Marián Kočner nastavil novinárom zrkadlo. Novinári zrkadlo zakryli čiernou plachtou a namiesto reality verejnosti naservírovali výpredaj bezcenných informácií.

Správa z ideálnych novín

Novinári sú takí istí ľudia ako ich čitatelia, poslucháči a diváci. Sú dokonca rovnakí ako tí, ktorých pranierujú. Keď si myslia, že ich nikto nevidí a nepočuje, rozprávajú si antisemitské vtipy, majú sexistické poznámky na adresu žien, uťahujú si z homosexuálov, posmievajú sa výzoru svojich kolegov. Slovom dopúšťajú sa takých istých pokleskov ako všetci smrteľníci. Len s tým rozdielom, že novinári za antisemitizmus, sexizmus, homofóbiu a iné neduhy verejne pranierujú iných.

Novinári často neinformujú, ale iba naivne moralizujú. Keď im dochádzajú argumenty alebo im na pochopenie témy nepostačuje často chabé vzdelanie, prenášajú diskusiu na úroveň osobných útokov a usilujú sa za každú cenu spochybniť morálny profil osoby, spoločnosti, strany či krajiny, ktorú kritizujú.

Novinári robia v skrytosti aj iné veci. Spolčujú sa s jednými politikmi proti druhým politikom alebo proti skupinám osôb, ktoré sú médiami (často svojvoľne) označené za verejných nepriateľov. Vybraným politikom robia mediálne službičky a politici sa im za to oplácajú poskytovaním informácií, ktoré získali protizákonným spôsobom na základe zneužitia ústavných a iných verejných funkcií. Vytvárajú tak skryté koalície. Z novinárov sa stávajú politici, ktorých nikto nevolil, a predsa majú neraz väčšiu moc ako zvolení poslanci.

Keby existovali ideálne noviny, správa podobného znenia by v nich odznela po tlačovke Mariána Kočnera, uskutočnenej v stredu 19. októbra 20016 o 10:00 h v konferenčnej miestnosti bratislavského hotela Crown Plaza.

Správy z reálnych novín

Tlačová konferencia Mariána Kočnera a následné referovanie médií o jej priebehu tvoria prípadovú štúdiu veľmi rozšíreného úkazu: mnohí slovenskí novinári neinformujú o politickom dianí, ale sú aktívnymi činiteľmi tohto diania.

Marián Kočner poskytol na tlačovke dve základné informácie. Ako poškodený oznámil, že v jeho prípade boli obvinení z viacerých trestných činov Daniel Lipšic a Gábor Grendel. Druhá informácia nasvedčuje tomu, že ich spolupáchateľmi pravdepodobne boli viacerí mienkotvorní novinári (aktívni činitelia politického diania) a ako dôkaz poukázal na existenciu webovej stránky Lipšicove stádo. Podnikateľ poskytol médiám kópie uznesenia o obvinení oboch politikov a viackrát prítomným zdôraznil, že informácie o úzkej spolupráci medzi politikmi a novinármi nájdu na stránke www.lipsicovestado.info.

Nebyť toho, že tlačovka bežala v priamom prenose na TA3, konzumenti ostatných tlačených a elektronických médií by nemali šancu dozvedieť sa, čo tam vlastne odznelo. Novinári publiku ponúkli veľmi zjednodušený obraz o realite: Tlačovku zvolal Kočner, ten z mafiánskych zoznamov; ten, čo má byt v Bonaparte; ten, čo s Bašternákom staval Five Stars Residence; ten, čo mal kamaráta Trnku. A to boli zástupné dôvody, pre ktoré pred čitateľmi, poslucháčmi a divákmi zamlčali, z akých skutkov sú obvinení dvaja politici a čo všetko odhaľuje stránka, na ktorej sú zachytené e-maily a SMS Gábora Grendela s viacerými novinármi; za všetkých spomeňme Moniku Tódovú, Mareka Vagoviča, Lukáša Dika, Zuzanu Petkovú alebo Tibora Mattyasovského.

Sila Lipšicovho stáda

Napriek tomu, že anonymná stránka má v názve meno Daniela Lipšica, o tohto politika vôbec nejde. Tento úkaz sa na Slovensku opakuje pravidelne. Dnes je to pán Lipšic, v minulosti podobne novinári nadbiehali Vladimírovi Palkovi a ešte pred tým Jánovi Mojžišovi či Petrovi Zajacovi. Alebo v prípade „baby Vandy“ Robertovi Kaliňákovi. Ako v súvislosti s Kočnerovou tlačovkou správne poznamenal publicista a analytik Milan Žitný, „verejným záujmom je, aby novinári nielen deklarovali, že sú mienkotvorní a od politických strán nezávislí, ale aby aj skutočne boli, inak sa stávajú – ako v tomto prípade – len detašovaným tlačovým orgánom politickej strany“.

Stránka www.lipsicovestado.info neukazuje nič nové a Daniel Lipšic s Gáborom Grendelom nie sú prvými honelníkmi podobného druhu. Novinári v spolupráci s niektorými politikmi dlhé roky rozhodujú o tom, kto bude mať prístup do médií, a kto nie. Novinári v spolupráci s niektorými politikmi rozhodujú o tom, ako sa bude písať a hovoriť o iných politikoch. A takto to funguje nielen v súkromných médiách, ale, ako to vyplýva z uverejnených komunikácií, aj vo verejnoprávnej RTVS. Ak má politik kamaráta šéfa spravodajstva, môže si dokonca určovať, ako má byť v zátvorke za jeho menom uvádzané stranícke logo. Alebo úspešne sa dožadovať, aby verejnoprávna televízia pokrývala tlačovku neparlamentnej strany.

To, čo reprezentuje pojem Lipšicove stádo, nie je čriedou neškodných ovečiek. Naopak, ide o silu, v moci ktorej je manipulovať s verejnou mienkou. Zverejnenie tejto skrytej siete na internete je síce pre zdravie verejného života prospešné, ale veľa sa toho v spôsobe fungovania slovenských médií nezmení. Prinajmenšom v médiách hlavného prúdu.

V tom spočíva sila a prekliatie úkazu s názvom Lipšicove stádo.

[i] Autor článku je bývalý novinár a bývalý spravodajský dôstojník. Približne 13 rokov je konfrontovaný s výčitkami, že spravodajskou prácou pod krytím novinára sa spreneveril etike, čo považuje za simplexné klišé a lacné moralizovanie. Svoj názor na spomínaný problém vysvetlil v knihe Krycie meno Bežec. Po zverejnení tohto článku autor očakáva ďalšiu spŕšku osobných útokov, ktoré sa však nebudú týkať podstaty problému, ale ich cieľom bude odviesť pozornosť k nepodstatným otázkam.

Poznámku pod čiarou uverejňujeme ako prvú a poslednú reakciu na prípadné ďalšie osobné útoky a nenávistné reakcie.