučili a po volebnej bitke sa zapájajú do ďalšej politickej šarvátky. Tentoraz v zákopoch vnútornej vojny vznikajúcej novej koalície.

Prvotriedni pokrytci

Historický profil Borisa Kollára nebol pred 28. februárom 2020 neznámou. Naopak, každý, kto sa v hlavnom meste živí tým, čo sa honosne a v rozpore s realitou nazýva žurnalistikou, vedel o minulosti predsedu strany Sme rodina. Novinári tento problém obchádzali, pretože v boji proti Robertovi Ficovi a jeho Smeru im bol dobrý aj Boris Kollár. Ak sa problému dotkli, tak len okrajovo a zväčša ostalo pri fotografiách z Kuby, kam si Boris Kollár odskočil na dovolenku s Piťom a spol. Deväťdesiate roky, biele kone a viaceré otázniky vyvolávajúce historky z tohto obdobia ostali úplne nepovšimnuté. Médiá jednoducho neplnili svoje poslanie, pretože sa správali ako politická strana, teda kalkulovali. Nimi prezentovaný verejný záujem nebol ani trochu orientovaný na popisovanie reality a hľadanie pravdy, ale na boj s politickým nepriateľom.

Ak dnes novinári spochybňujú morálny profil pána Kollára, správajú sa ako prvotriedni pokrytci. Predseda Sme rodina získal politickú legitimitu potvrdenú výsledkami dvoch parlamentných volieb v rade. Mnohí nad tým krútia nosom. Rovnako, ako sa nemalému počtu ľudí nepáči predstava Igora Matoviča v premiérskom kresle alebo prítomnosť Mariana Kotlebu v parlamente. Avšak na rozdiel od novinárov, ktorí sa hrajú na arbitrov verejného záujmu a morálky, všetky tieto figúry majú politickú legitimitu vyjadrenú počtom voličov ich strán.

Vedeli a mlčali

Prinajmenšom od roku 2016 novinári veľmi dobre vedeli, že jednotiacim elementom strany Sme rodina je nepokrytý nepotizmus. Sme rodina nie je ani strana, ani hnutie, ale klan. Novinári mali tieto fakty štyri roky rovno pod nosom. A mlčali. Ozvali sa len vtedy, keď sa Boris Kollár pobratal s Marine Le Pen a s Matteom Salvinim a to tiež len preto, lebo títo politici odmietajú vidieť svet ružovými okuliarmi samozvaných, dobre živených a ešte lepšie chránených liberálnych kvázi elít.

Boris, Marine a Matteo sú bez najmenších pochýb populisti. Čo to však znamená byť populistom? Najmä impulzívny predseda Ligy Matteo Salvini hovorí z duše mnohých Talianov. Dokázal si získať mysle a srdcia rodákov a jeho legitimita je úplne rovnaká ako Beppeho Grilla alebo Sergia Mattarellu. Keby sa však novinári venovali menej ideologickým taľafatkám a radšej dôsledne popisovali rodinkársku povahu strany Sme rodina, možno by dnes spolu so svojím protégé z Popradu nemuseli nariekať nad tým, že Boris Kollár si robí nárok na pozíciu predsedu parlamentu.

Nevysvetľujú, politizujú

Boris Kollár trafil klinček po hlavičke, keď lakonicky poznamenal, že je komické, ak v súvislosti s jeho osobou moralizuje práve Andrej Kiska. Bingo! Jednoduché a jasné ako facka. A navyše aj hlboko pravdivé. Je úplne irelevantné, že táto pravda vyšla práve z úst Borisa Kollára. Jednak preto, že každý z nás má nárok na druhú životnú šancu. Boris Kollár v roku 2020 nie je ten istý Boris Kollár, aký bol povedzme v roku 1997. Aj on prešiel vývojom a platí to aj napriek tomu, že Ďateľ.sk má k jeho politickému štýlu mnoho výhrad. A jednak jeho slová platia aj preto, že i keby ich vyslovil sériový vrah, stále by to bola pravda. Médiá roky pestovali kult osobnosti Andreja Kisku a namiesto toho, aby sa za svoje zlyhanie po ostatných odhaleniach verejnosti ospravedlnili, podporujú exprezidentom uzurpovanú pozíciu morálneho arbitra.

