Od spustenia operácie Barbarossa dnes uplynulo 80 rokov. Aj takmer po storočí sa diskusia o tejto historickej udalosti zameriava na úvahy o dobre a zle. Žiaľ, tieto ušľachtilé reči nám nepomôžu pochopiť, prečo sa národy správajú určitým spôsobom a dokonca svoje konanie v priebehu dejín opakujú.

Zabudnime na dobrých a zlých

Ak sa pozeráme na dejiny optikou správania sa národov (nie ich vodcov), v podstate platí, že neexistujú dobrí a zlí. Bez ohľadu na režim a politické zriadenie sa národy správajú tak, ako im velia ich záujmy vyplývajúce z geopolitických výhod a obmedzení.

Je ťažké spomínať na 80. výročie vpádu Nemecka do Sovietskeho zväzu a nemyslieť pri tom na skazené duše a mysle Hitlera so Stalinom. Napriek tomu je nevyhnutné pokúsiť sa o to, pretože iba tak môžeme pochopiť zmysel toho, čo sa v roku 1941 odohralo a čo do veľkej miery určuje európsku politiku aj na počiatku tretej dekády 21. storočia.

Ak má historiografia nejaký zmysel, tak mu ho prepožičiava práve štúdium geopolitiky. Zhromažďovať archívne poznatky o detailoch historických udalostí môže byť z individuálneho hľadiska obohacujúce, no nijak nám to nepomôže pochopiť zmysel udalostí. Až keď správne pochopíme motiváciu konania národov (treba zopakovať, že nie ich lídrov), potom môžeme vidieť jasnejší obraz historickej i aktuálnej reality.

Zrodila sa ekonomická superveľmoc

Nemecko sa stalo zakrátko po zjednotení v roku 1871 ekonomickou a priemyselnou superveľmocou. To bola obrovská zmena paradigmy. Čo sa nezmenilo, bola geografia. Nemecko trčalo naďalej uväznené medzi dvoma európskymi mocnosťami – Francúzskom a imperiálnym Ruskom. Ekonomická sila nového štátu sa odrazila aj na raste jeho vojenských kapacít, čo, samozrejme, znervózňovalo nemeckých odvekých rivalov. Ani nie pol storočia po zjednotení sa Nemecko dostalo do vojny s Francúzskom, Ruskom, Veľkou Britániou a ďalšími krajinami. Európania nedokázali Nemcov poraziť, a preto v roku 1917 vstúpili do konfliktu USA a pomohli ho ukončiť. Nie z lásky k Starému kontinentu, ale preto, lebo nechceli pripustiť, aby sa jeho hegemónom stala jediná mocnosť, čo by ohrozovalo ich dominanciu v Atlantiku.

Nemecko vstupuje druhýkrát do tej istej rieky

Druhá svetová vojna sa začala presne z tých istých dôvodov ako prvá. Nemecko leží s výnimkou južných oblastí na nížinách severnej Európy. Zo západu je ľahko napadnuteľné Francúzskom. Z východu cez Pobaltie a Poľsko Ruskom. Nemci sa pokúsili tento problém vyriešiť takmer navlas rovnako ako v roku 1914. Najprv sa však dohodli so ZSSR na rozdelení Poľska, čím si aspoň načas poistili východné krídlo. Potom rýchlymi manévrami vyradili Francúzsko, pohltili Belgicko, Holandsko a okupovali Nórsko.

Stalin dohodou s Nemeckom riešil v zásade ten istý problém ako Hitler. V tom zmysle, že ruská historická skúsenosť od 18. storočia bola jednoznačná. Ak nemá Moskva dostatočne hlboké nárazníkové pásmo, dobre vyzbrojený a strategicky pripravený nepriateľ sa poľahky dostane do srdca ruskej ríše. Nemá zmysel moralizovať nad paktom Molotov-Ribbentrop. Už len preto nie, lebo vojenská a hospodárska spolupráca Nemecka s Ruskom sa začala v čase, keď v Berlíne úradovali sociálno-demokratické vlády. Bez ohľadu na režim Nemci vedeli, že (i) ich priemysel potrebuje ruské prírodné zdroje; (ii) musia mať krytý chrbát aspoň z jednej zraniteľnej strany a dohoda s Francúzskom v tom čase nebola možná. Hitler so Stalinom len dali tejto spolupráci agresívnu podobu. Nemci by sa však dostali do konfliktu s Európou aj bez kancelára Hitlera. Versailleská mierová zmluva nemecký problém nevyriešila, iba ho konzervovala, ba dokonca aj prehĺbila. Bolo preto len otázkou času, kedy a za akých okolností v Európe vypukne nový konflikt.

USA sa opäť vracajú do Európy

Nemecký problém napokon opäť pomohli vyriešiť USA. A urobili to z rovnakého dôvodu ako v čase prvej svetovej vojny. Samozrejme, že k porážke Nemecka prispeli všetci spojenci a ruský/sovietsky podiel bol enormný. Lenže na východe ustupovali Nemci len veľmi pomaly a na západe sa držali ako kliešť. Vlastne na západe ich zásadným spôsobom nikto neohrozoval.

Až otvorenie druhého frontu v Normandii prinieslo dlho očakávanú úľavu. Nemecký problém po skončení vojny spojenci vyriešili rozdelením krajiny a studená vojna v Európe bola predovšetkým o tom, aby USA zabránili Sovietskemu zväzu dostať sa k brehom Atlantiku a aby si Moskva udržala čo najväčšiu strategickú hĺbku. Siahala až po Berlín.

Nemecko a Maastrichtská zmluva

Po roku 1991 je riešením nemeckého problému Maastrichtská zmluva a projekt Európskej únie. Francúzsko je jedinou krajinou únie s bojaschopnou armádou a Nemecku to neprekáža. Prinajmenšom do chvíle, kým podmienky spoločného trhu vyhovujú jeho obchodným a priemyselným záujmom. Problémom však sú zhoršujúce sa vzťahy s Ruskom, ktoré sa do veľkej miery oprávnene cíti ohrozené aktivitami takzvaného západu v Pobaltí, Poľsku, v oblastiach Čierneho mora a Južného Kaukazu, samozrejme, na Ukrajine a takisto pokusmi podkopať Moskve naklonený režim v Bielorusku.

Nemecko potrebuje a chce dobré obchodné a politické vzťahy s Ruskom. No zároveň si nemôže znepriateliť jedného z najdôležitejších obchodných partnerov – USA. Aj preto je v súčasnosti (neagresívna) aliancia Berlína s Moskvou vylúčená. Do veľkej miery je to na škodu stability kontinentu, no Nemecko, závislé od exportu, si nemôže dovoliť pohnevať Washington, a preto aj v prípade projektu Nord Stream II postupuje len veľmi opatrne.

Pred 80 rokmi sa stretli dvaja európski giganti na bojovom poli. Výsledkom bola krutá porážka Nemecka, ktoré dnes nemá vôľu a zatiaľ ani kapacitu, aby si vynucovalo presadzovanie svojich záujmov vojenskou silou. Závislosť od exportu robí z Nemecka mimoriadne zraniteľnú krajinu a aj preto ovplyvňuje dianie na kontinente predovšetkým ekonomickými prostriedkami. Zároveň je zapojené do veľmi delikátnej hry udržiavania čo najlepších vzťahov s Moskvou a simultánne podporuje americkú prítomnosť v Poľsku a pobaltských krajinách, ktoré na základe vlastných historických skúseností spolupracujú s USA nad rámec partnerských väzieb v NATO.