Nič nepoukazuje lepšie na hĺbku nepochopenia problémov slovenského zdravotníctva ako nedávny návrh SaS, aby mladí lekári odchádzajúci pracovať do zahraničia boli povinní štátu uhradiť náklady spojené s ich vysokoškolským štúdiom. Táto nevedomosť nie je výsadou liberálov. Výkony vlád za uplynulých 28 rokov sú svedectvom, že nepochopenie podstaty krízy v zdravotníctve je ako epidémia rozšírené po celej politickej scéne.

Zúfalé systémové podmienky

Samozrejme, že (nielen mladí) lekári odchádzajú do zahraničia za lepšími platmi. Avšak to je iba menej podstatná časť príbehu. Zdravotníci, teda okrem lekárov aj sestry, si hľadajú prácu v cudzine predovšetkým preto, lebo systémové podmienky na Slovensku sú zúfalé a hlboko zaostávajú za štandardnom, aký sa od členskej krajiny Európskej únie oprávnene očakáva. Už aj základný rámec, v akom musia slovenskí lekári pracovať, sú dôvodom, prečo je naše zdravotníctvo pre mladých doktorov neatraktívne. Nikomu, kto navštívil nemocnice so zriaďovateľskou pôsobnosťou štátu, respektíve miestnej či regionálnej samosprávy tieto súvislosti netreba detailne vysvetľovať. Avšak pred zrakmi verejnosti ostáva zväčša ukryté, že lekári nemajú dostatok priestoru a príležitostí odborne sa rozvíjať, o vedeckom výskume ani nehovoriac. Mladých doktorov nepochybne oprávnene znechucuje nedostatok atestačných miest v nemocniciach alebo spoplatnenie rotácií po rôznych oddeleniach, ktoré musí absolvovať každý neatestovaný lekár, ak chce aj naďalej pôsobiť v brandži.

Konzervovaný problém

Aby sme sa nepohybovali len v abstraktnej rovine, pripomeňme si nedávny odchod piatich lekárov z neurochirurgie na bratislavských Kramároch. Z tejto kliniky neodišiel personál prvý raz. Stalo sa to opakovanie a vždy z tých istých dôvodov: nevhodné pracovné podmienky a problematické vzťahy s prednostom Andrejom Šteňom. Pri tomto mene sa na chvíľu pristavme. Ako je možné, že s tým istým človekom má problém nadviazať produktívne pracovné vzťahy toľko ľudí, respektíve jeden predstavený nevie vychádzať s takým množstvom podriadených? Nie je to jediný prípad, keď zle fungujúci systém konzervuje problém a namiesto jeho pôvodcu zo svojho lona vylučuje tých, ktorí nielen dlhodobo signalizovali nedostatky, ale aj boli výkonnými piliermi poskytovania vysoko špecializovanej formy zdravotnej starostlivosti.

Z Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb, ďalšej niekdajšej pýchy slovenského zdravotníctva približne pred rokom odišlo deväť ľudí. Medzi nimi mnohí špičkoví odborníci, vrátane primára oddelenia diagnostickej a intervenčnej rádiológie Ivana Vuleva. Títo ľudia neopustili pracoviská z rozmaru, ale preto, lebo ich k tomu nútia neudržateľné podmienky, za akých boli nútení dlhodobo pracovať. Opäť nejde predovšetkým o platy, ale o základné podmienky. Žiaľ, o tých sa musíme rozprávať na Slovensku v druhej dekáde 21. storočia.

Pokračovať by sme mohli spomienkou na krízu v prestížnej ortopedickej klinike v bratislavskom Ružinove alebo siahnuť hlbšie do análov slovenskej medicínskej histórie, no vždy by sme dospeli k tomu istému výsledku. Lekári sa búria, pretože pracujú v nevyhovujúcich podmienkach, ktoré nepoškodzujú len ich osobné kariéry, ale sú priamym ohrozením záujmov pacienta.

Záujmy namiesto stratégie

Ďateľ pred niekoľkými týždňami analyzoval neefektívne využívanie lôžkových kapacít v Bratislavskom kraji a poukázal na absenciu jasnej koncepcie ministerstva zdravotníctva pri riešení tohto problému. Odchody lekárov za profesionálnym uplatnením do zahraničia, tápanie v oblasti lôžkovej politiky a mnohé ďalšie neduhy slovenského zdravotníctva majú spoločný pôvod. Je ním dlhodobá neschopnosť štátu (a teda politických elít) sformulovať a uviesť do praxe jasnú stratégiu rozvoja zdravotníctva. A opakovane treba zvýrazniť, že toto maslo sa rozteká po hlavách všetkých, čo v tejto krajine za uplynulých takmer 30 rokov vládli.

Nie je pravda, že Slovensko nemá dostatok odborných kapacít, schopných načrtnúť komplexnú koncepciu resuscitácie zdravotníctva – funkčným DRG počnúc, efektívnou reorganizáciou nemocničnej siete pokračujúc a podporou výskumu a vedy končiac (isteže, výpočet potrebných opatrení je oveľa dlhší). Prekážkou efektívnej zmeny je to, že vždy dostane prednosť niečo iné ako skutočná stratégia a niet najmenších pochýb, že zakaždým sú to záujmy tých, ktorí majú z pretrvávajúceho stavu osobný prospech.

Odchody lekárov z nefungujúceho systému sú jednoducho profylaktickou reakciou a nápad pokutovať ich za tento prirodzený reflex je prejavom hlbokého nepochopenia toho, čo sa v slovenskom zdravotníctve odohráva.