Ak by novinári neboli pokrytci a netrpeli intelektuálnou anémiou, pokúsili by sa verejnosti vysvetliť pozadie aktuálne prebiehajúcich pozičných hier v rodiacej sa koalícii. Igor Matovič chce ústavnú väčšinu z očividného dôvodu: aby mohol presadiť viaceré agendy. To je jasné aj slovenským škrabákom. Avšak Andreja Kisku chce v koalícii aj preto, aby sa bývalý prezident nemohol zboku prizerať trápeniu novej vlády a kritikou z opozície mu postupne rozoberať elektorát. Naopak, Igor Matovič vie, že ak Za ľudí vstúpi do vlády, Andrej Kiska s najväčšou pravdepodobnosťou objatie OĽaNO neprežije. A tomu sa exprezident usiluje vyhnúť, aj keď sa mu to vzhľadom na nemalý politický tlak nemusí nepodariť. Rečičky a narážky ohľadom morálneho profilu potenciálnych koaličných partnerov majú zakryť podstatu tejto šachovej partie a médiá si namiesto toho, aby ľuďom opisovali a vysvetľovali jednotlivé ťahy, osvojujú naratív jedného z aktérov.

Arbitri bez legitimity

Je to naozaj komické, ako povedal Boris Kollár. Rovnako, ako nariekanie médií a pani prezidentky Zuzany Čaputovej, že veľké časti slovenskej populácie nebudú mať zastúpenie v parlamente, pretože kvórom piatich percent sa neprehupli PS/Spolu ani maďarské strany. Čo sú to za nezmysly? Tieto reči idú proti základnej podstate zastupiteľskej demokracie a zmyslu republikánskych inštitúcií. Slovenskí Maďari a liberáli nemajú v parlamente zastúpenie len preto, lebo narobili školácke chyby. Za ich neúspech nemôžu ani Boris Kollár, ani Robert Fico, ani Igor Matovič, ale predovšetkým páni Béla Bugár, Gyula Bárdos, Michal Truban a, samozrejme, Miroslav Beblavý.

Na Slovensku prebehli regulárne, demokratické voľby. Vzišiel z nich nový a bez najmenších pochybností aj legitímny parlament. Sily vehementne podporované slovenskými médiami, PS/Spolu a Za ľudí, získali 6,96, respektíve 5,77 percent odovzdaných hlasov. Z tohto pohľadu ostali novinári v poli porazených. Venovali množstvo energie a času podpore politických síl na okraji ľudového záujmu. S bohorovnosťou sebe vlastnou prezentovali PS/Spolu a Za ľudí ako alternatívu pre krajinu. Ľudia to však videli inak. Napriek drine, potu a neraz aj slzám na úseku propagandy médiá neuspeli, a preto by sa mali zamyslieť nad tým, aké je ich miesto v spoločnosti, a nie zapájať sa do nového politického boja, pretože na to nemajú žiadnu legitimitu.

Najnovšie články

Úroveň slovenských médií je rovná niveau diplomovky Borisa Kollára

25.06.2020  I  16:30

Domáce komentáre

Po rigoróznej práci Andreja Danka sa slovenské politické dejiny rýmujú diplomovkou nového predsedu parlamentu a bakalárkou jeho niekdajšej konkubíny. Možno to vyznie prekvapivo, no problém nie je v politikoch, ale v novinároch, pretože nedokážu vnímať priority a naliehavosť reality každodenného života.

Nepokazme si to. Prestaňme sa zaoberať premiérom a myslime na seba

16.06.2020  I  16:10

Domáce komentáre

Za prvý štvrťrok tohto roku sa scvrkol hrubý domáci produkt Slovenska o 5,2 percenta. A to sme len na počiatku reťaze Jóbových zvestí.

Aké budú dvadsiate roky 21. storočia? Začali sa búrkou

10.06.2020  I  14:20

Domáce komentáre

Pred sto rokmi zavládla éra zlatých dvadsiatych rokov 20. storočia. Išlo o dekádu nasledujúcu po pustošivej prvej svetovej vojne. Svet sa chcel po útrapách vojny oddať radostiam pokojného, luxusného a bezstarostného života. Aj sa to, prinajmenšom poniektorým, podarilo. Až kým v auguste 1929 neudrela veľká depresia a po nej druhá svetová vojna, z ktorej sa svet začal spamätávať až okolo roku 1955.